BIELE MRAKY Kapitola VII.

Začali sme spolu chodiť. Písal som jej správy len taká radosť. Stretávali sme sa raz do týždňa, pretože Popoluška mávala cez týždeň školu a po nej anglické kurzy a prácu. Keď som nebol s ňou, chodil som na tú moju hlúpu brigádu, kde mi platili tak akurát na prežitie a zháňal som si novú prácu. Popoluške som nepovedal pravdu o mojom otcovi a o našej finančnej situácii. Hanbil som sa jej to povedať. A čo bolo horšie, nastal deň, asi tri týždne odvtedy, ako sme spolu začali randiť, keď som znova prepadol pervitínu. Pamätám si ten deň. Celý deň som chodil po byte s hroznými abstinenčnými príznakmi. Nemohol som chodiť, hľadal som drogu všade. V oblečení, pod gaučom, v chladničke. Rozmýšľal som o tom, ako sa zamestnám, aby som na drogu nemyslel. A vôbec mi to nešlo. Bolo to podobné tým prvým týždňom môjho abstinovania. Od nervov som rozbil vázu na stole. Hodil som ju o stenu. Eliška vtedy nebola doma. Triasol som sa celým telom. Uvedomil som si, že pervitín, podobne ako aj iné drogy sú tak návykové, že úplná existencia bez nich nie je možná. Iba ak by som šiel na liečenie. Ale to som si vo svojej finančnej aj existenčnej situácii nemohol dovoliť.

Obliekol som sa teda a vybral som sa k Petrovi. Keď ma uvidel stáť zničeného pri dverách, vedel, čo sa deje. Hustil mi do hlavy všetko o tom, že musím byť silný. Vraj ak vydržím rok bez toho, som čiastočne za tým. Ale ja som to nedokázal. Znova som sa vzdal bez boja. Z môjho uhla pohľadu bol termín tri mesiace veľmi dlhá doba plná trýznenia a sebazapierania. Veľmi som chcel vytrvať. Mal som na to niekoľko dôvodov- Eliška a už aj Popoluška. Ale sklamal som samého seba, no predovšetkým ich. Od Petra som zamieril k Tomášovi a uvedomoval som si, že som prehral svoj niekoľko mesačný maratón na plnej čiare. Nenávidel som sa za to. Chcel som sa za to odstreliť. Ale bol som bezmocný. Zrýchlil som krok, aby som bol už konečne u Tomáša a mal svoju dávku. Cítil som sa zbabelo a rezignovane. So sklonenou hlavou, v kapucni, aby ma nik nevidel som zazvonil u Tomáša.

„Si si istý?" spýtal sa ma pochybovačne kamarát a ja som mu musel povedať, že už bez drogy nemôžem existovať. Že si dám len jednu nízku dávku a pôjdem domov. A tak mi ju priniesol. Malá nechutná striekačka s tekutinou a veľkou ihlou. Bola fakt odporná, ale potreboval som ju. Potreboval som drogu. Stal som sa jej verným otrokom a nedokázal som žiť bez nej. Uvedomil som si to veľmi neskoro. Neskoro na to, začať odznova. Pichol som si ju priamo do žily. A keď som ju vytiahol, musel som si sadnúť na stoličku u Tomáša v kuchyni. Účinok nastúpil takmer okamžite. Cítil som uspokojenie po veľmi dlhom čase. Bolo to čisté ukojenie mojej potreby. Nič viac. Moje telo po nej prahlo. Bolo smutné uvedomiť si, že telo rozkazovalo mysli a mojej psychike. A droga rozkazovala aj telu, aj mojej psychike. Doslova ma tá hnusoba dostala do svojej moci a odzbrojila ma. Stávala sa zo mňa troska. Plne neschopná bábka, ktorá nevedela, kde je sever. Keď som sa vracal potom tmavou uličkou domov nadopovaný zvláštnymi pocitmi adrenalínu, no zároveň pocitmi nesústredenosti a zvláštnych halucinácií, že ma niekto prenasleduje, zavolala mi Popoluška. V najnevhodnejšej chvíli. Radšej som jej to nezdvihol, aj keď som veľmi túžil po tom, počuť jej hlas. Zašiel som ešte za Marekom do baru. Zobudil som sa potom na druhý deň ráno u Roba.

