Nepremožiteľná 41,42,43

"Skočte dolu, rozumiete,, skočte dolu!!!

Zafirin pohľad
Vytiahla som vysielačku a spojila sa s Marianou."Panebože Zafira!!!!" Musela som až odtiahnuť ucho. "Myslela som že si mŕtva, ako si sa mohla vrhnúť dole, čo si sa načisto zbláznila, skoro som umrela od strachu nad tebou, toto mi už nikdy neurob,.." "Pokoj, Mariana, som v poriadku, ja aj Luke. Ako je tam hore? " "No je to tu o život, všetko sa rúca a Jay sa snaží aspoň niečo zachrániť, ale,, je to tu také isté, Zafira rozumieš, také isté ako keď si skočila dole."

Marianin pohľad
Jayovi sa ma ledva podarilo udržať keď som sa vrhla za Zafirou. Rozrevala som sa tam na celé kolo ako malá. Snažila som sa uvažovať normálne, ale mozog mi trápilo len jediné-prišla som o Zafiru. "Je to šikovné, dievča, ona si poradí."snažil sa ma upokojiť. Takmer som mu jednu strelila. Ako by si aj ten najchytrejší človek poradil v tejto sitácii? Rozhodla som sa uvažovať ako ona. Možno niekoľko minút bola akoby v tranze, ale to prešlo. A čo by robila ďalej, keby ešte nedopadla....Bolo to ťažké, rozmýšľať ako ona. Bola strašne nevyspytateľná. Dala by o sebe vedieť, no jasné, dala by vedeieť že žije!!!! Pozerala som sa na vysielačku a keď prišiel signál, na nič som nečakala a kričala so do reproduktora ako mohla niečo také vôbec urobiť, že som sa o ňu hrozne bála,(to že som si myslela že zgegla som si nechala pre seba,)ale prerušila ma . Povedala som jej čo sa deje, je to tu stále horšie a horšie. Všetko sa valí do tej priepasti a my sa nemáme ako zachrániť... "Neboj sa, mám plán, "upokojovala ma. "Každý s opaskov čo sme dostali obsahuje prototyp padáka. Je to najmodernejší druh, ktorý váži ani nie pol kila. Otvára sa potiahnutím rukoväte." "Dobre ale na čo nám to..."prerušila som ju. "Nechaj ma dohovoriť!!!" skríkla. Zmlkla som a napäto som počúvala. "Teraz musíš nieako každému povedať toto:Máte na svojich opaskoch padáky. A keďže sme aj tak chceli preskúmať priepasť, a vám neostáva iná možnosť, len skočiť. Prístroje a generátory upevnite o zvyšné, padáky, lebo jeden unesie sj dvoch. Skočte dolu, rozumiete, skočte dolu!!!!

"To nie je možné!!!!"

Nasucho som preglgla. "Zafira, veď Mapka hovoril že je bezodná, a vlastne ako ťa niečo také mohlo napadnúť, Zafira!!!" reproduktor bol hluchý. Bezradne som sa pozerala na všetkých tých ľudí ktorým visí život na vlásku a rozhodla som sa.

