Zacyklená

Medzi naježenými chĺpkami jej ticho prevanul mrazivý nočný chlad, rozihral desivú zvonkohru takmer nahých, neznesiteľne mučivo pózujúcich tiel topoľov. Vo vzduchu visel pach tragédie, no vôňa vlhkej kôry a mesačného svitu si ju podmanila, kľukatá machová cestička jej nežne láskala bosé chodidlá, a nečujne si ju viedla temnými zákutiami do zabudnutia. Naivita kráčala tmavým lesom, nevedno kam, s úsmevom pohadzujúc dlhými vlasmi, trilkujúc tóny mladosti a s nenaplnenými snami sa rútila do neznáma. Z oslepujúcej tmy sa zrazu ponúkol neznámy pocestný, že ju povedie temnotou a natiahol k nej perleťovú dlaň. Vášnivo si ju k sebe pritlačil a náruživo pobozkal. Naivita pocítila ako jej jediným dotykom v hrudi okresal diamant, hrejivo si ju opantávajúci, prekrásne sladko chutiaci. Vďačne sa mu hodila okolo pliec, no perleť zrazu pohltil chuchvalec egoizmu, necítila nič len hnilobnú chamtivosť raziacu z kostnatých zoschnutých prstov, snažiacich sa vytrhnúť z krehkého tela ťažisko jej bytia. Nedokázala sa vzoprieť, bola priveľmi naivná a dôverčivá. Chlad sa jej začal vkrádať do obnažených útrob, lámať kosti, zahmlievať zmysly a len matne v periférii agónie zazrela, ako si neznámy nadvihol vyšedivený plášť a s bolestivým zaprskaním vložil ukradnutý hasnúci kamienok do zahnisanej, červami prežratej rany medzi rebrami...

Horizont zbledol, húštinou prekliatých ilúzií sa predralo dráždivé slnko, vypálilo bytosti skrútenej na lesnom, beznohými tvormi vyšlapanom, chodníku jagavé oči, stratilo sa v šedivých vlasoch a ovinulo sa okolo úzkeho drieku. Akási známka života preblyšťala bezvládnym telom, no vyprchala dierou po vyrvatom srdci preč. Zakalené oko sa však predsa otvorilo, zažmurkalo zdesením a prekvapením, bolo presvedčené, že tento pocit nepatrí skoleným, lež hrdinom hrdo stojacim nad burácajúcim davom, zrakom ohmatávajúcich si svoje zadosťučinenia. Hlad podvihol dokaličenú mŕtvolu, vdýchol jej údom silnú vôľu znovu poslúchať. Túžba nasýtiť svoj pomstychtivý pud zraniť, pomstychtivá vášeň primäť nevinnú tvár roniť krvavé slzy, nechať ju oľutovať, že sa rozhodla žiť. V hmlou pokropených diaľavách sa zračila lesná čistinka s jazierkom priezračne kryštálovým, ťahajúcim kalné oči k svojej vode. Smädná rozorvaná duša ponorila zhyzdené ruky do jazera, načrela vody, pritlačila si naplnené dlane k vysušeným perám. Rozliala sa jej po nahnitých vnútornostiach, nedovolili jej opäť pocítiť prúd eufórie tej blahodarnej tekutiny. Nemala cítiť nič, však i tak ju zužovali mátavé muky, fyzické potreby rozožratých zvyškov. I rozhodla sa mŕtvola, že tak nemieni ďalej žiť, tackajúc sa o vlastné prehrešky začala kráčať vpred rozhodnutá vyhojiť si svoje rany, aj keby mala ísť pri tom cez mŕtvoly. Niekdajšia Nevinnosť sa razom premenila v zakrslú nevďačnú Nenávisť, zošila si z hlúposti a zraniteľnosti iných nepriestrelný plášť, a vybrala sa svetom nájsť a zavraždiť Nádej.