„Niečo sa deje?" spýtala sa ma najkrajšia Popoluška, akú som kedy videl na našom stretnutí o dva dni potom.

„Prečo?"

„Niečo s tebou nie je v poriadku." Nepoznala ma, ale mala skvelú intuíciu. Pravý ženský šiesty zmysel.

Pozrel som sa do zeme, ako sme sa prechádzali po železničnej stanici. Nevedel som, čo jej na to mám povedať. Bol som namočený v sračkách ako nikdy predtým. Keby to vedela, okamžite by sa otočila a už by ma viac nikdy nechcela vidieť.

„Mám trochu problémy doma!" povedal som jej. Na rande s ňou som bol čistý. Nechcel som, aby zistila s akým úbožiakom má dočinenia.

„Tak mi povedz, o čo ide. Možno ti budem vedieť poradiť!"

„Mne neporadíš, ver mi!"

„Nikdy si mi nehovoril o tvojich rodičoch. Prečo?"

„Nepovedal som ti veľké množstvo vecí!

„Prečo?" opakovala.

„Jednoducho nerád o veciach rozprávam."

„Si taký záhadný Lukáš! Úplne nečitateľný!"

Mykol som jej na to plecom. Neviem, prečo som bol v tej chvíli taký zbabelec. Nechcel som, aby do môjho sveta niekto nahliadol. Nepoznali sme sa dlho. Vedel som, že by ma nechala. A ona bola krásna. Viem, že po mne baby brali, ale nikdy nie také, ako ona. Mohla by mať hocakého, na ktorého si ukáže. Trochu ma to desilo. Keby tak vedela.... .

Život s narkomanom nie je ľahký. Hlavne, ak o tom dotyčná vôbec nevie. Ale tušila to. Stretávali sme sa aj naďalej len raz do týždňa, preto nemohla vedieť, že som závislý. Chcel som jej veľakrát povedať o mojej čiernej stránke, ale nemal som na to odvahu a tak akosi som to nechal plávať. Nezaoberal som sa tým. Mojím veľkým problémom vždy bolo to, že pred ľuďmi mimo môjho sveta som sa vždy zakuklil a nenechal im nahliadnuť na dno mojej duše. Neriešil som žiadne veci, ani city. Nerozmýšľal som nad ničím tomu podobným. A to bola zlá vlastnosť. Veril som tomu, že Popoluška toto moje pravidlo raz prelomí. Zatiaľ sme však neboli spolu tak dlho, aby som jej zo seba odhalil veľa, aj keď som ju miloval a veril som jej. Jednoducho som čakal na vhodný čas.

A ten nastal o niekoľko mesiacov neskôr. Popoluška cítila, že sa niečo dialo už dlhú dobu. Vždy cez deň som jej zdvíhal telefonáty, alebo volal, chýbala mi. Ale niektoré večery som mával záťahy s chalanmi a vtedy som zabúdal na to, že mám so sebou nejaký mobilný telefón. Chalani si zo mňa uťahovali, že som pod papučou, keď mi z času na čas predsa len zazvonil a ja som bol vtedy vonku. Ignoroval som ich srandičky, ale aj tie zvonenia. Jednoducho som sa tak odreagovával. Nieže by mi na nej nezáležalo, ale nechcel som, aby sa dozvedela o mojom svete, pretože by bola sklamaná. Hlavne však som sa nechcel cítiť,  tak, že som niekomu povinný hovoriť o tom kde som a čo robím. Vedela, kde som, len keď som nebol s chalanmi.

Keď sme s chalanmi nepili, tak sme brali drogy. A chodili na zábavy. A od tejto mojej zlej stránky som sa ju snažil uchrániť za každú cenu. Uvedomoval som si, že Ona bola ako vzácny kvet, ktorý som si nezaslúžil, ale vedel som, že tak, ako milujem ju, tak ona miluje mňa. Pár krát sa ma pýtala na moje čudné zapálené ruky. Pár krát som nebol úplne ok, povedzme, že som jej kvôli droge robil scény a niekedy som nedokázal udržiavať pozornosť a zabúdal som. Bol som nezodpovedný a vždy som sa jej vrúcne ospravedlnil s tým, že doma to nemám najľahšie. Bol som sebec a nebral som na vedomie jej srdce, ktoré tým najväčšmi trpelo. Ale nebolo to veľmi často.