Zafirin pohľad
Vedela som že Marianu bude stáť mnoho síl, aby pochopila čo od nej chcem a urobila to. Ale viem že sa na ňu môžem spoľahnúť. A ona na mňa. Zem sa priblížila na toľko že som mohla bezpečne zoskočiť. "Luk?" zatriasla som ním. No to nie. On omdlel. Keďže je tu chladnejšie ako hore, musím najprv založiť oheň a prebrať Luka, veď tu zamrzne. Ťahala som ho po zemi až na miesto ktoré sa mi zdalo aké-také na rozloženia ohňa a spanie. Bol to malý výklenok a niekoľkými kameňmi akurát na zloženie si vecí. Luka som dala ľahnúť na zem a zaťala som robiť oheň, ale myseľ mi zaoberali myšlienky všetkých ľudí čo sú tam hore. Ktovie koľký sa sem vôbec dostanú. A či všetkých ich tu Mariana dostane. Mapka sa bude snažiť prevziať kontrolu a každého zdeptať . Štrk! konečne sa chytilo to pepo, alebo čo to je za hmotu. Je to fakt, blbé, ale my by sme nemali čím iným udržiavať oheň, keďže drevo ako je známe, sa na antarktíde nenachádza. Namiesto toho dostali výkonné náhrady dreva ktoré vydržia niekoľko hodín, ale neprodukujú toľko tepla a svetla. Chvíľu som sedela pri Lukovi a zohrievala si skrehnuté údy, až som sa rozhodla to tu trošku poprehliadať. Vzala som baterku, ešte raz som skontrolovala Luka a odišla som . Bolo to tam celkom jednotvárne. Hladké steny, lemované tisíckami prasklín a kamene roztúsené po povrchu. Zhora na mňa dopadal piesok a malé kamienky. "Ó Mariana pohni si lebo všetci zahyniete!!!

Marianin pohľad
Snažila som sa aspoň trochu pochopiť a urobiť Zafirine pokyny."Máte na svojich opaskoch padáky. A keďže sme aj tak chceli preskúmať priepasť, a vám neostáva iná možnosť, len skočiť. Prístroje a generátory upevnite o zvyšné padáky, lebo jeden unesie sj dvoch. Skočte dolu, rozumiete, skočte dolu!!!!" tieto slová som si opakovala v mysli. Ona vie čo robí. Určite je to správne. Pozrela som sa na Jaydena a niekoľkými vetami som mu vysvetlila čo a ako. Pobozkal ma a želal mi mnoho šťastia. "Mariana, hlavne buď opatrná, ja zatiaľ upevním generátory a padáky a hodím ich dole." "Zvládneme to, Jay, " šepla som . Odišiel a bola som na to sama. Musím nieako upútať ich pozornosť, ale je tu hukot a steny dunia. Sype sa na nás kamenie a.... Zanechala som pochmúrne myšlienky a vybehla som na malý kopček ktorý sa ešte nezrútil. "Ľudia! Počúvajte, toto sa nemusí takto skončiť!! Prišli sme tu aby sme niečo dokázali, nie aby nás zasypalo kamenie a piesok!!!" uviedla som ako sa niektorí otočili ku mne. "Ako ste si možno všimli, Zafira a Luk tu už hodnú chvíľu niesú. Nezasypalo ich , zachránili sa tým, čím sa zachránime my všetci teraz. "Každý z vás má na svojom opasku padák. A keďže sme aj tak chceli preskúmať priepasť, a vám neostáva iná možnosť, len skočiť. O prístroje a generátory sa postarám ja a Jay, vy len skočte dolu, rozumiete, skočte dolu!!!!" Chvíľu rezignovane stáli, a potom začali overovať pravdivosť mojich slov. "Naozaj,"hovorili si medzi sebou "sú tu padáky. Niektorí sa vybrali smerom ku priepasti. Jay práve zrodil prvý padák s pripnnutým generátorom. Vzala som vysielačku a pripojila sa na Zafirinu frekvenciu. "No!? ozvalo sa z reproduktora. "Všetko ide ok, Jim ti už posiela prvý generátor." "Dobre, bola som si to tu trochu prezrieť, ale je to tu také jednotvárne. Luke, omdlel, tak som rozložila oheň aby nezamrzol .Budem vás tam čakať. Uverili ti? " Áno, musím im už len dať podnet aby skočili. " "Vedela som že sa na teba môžem spoľahnúť,"povedala a zložila. Prvý stál pri priepasti John a zakričala som mu: Skoč, skočte všetci, je to bezpečné, Zafira a Luke tam sú!!!" John ma asi pochopil a skočil ako prvý. Po ňom asi štyria ďalší. Jim upevňuje ďalší generátor a niekoľko krehkých prístrojov. Skočili ďalší dvaja. "Nepočúvajte,ju, tá jaskyňa je bezodná, nerozumiete, čo chcete padať celý život??!!! " mohla som hádať, kto to povedal. " Pán Mapa, snažila som sa ho upokojiť. "Zafira je tam, je to úplne v poriadku keď tam všetci skočíme," hovorila som a nenápadne som ho posúvala ku priepasti. Skontrolovala som či má opasok . "Keďže tam nechcete skočiť sám, budeme vám musieť pomôcť, usmiala som sa. "Čo chcete robiť? "pýtal sa nahnevane. "Ja tam neskočím, rozumiete! Mňa tam nedostane tam vôbec prečo ideme bližšie aaaaaa " strčila som ho a počkala až prestane jeho krik. "Počúvajte!!! oslovila som tých ktorí ešte neskočili. "Ja viem že v tom nemáte jasno. Ale toto vás presvedčí." Na vysielačke som našla Zafiru a po chvíli sme sa spojili. "Zafira,? Prosím ťa, dokážeš týmto ľudom že skočiť je bezpečné?" "Mariana, už je pri mne John a niekoľkých vidím ,o chvíľu budú tu. Je to tu ok, ľudia, nebojte sa čakám vás tu!!!" Zafirine slová zaúčinkovali tak ako mali, všetci rad, radom poskákali dole. Pribehla som ku Jayovi ktorý pripevňoval posledný generátor ku padáku. "Pomôžem ti, usmiala som sa. "Toto chyť a zaviaž to ku opasku,"podal mi kus lana. Potom generátor zodvihol a hodil ho do priepasti. Zároveň potiahol za rukoväť. "No, už ostávame len my dvaja, usmial sa. Všade naokolo padali kusy kameňov a ja som sa rozhodla. "Spolu alebo nikdy," povedala som.

