Pútnik
http://citanie.madness.sk/view-50349.php
Čudesný vietor zavial v púšti,
„Ach nie!" skríkol pútnik.
A bral sa razom na stromy,
čakal, kým búrka prechodí.
No keď silný vietor ohol trávu k zemi,
pochopil, že strom ho nezachráni.
Tak sa pobral ďalej v nádeji,
že ho niekto, aspoň cez búrku prichýli.
No od každých dverí začul len:
„Odíď, máme dosť svojich starostí!
Skončil čas radostí!
Či nevidíš, že nebesia sa búria?
Že zverina z lúk uteká,
že sa vietor od zeme dvíha?
Nastalo ticho.
Ticho ako pred búrkou.
Vtom zatreskol sa hlučný hrom,
a pútnik, padol na kolená.
Už nevládal ísť ďalej,
cítil, že sa blíži jeho chvíľa.
Zrazu zablesklo sa niečo v diaľke,
niečo veľké,
v búrkových mračnách,
lúč nádeje.
Pozdvihol pútnik hlavu,
uprel zrak na krútňavu.
A búrka valí sa, noc nastáva,
pútnika premohla únava.
Chlad mu objíma nohy,
búrka ho ťahá kde chce,
telo sa zmieta v horúčke.
Vstať mohol by,
no vietor, ten ho tlačí k zemi
Obloha sa sfarbila do krvavo červena,
no nieje to krv slnka,
ale krv človeka.
Leží pútnik v tôni kra,
ruku na srdci zviera,
zmieril sa s tým,
že búrka smrť neodopiera.
Vtom búrka hlasno vykríkla,
a pútnik skonal,
v chladnom náručí ticha.