Na dne

Mám hroznú depresiu s písaním mi nepomáhajú už ani drogy, ani chľast a ani zážitky ktoré pod vplyvom týchto látok zažijem. Ženy, príroda, práca, rodina, priatelia, nepriatelia, párty, sex všetko je to preč. Zdá sa, že píšem už len keď som triezvy. Keď som ale triezvy nezvládam tento svet, svoje myšlienky, premýšľanie nad budúcnosťou. Nejde mi to, nebol som na to urobený. A k tomu všetkému zisťujem, že som alkoholik, som drogovo závislí, nemám priateľov, ženy ma nemilujú tak ako som si myslel, že som v podstate taká troska z bežného života. Písanie keď som triezvy ma bolí, až príliš bolí neviem či ma to náhodou nezabíja a to veľmi rýchlo. Spomaliť myšlienku a venovať jej chvíľku času zaberie triezvemu mozgu dosť veľa energie. Doslova ma to bičuje. Premýšľal som už aj nad tým, že vy experimentujem novú drogu, ktorá by mi pomohla. Ale to je zložitý a zdĺhavý proces, takmer ako písanie. Takže sa radšej budem trápiť a mučiť triezvy. Alebo aj nie? Ďalšia prázdna fľaška sa váľa pri mojej posteli keď ráno vstávam a ja si už ani nepamätám kedy alebo ako sa mi podarilo zaspať. Posledná spomienka na včerajšok je otvorenie a lognutie z fľaše. Je to možné? Ako som vypil celú fľašu a ako to že mi vôbec nie je zle. Príšerne ma bolí hlava, to je všetko. Mal by som s tým prestať, otvorím notebook a priečinok „moja tvorba", dátumy na dokumentoch sa každým dňom čoraz viac vzďaľujú od prítomnosti. A jediné čo dávam na čistý papier sú zbytky hovien, keď si utieram riť. Blikajúci kurzor vo worde bliká a morzeovkou mi hovorí „ty úbohá nula, čo to tu robíš, o čo sa snažíš, choď sa najebať, to ti ide najlepšie", posmieva sa mi akoby bol na to stvorený. Blik, blik, blik a ja mám znovu chuť na ten prekliaty chľast. Aspoň jedno pivo. To je v poriadku jedno pivo. V tom ma ovládne hnev a dám pravou päsťou do steny, príliš silno. Cítim ako mi v zapätí puchne ruka. Začínam cítiť ako sa krv valí do mojej ruky a obaľuje kosti. Potrebujem niečo na bolesť. Na každú bolesť. Beriem do rúk mobil a vyhľadám číslo pod menom „drogy", nemám na výber musím sa nejako dostať z tohto nekonečného kolotoču.
„Čauko, si home?"
„hej, hej"
„a mohol by som dôjsť?"
„okej"
„tak za takých 20 minút som tam"
Zložil som, idem si dať ruku aspoň na chvíľu pod studenú vodu, snáď to pomôže. Zobudil som sa už oblečený, čo je v skutku dosť pozitívne. Keďže nenávidím obliekanie. Najradšej by som bol nahý a to na vždy. Voda steká po mojej ruke a ja premýšľam koľko smädných krkov by sa tej vody napilo. Koľko životov vlastne stojí utlmenie mojej bolesti? Kašlem nato, vypnem prúd vody, nasuniem sa do mojich topánok, vezmem kľúče od auta a od bytu, zabuchnem dverami a zhlboka sa nadýchnem. Svedomie začne hovoriť „Hej, čo keby si tie peniaze ušetril? Kúpiš si zato niečo lepšie, alebo si kúp aspoň voňavú kurvu, hodinka dve? Načo sú ti tie drogy? Aj tak po nich robíš to čo vždy...NIČ", a podobné blbé svedomité reči. Sadnem si do auta a zakričím „kurváááááááááááááááááááááááá!!!!", rukami udieram do volantu. Zabúdam na bolesť pravej ruky. Zabúdam na všetko. Čo sa to so mnou vlastne deje, vždy som bol takýto pomätený? Alebo to je len nejaká fáza dospievania, či fáza človeka závislého na drogách? Prečo sa stále vlastne snažím na niečo prísť. Prečo to nenechám jednoducho tak. Štartujem motor, pozriem na nádrž a ukazovateľ mi hlása takmer suché dno. Už ma nebaví ani tankovať, keď si pomyslím že tým financujem bláznivých teroristov či iné armády čo bojujú proti nim. Znovu dôvod na to, aby som sa zhnusil sám sebe. Vypnem motor a vystúpim z auta, od hnevu sám na seba, že nie som schopný si už ani natankovať tresnem dverami. Vydám sa po rovnej ulici dlhej asi jeden a pól kilometra. Míňajú ma životy ľudí, ich áut, bytov, kuchynských liniek, plastových okien, ktoré netesnia ani zďaleka tak ako sľubovali pred niekoľkými rokmi, prechádzam okolo oteplených bytoviek a všetkého konzumu. Zamýšľam sa nad tým, ako tatko štát znovu s nami vyjebe a čo si vymyslí „pre" obyvateľov.

Prichádzam k môjmu lokálnemu dílerovi, zvoním mu na zvonček. Štyri krát, tak sme sa dohodli. Otvára vchodové dvere, výťah cinkne a ja klopem na jeho dvere.
„Nazdááár" usmieva sa na mňa, už je zrejme niekoľko dní sfajčený a zdrogovaný. Po celej izbe má krabice od pizze a iného jedla donášky.
„Čauko, potrebujem nejakú marihuanu!"
„jasné, poď ďalej, ten bordel si nevšímaj, nejdeš zahrať NHL ?", nenávidím NHL, nenávidím playstation aj xbox.
„jasné, že si zahrám"
„nevyzeráš moc dobre, čo sa ti stalo? Nedáš si so mnou čiaru?", čiara je označenie na dávku neznámeho bieleho alebo nažltnutého prášku. Nikdy nevieš čo to môže byť. Či kokaín, piko, či nejaké zmesy iných práškov a drog. Je to určite nebezpečné a môže vás to aj zabiť.
„jasné že si dám"
„Paráda tu už mám narysované!"
Podá mi striebornú tácku na ktorej sú 4 biele čiary. „je to kvalitka, uvidíš!", smrknem to do seba. Zatiaľ sa jeho uisťovanie ma, že si to užijem stráca v smrku.
„Daj si to všetko, neboj sa budeš dobrý!", smrkám ako by bolo chrípkové obdobie. To pravé, keď je všetko zasnežené a vám sa ani za nič nechce ísť odhadzovať sneh z príjazdovej cesty.
„wuaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa", zakričím, zakričí moja duša, zakričí môj mozog. „dobrota čo?"
„No kááámo, do piče, daj mi ten ovládač." Vyvaľujem oči, mám divné tiky a široké zrenice.
„dobre, dobre len v kľude", asi tak po dvoch minútach hrania som už neobsedel a vypýtal si od neho tú gandžu a že nech mi trocha prisype aj toho bieleho. Díler ma nabalil a ja som mu zaplatil „tisícka bude v pohode, máš tam 8 gramov koksu a 40 gramov gandže."
„ou wej díky moc brácho, tak ja idem maj sa", podáme si ruky, tá jeho je od jedla, od semena a od potu. Zabuchne dverami a ja si utriem ruku do trička.

„Ale čo ďalej?" idem k výťahu, ktorý sa predo mnou otvorí. Z dverí vykročia dve najkrajšie ženy aké som v živote videl, chichocú sa a hovoria o tom ako sa dnes sundajú. To musím využiť
„Ahoj baby...."