Zafirin pohľad
Mariana splnila svoju úlohu do bodky. John tu stojí pri mne a práve som dovolala s Marianou. Niekoľkým nesmelým dušiam som musela dohovoriť, aby sa odvážili."Ááááaa!" začula som krik zhora. Bol to Mapka. Strašne by ma zaujímalo ako ho Mariana dostala dole. Väčšina členov už bola dole, čakalo sa iba na Marianu a Jima.
"To nie je možné!!!" kričal Mapka a jeho hlas sa rozliehal dookola. "To je nemožné, toto nemalo mať dno, to nieje možné!!!" Takto vyčíňal ešte pár minúta potom prestal. "Musíme, musíme začať výskum,"povedal a napravil si okuliare. "Keď budeme všetci," zasiahla som. Bojím sa o Marianu. Možno nestihli skočiť a zavalilo ich.... "To nebude treba, počula som za sebou známy hlas. "Mariana!" "Zafira!" Padli sme si do náručia. "Už som sa o teba bála,"smiala som sa. "Kde sú naše batožiny a stany?" spýtala som sa Jaya. "Budú tu za štyri , tri, dva , jedna, teraz.

Prvá noc v útrobách zeme

Na hlavu sa nám zosypalo kamenie a piesok spolu s našou batožinou a stanmi. "Perfektné načasovanie," zasmiala som sa a zohla som sa ku veciam. Ostatní ma nasledovali a s radosťou som zistila, že sa veci nepoškodili až tak, ako som si myslela. Padáky fungovali bezchybne. Vzala som vaky a vybrala som sa ku Lukovi. Už sa prebral a nevyzeral veľmi nadšene. Čo sa stalo si snáď bude pamätať. Pomaly sme sa zložili a urobili sme ohne na viacerých miestach . Zvyšok dňa sme strávili stavaním stanov a triedením svojích vecí. Jeden generátor sa rozbil lebo bol zle upevnený na padáku. Ach jaj. Ale máme ešte dalšie tri, takže by to nemal byť problém. Johnov, Lukov, Marianin,Jayov a môj spacák boli otočené smerom ku sebe a v strede horel neveľký oheň. Boli maličké a dalo sa v nich naozaj len spať. Sedeli sme na poduškách a bavili sme sa . Moje hodinky ukazovali 18:02 a boli sme už všetci poriadne hladní. "Pozrime sa čo tu máme," povedal Luk a vliezol do stanu . Chvíľu sa tam hrabal a potom víťazoslávne vytiahol jednu sušenú polievku. "Z toho sa veľmi všetci nenajeme,"začala som sa pre zmenu ja hrabať v svojich veciach. Mala by som tu mať aj ja jednu.. hovorila som si pre seba. Mariana a Jim sa tiež podujali a spoločne sme našli 7 sáčkových polievok, lentilky, kus mäsa, jednu fazuľovú konzervu a tri mäsové. "Ja som pre polievku a vy?" zdvihol ruku Jim. Tak sme sa zhodli a ja som išla zohriať vodu na tú polievku. Pri generátore stál Mapka. Nevšímala som si ho a ž kým, my nepovedal že sa šetrí tak máme jesť surové všetko čo sa dá. A variť sa dá aj na ohni, "Prepáčte, ale nezdá sa vám že sa sáčkové polievky sa nedajú jesť surové? A tento oheň ktorý prodkuje to umelé palivo je slabý aby niečo uvaril." zasmiala som sa a zapla som varič. "Ja len hovorím aby ste to vedeli . Oznámte to aj svojím no, kamošom." "Priateľom,"opravila som ho. Netrvalo dlho a polievka bola hotová. "Luke, poď to preniesť!" zakričala som na ňho. Lenivo vstal a cupkal ku mne. "Nerozlej," usmiala som sa. Spoločne sme sa najedli a bolo to výborné. Jay si nahlas odgrgol a Mariana mu za to strelila po za uši. Potom sa ale začali muckať a to ja nepotrebujem vidieť. Zaliezla som do spacáku. "Bože , veď to je ešte len pol ôsmej!" no to by som ešte stihla sa trochu prejsť, keďže normálny výskum začne až zajtra. Prehodila som cez seba vetrovku a vyšla som von zo stanu. Mariana a Jayden boli v stane a úprimne, nechcela by som ich teraz vidieť. Vychádzal odtiaľ smiech, výkriky, a nepopísateľné citoslovcia. Chcela som už odísť, keď ma Luke práve vychádzajúci zo spacáku zastavil" "počkaj Zaf, Zafira, idem s tebou." No to si uhádol, pomyslela som si. Vytrepal sa von ale mne sa s ním nechcelo ísť. Pomaly som kráčala smerom von z tábora. Zrýchľovala som v úvahe že ho prestane baviť ma prenasledovať, keď ma niečo napadlo. "Vtedy keď som ťa držala nad priepasťou si my chcel niečo povedať, tak môžeš teraz," "povedala som mu. "To nie je podstatné,"povedal. Zvyšok cesty prebiehal v tichu. "Máš pekné meno, Zafira, "kto ti ho dal?" ozval sa po chvíli. "Mená zvyčajine vyberajú rodičia a ani u mňa to nebolo inak." Vlastne to bolo celkom fajn, že je pri mne. Vlastne som tomu rada. Zvykla som si na seba a svoje myšlienky, a niekedy my vôbec neprekážalo že ľudia ktorých niekedy trochu podpichnem sa so mnou nebavia. Ale so Marianou. Jayom a Johnom som spoznala aj pravé priateľstvo. Luka zatiaľ neviem zaradiť. Tam je niečo veľmi osobité ale neviem to pomenovať. "Aj tvoje meno je v pohode," opätovala som mu. "Také obyčajiné,Luke" ohradil sa. No hej.... V tábore bola už tma, ledva som trafila do svojho spacáku. myšlienky mi stále behali ku Lukovi. "No jó, Luke, povedala som a zaspala som.