V jeden večer mi volala, keď som nebol čistý. A ja hlupák som jej to zodvihol. Skončilo sa to obrovskou hádkou, pri ktorej mi povedala, že som falošný hajzel, ktorý k nej nevie byť ani trochu úprimný. Vedela, že je so mnou niečo zlé. Vtedy som išiel s pravdou von. Povedal som jej na druhý deň od našej hádky, keď sme riešili náš spoločný rozchod, že to chápem, pretože som narkoman a mal som jej to povedať hneď na začiatku. Vtedy sa rozplakala a poslala ma do čerta. Ale ja som o ňu nechcel prísť. Povedal som jej, že sa pôjdem dať liečiť, pretože to svinstvo ničí celý môj život. Potom mi dala šancu. Trvalo to asi dva týždne, než som si opäť vybojoval jej dôveru. Bola to neskutočne tolerantná a silná baba. Zraňoval som ju všetkým, čo som robil a hovoril a ona ma stále dokázala zahŕňať láskou. Niekoľkokrát mi povedala do očí, že jej ubližujem. Ale dokázala mi odpustiť a verila, že všetko bude zasa dobré. Dlhé mesiace odvtedy, ako som sa jej priznal sme preberali len moju závislosť. Takto sa to ťahalo vyše roka. Bol to rok plný môjho opätovného zlyhávania a jej obrovskej trpezlivosti a lásky. Nikomu na mne nezáležalo tak, ako jej. Uvedomil som si to, žiaľ veľmi neskoro. Až vtedy, keď som ju strácal. Z logického hľadiska mi začala zakazovať kamarátov, lebo verila, že to nie je dobrá partia pre mňa. Že sa nimi len kazím. Možno mala pravdu, ale oni tvorili môj svet istôt. Vedel som, že keby sa stalo čokoľvek, Tomáš a ani Peter by ma nezradili a dali by za mňa ruku do ohňa tak ako ja za nich. Skĺbiť ich a moju Popolušku dokopy nebolo možné. Preto o mojich záťahoch s nimi vedela len málo. Väčšinou som si vypínal telefón a hovoril jej, že som ho nemal kde nabiť, keďže nemáme doma elektriku. O otcovi som jej aj po roku stále mlčal. Vymýšľal som si všakovaké historky, len aby nevedela, že môj otec je agresívny alkoholik, ktorý potrebuje pomoc. Povedal som jej len o mame.

Ale náš vzťah nebol dobrý. Bol prehnitý. Nie kvôli nej, ale kvôli mne. Zastával som si kamarátov a vravel som jej, že som jednoducho taký. Bol som zaslepený sebou a nebral som ohľady na ňu. Akoby ma jej názor vôbec nezaujímal a nepripúšťal som si, že by niekedy mala pravdu. Ale ona bola veľmi múdra na to, aby tárala nezmysli. Uvedomovala si, kam náš vzťah mojim klamstvom a tvrdohlavosťou zachádzal. Smerovalo to k rozchodu. A tak to so mnou jedného dňa, po roku a pol ukončila. Bolo pre ňu ťažké akceptovať moju silnú závislosť na droge i mojich kamarátov.

Ťahalo mi na dvadsať rokov, ale ešte stále som bol hlupák s rozumom húpacieho koníka. Nechal som ju ísť. Povedal som si, že ma asi nevedela dostatočne pochopiť. Že takých ako je ona ešte stretnem veľa. Moje srdce sa v tom čase úplne uzatvorilo a ja som prestal hľadať ženu môjho života. Veľmi ma ten rozchod zasiahol, aj keď som si to dlho nechcel priznať. Snívalo sa mi o nej od tej chvíle každú noc či som chcel, a či nie. Keď som si pichal pervitín, myslel som pri tom na ňu tiež a na to, akú pravdu mala, keď mi vravela, že to tá droga zabíja náš vzťah, ktorý bol postavený hlavne na jej odpore voči tomu svinstvu. A keď som si jedného dňa v schránke našiel papier s výzvou na exekúciu, predvolanie na súd, kvôli neplateniu energií a plynu a kadečoho iného, čo nám pár mesiacov predtým odpojili tiež, rozhodol som sa všetky svoje krvopotne vydreté peniaze vraziť na odvykačku. Robo s Marekom sa mi smiali do ksichtu. Tomáš si nebol istý, či mi to pomôže, ale ja som to musel skúsiť. Eliške hrozila ulica, podobne ako mne. A skoro všetky prachy som dával na pervitín a chľast. Bolo nutné urobiť za tým hrubú čiaru.. .

