Rozprávka o všetkom, niečom, ale aj o ničom...

Problém je však v tom, že Nič nemalo nič. Nič nevedelo, nepoznalo, jeho svet bol pochmúrny a prázdny. Ťažko uveriť tomu, že Nič žilo v rozprávke, ale je to tak. Nič bolo jednoducho nešťastné. Čo je to za život, v ktorom sa teta Šťastena ani len nepristaví? Tak sa Nič rozhodlo, že to len tak nenechá! Vybralo sa hľadať skutočné šťastie. Chcelo nájsť niečo viac ako len prázdno, ktoré odjakživa poznalo. Kráčalo a kráčalo, nevedno kam. Nemalo smer, nemalo cieľ, cesta bola dlhá, prázdna a nezaujímavá. Chvíľami to vyzeralo, že sa Nič vzdá a vráti sa späť do svojej rozprávky, ale nestalo sa tak. Nič totiž narazilo na kameň. Žiaden kameň úrazu, ale priamo pred ním na zemi. Ležal tam sám, opustený, v prázdnote. Poviete si: „a čo už len môže byť zaujímavé na nejakom kameni? Nič to však vnímalo úplne inak. Preň bol kameň ako poklad pokladov, dovtedy predsa nič podobné nevidelo. Nič ho zodvihlo a začalo prevracať, obzerať, keď tu zrazu na jednej strane zbadalo niečo načmárané. Nie, v kameni boli vyryté akési slová. Prizrelo sa bližšie a číta: „Nič nie je nemožné!" Najprv nerozumelo, preto si to prečítalo ešte raz, aj druhý a tretí raz a potom mu to docvaklo! Pomyslelo si: „Asi nie som až také strašné, predsa len by som mohlo niečo dokázať!" Táto vetička mu dodala toľko energie a vliala nekonečnú radosť do jeho prázdneho srdiečka. Od toho momentu Nič oveľa ľahšie a odvážnejšie kráčalo za svojím snom. Stále verilo, že sa mu podarí nájsť a spoznať niečo nové.

A veru sa aj podarilo. Netrvalo dlho, len mala chvíľka a jeho prázdna cesta sa zrazu rozplynula. Nič sa odrazu nevedelo vynadívať. Skoro omdlelo od úžasu. Všade naokolo bolo plno vecí, farieb, zvukov, vôní, zážitkov, ktoré nemali konca. Nič si uvedomilo, že sa dostalo do novej rozprávky. Omnoho krajšej, omnoho živšej a omnoho plnšej ako bola tá jeho. Pravdupovediac, do úplne opačnej rozprávky ako bola tá jeho. Pri každom kroku narazilo na čosi nové. nemalo šancu preskúmať to úplne až do konca. Odrazu sa ozval hlas: „Kto si?" „Ja som Nič," odpovedalo. „Nikoho takého nepoznám, ale dobre, teší ma, ja som Všetko." „Naozaj?" jasavo sa opýtalo Nič, „Teba som hľadalo. Už som ani nedúfalo, že ma Šťastena postretne." V kútiku duše som verilo, že moja cesta nebude márna, ale že nájdem toto všetko, to by mi v živote nenapadlo.

Nič sa rozhodlo, že ostane tu a nebude už ďalej pokračovať vo svojej ceste, veď predsa našlo úplne všetko, čo hľadalo. Toto je to pravé šťastie. No čím ďalej, tým to bolo pre Nič ťažšie. Nič nerozumelo všetkému a Všetko nerozumelo ničomu. Bol tam taký chaos, aký si ani neviete predstaviť. Nič verilo, že Všetko má svoju cenu, a preto bude vedieť komukoľvek pomôcť. Veď mu predsa nič nechýba. No opak bol pravdou. Aj keď sa to zdalo na prvý pohľad nenahraditeľné a nezabudnuteľné, vôbec neplatilo pravidlo, že Všetko je lepšie ako nič. Nakoniec tu panoval rovnaký smútok a nepokoj. Ani na tomto mieste sa teta Šťastena ešte neukázala.

Nič si uvedomilo, že všetko sa ti vráti a rozhodlo sa, že musí niečo urobiť. Čokoľvek! Premýšľalo, hútalo a nápad bol zrazu na svete. „Počúvaj, Všetko," ozvalo sa odrazu Nič, „poď so mnou ďalej kráčať po ceste za šťastím." „Hm, nemôžem tu predsa všetko nechať tak a odísť. Čo už len nové by som našlo?" Všetko bolo nerozhodné, bálo sa sklamania a tiež sa nechcelo ničoho vzdať, no napokon sa rozhodlo, že za pokus nič nedá. Vybrali sa teda spolu kamsi do neznáma. Neprešli ani pár krokov a história sa zopakovala. Na zemi ďalší kameň, ale už kameň úrazu, lebo Nič sa tak nešťastne potklo, že sa skoro prekoprclo a muselo sa veľmi premáhať, aby nezačalo nadávať. „ Všetko sa dá, keď sa chce," svietia slová z kameňa. Znova rovnaká energia a skutočná radosť, ktorá poháňala pred časom Nič na jeho ceste, naplnila Všetko. S dobrou náladou vykročili obaja rezkým krokom za tetou Šťastenou. Chodili, blúdili a chodili, a znova blúdili, občas bežali, potom nevládali, tak sedeli, až nakoniec sa ocitli na čiare. Dlhá tenká čiara začínajúca odniekaľ a končiaca nevedno kde. „Čo to má znamenať?" pýtalo sa Nič. „To má byť akože všetko? Nejaká čiara? Nič viac už nenájdeme?" Rozhliadli sa okolo a zrazu pochopili. Stáli na hranici oboch rozprávok. Niekde medzi. Ani v jednej ani v druhej. Stále však nerozumeli, prečo sa dostali práve sem. Na miesto, kde nič nie je úplné a všetko má svoj koniec. Čo sa to tu deje?

„Teší ma, moje meno je Niečo. A vy? Čo tu hľadáte? Prečo ste sem prišli? Nezvyknem mať návštevy." „My sme Všetko a Nič a neprišli sme na návštevu, hľadáme niečo, čo zmení naše rozprávky na šťastné." Áno. Práve to vyslovili. Našli. Získali. Zvíťazili. Pochopili.

Celý ten čas sa hnali za všetkým a predsa za ničím. Niečo bolo po celý čas stále pri nich. Museli prejsť toľkú diaľku na to, aby si uvedomili, že je lepšie Niečo ako Nič a keď nie Všetko aspoň Niečo. Rozhodli sa, že už sa nevrátia, ale zostanú. Vzdali sa svojho rozprávkového života v rozprávke. Ale na čo bol dobrý, keď nepoznali šťastie. Tu sa mali dobre, nič im nechýbalo a všetko sa na dobré obrátilo. No keby niečo, tak nič, ale keby predsa niečo, tak už vôbec NIČ.