Lavička

„svet je poriadne v piči bro"
„ako to myslíš v piči? Tak že sme všetci z kúnd prišli?"
„Nie, nie pozri sa na týchto všetkých ľudí, čo myslíš kam všetci idú?"
„neviem ty to snáď vieš?"
„naháňajú svoju slobodu, snažia sa slobodne žiť v obrovskom väzení a preto trpia, aj keď sa zdá že sú šťastní."
„ako môžu hrať že sú šťastní? Nie si trocha moc negatívny?"
„Hej to som, tak teda dajme tomu, že sú aj naozaj šťastní. No pritom poriadne tupí, keď si neuvedomujú v akej sračke vlastne sú. Sú to určite úbožiaci, treba im pomôcť, chápeš, mám ich rád."
„hej väčšina, keď ich spoznáš zistíš, že sú tam niekde vo vnútri čistí ako my."
„preto mám rád všetkých ľudí tak ako seba. No ale aby som ti vysvetlil myšlienku čo ma napadla."
Sedia na chladnej lavičke pod stromom s ožltnutými listami. Fúka silný vietor a svieti chladné jesenné slnko, už pomaly zapadá. Obraz na ktorý sa oni dvaja pozerali z tej lavičky pripomínal pastelovú maľbu. Nespočet ľudí, čo pred nimi prechádzali a šuchotali farebnými listami pod nohami dávali dojem, že sa svet nehýbe, že svet akoby stojí na tej nekonečnej čiare času. Zvuky ulice, sem tam nejaký výkrik či zapískanie, hluk autobusov čo prechádzali v diaľke a trúbenie vlakov zo stanice vytvárali zvláštny svet, v ktorom sa jednoducho páčilo žiť. Aspoň im dvom. V ruke majú po jednej fľaške piva. Od smädu.
„Vezmi si, čomu veria, že je ich sloboda. Každý je nejak oblečený, podľa vlastného štýlu. Každý ide niekam, do kancelárie, domov, do obchodu ktorý obľubuje. To je vlastne celkom v poriadku. Normálka. Moje trápenie začína až keď sa zamyslím trocha viac."
„hmmm nechápem..."
„ideš do obchodu, v ktorom si môžeš nakúpiť čo len chceš, zdá sa to ako slobodná voľba. Ale tu je obrovský zádrhel, to že si môžeš vybrať z veľkého vybraného množstva konzumného tovaru, je podľa teba slobodné?"
„neviem, skôr áno, prečo by to nemalo znamenať slobodu?"
„čo ak ti poviem, že všetky produkty, ktoré sú označené rôznymi značkami sa vyrábajú v tých istých továrňach? Tieto továrne vlastnia rovnakí ľudia. Len to rozdelili. Aby sa aj ľudia rozdelili."
„hmmmm takže hovoríš že v obchodoch sa stráca sloboda?"
„áno dajme tomu, že tuná to celé začína. Vytvoriť potrebu v človeku niečo si obľúbiť a kúpiť si to. Máš lacnejšie tovary a drahšie tovary. No a hádaj, ktoré sú lepšie?"
„zrejme tie drahšie, vždy to chutí lepšie alebo vydrží viac"
„myslíš, že tie drahšie potraviny sú drahšie kvôli tomu, že sa zložitejšie vyrábajú? Alebo sú z drahších surovín?"
„určite áno, to je logické nie?"
„čo ak ti poviem, že lacnejším produktom sa jednoducho znižuje umelo kvalita, alebo chuť?"
„tým teda naznačuješ že všetci by sme mohli mať všetko rovnako kvalitné?"
„nooo dajme tomu, ale lepšie je sa zamyslieť, prečo to takto je. Prečo máme tak veľa produktov?"
„netuším, mne to vyhovuje nebuď kokot a nefilozofuj tu."
„ľudí je hrozne veľa a musia sa nejako rozdeliť. Na tých čo majú všetko a na tých čo snívajú o tom že budú mať všetko, na tých čo chcú byť viac ako ostatní a tak ďalej všetky tie ego pocity."
„veď ale človek má všetko od narodenia, svoj život a lásku čo môže rozdávať"
„to áno, ale kto by ťa dnes objal ak by si stál nahý v centre mesta? Zavolali by na teba tie ich policajné zložky čo šíria tie ich obmedzujúce zákony, ktoré nás akože ochraňujú."
„hh, môžeme to skúsiť bro"
„to teda môžeme, ale už sa mi nechce moc rozprávať, tak aby som sa dostal k jadru veci. Keď raz okúsiš niečo lepšie chceš to mať furt. Ale ak chceš mať niečo lepšie musíš mať viacej prachov, a keď chceš mať viacej prachov musíš viacej robiť, viacej sa snažiť zarobiť no a pri tom zarábaní ľudia zabúdajú na skutočné hodnoty a šľachtia sa prácou. To z nás robí obrovských otrokov veľkých korporácií."
Vietor silno zafúka a odfúkne žene v dave klobúk, tá zakričí a snaží sa ho chytiť, klobúk padne k ich nohám. . Keď vyšla z toho davu zdalo sa, že je ako anjel, vyvolená. Zohnú sa a podajú prichádzajúcej žene jej klobúk. Usmeje sa na nich a poďakuje. Je pekná, blondína, s perami obrovskými a červenými, ovešaná zlatými náušnicami. Odkráča do pastelového sveta pred nimi.
„čo myslíš, ak by som ju pozval na rande šla by?"
„určite áno! Nejdeš to skúsiť?"
„hmm", Obaja si logli z piva lacnej slovenskej značky. A ďalej pozerali pred seba a snívali o živote bez snov a cieľov.