Nebudem tu radšej ani veľmi puntičkársky písať, akých strašných päť mesiacov som v tom ústave strávil. Nesmierne ma to vyčerpávalo a ničilo zvnútra. Niekoľkokrát som odtiaľ ušiel a na pol ceste si to rozmyslel kvôli dvom ľuďom, ktorých som napriek všetkému miloval. Bolo to zlé. Eliška už bola dospelá. Nebol som pri nej vtedy, keď oslavovala svoje osemnáste narodeniny. Ale chodila ma tam často navštevovať. Prinášala mi informácie týkajúce sa súdneho procesu a otca a ubezpečovala ma, že to finančne zvládne, dokedy sa vrátim domov. Bola nútená, podobne ako ja nájsť si brigádu. Za to som bol na ňu veľmi pyšný. Pýtaval som sa na to, či sa na nej otec nevyvršuje, ale povedala, že je to o niečo lepšie. Ja som jej neveril a naďalej som sa o ňu veľmi bál. Modlil som sa, nech už idem konečne domov. Bolo to najdlhších päť mesiacov v mojom idiotskom živote.

 Popoluška sa mi počas celej tej doby neozvala. A ja som nemal odvahu to urobiť prvý. Bol som troska. Na dne ako morálne, tak fyzicky. Padol som na obrovské dno. Jedinou vecou, čo vtedy bolo treba urobiť bolo nepoddať sa a škriabať sa hore hlava- nehlava. Ale bolo to to najťažšie, čo som za svoj život absolvoval. Drieť celé dni za pásom niekde vo fabrike v pote tváre je proti odvykačke jemný odvar bez chuti. Dostať päsťami rovno do zubov a sánky bolo taktiež len hladenie pierkom. Bol by som radšej makal niekde na stavbe, ako zažívať to, čo som zažil tam. Ani opísať sa mi to nechce, tak mi je z toho celého nanič.

Celé tie dlhé mesiace, každú sekundu som myslel na Popolušku. Chýbala mi. Veľmi. Pre mňa to bolo veľmi prekvapivé. Bol som ako za mrežami. Niekoľko krát sa mi v hlave vynoril obraz Petra, ktorý nado mnou stál a hustil do mňa, aby som s tým svinstvom ako perník ani nezačínal. V hlave mi hučali jeho slová: „ser na to , je to svinstvo!" Ten chalan mal obrovskú pravdu. Predpovedal, že budem odsúdený na závislosť, z ktorej som sa nakoniec aj liečil. A bolo to tak. Musel som byť silný a vytrvať. Moje mladé telo chcelo znova žiť. Malo prečo, malo pre koho. Keď ma triaslo a dostával som záchvaty hnevu a bezmocnosti, búšil som do vankúšov z celej sily. Do vyčerpania. A predstavoval som si, ako budem jedného dňa čistý a budem žiť dôstojný život. Tešil som sa na kamarátov, na sestru i na to, keď aspoň ešte raz uvidím Popolušku. Jej tvár mi tým časom a okolnosťami malými krokmi mizla spred očí. Ale zo srdca nevymizla nikdy. Odtiaľ sa vymazať nedala. A ja som to ani nechcel.

Po skončení hospitalizácie som ešte navštívil ambulanciu. Povedali mi, že môžem byť na seba hrdý. Vraj nevideli nikoho, kto by sa chcel dobrovoľne vyliečiť a kto by sa dal sám hospitalizovať. A vraj mi to išlo veľmi dobre. Bol to dlhý boj plný odvykania, ale myslím si, že som bol pripravený žiť plnohodnotný život a myslieť konečne aj na iné veci, ako na drogy- najväčšie svinstvo ľudstva.