Stupor

Horká pachuť kávy na jazyku ako by všetko oddeľovala. Cítila sa ako keby sa odpútala od všetkého predtým. Hľadela von oknom a jej bledé oči ako by nasávali všetku tú hmlu do tela. Boli také hlboké a prázdne stále dychtiace po niečom. Z jej nehybných myšlienok ju vytrhol tichý detský plač. Akoby pridusený neustávajúci žiaľ ktorý sa zajakával. Začala hľadať dieťa chodila medzi izbami plných samoty. Až v poslednej zastala a to dieťa prestavalo plakať. Milo sa mu prihovárala až celkom stíchlo. Vzala ho na ruky zdalo sa jej že pomaly zaspáva.

Vyšla na balkón. Slabý vietor sa prerezával na plechu striešky a ticho hvízdal. Vytiahla si cigaretu z balíčka a zapálila si ju. Dieťa položila na plastovú stoličku . Jej tenký župan vietor pomaly rozhaľoval. úzka hruď a bledé padnute prsia sa v pomalých intervaloch ukazovali do dňa. Pozerala na holé vrcholky stromov. Mala strach ,cigareta jej vyhorela v polovici a prestala dymiť. Vypľula ju z úst. Tie vrcholky ju prenasledovali ako krivé prsty čo po nej chcú siahnuť. Vietor zosilnel a plieskal s balkónovými dverami. Sivý decembrový deň bol práve v polovici, no slnko ako by tu vôbec neexistovalo. Vbehla dnu trochu zadychčaná a zatvorila za sebou dvere. Na stole ležali lieky a nedopitá fľaša lacnej vodky. Sadla si za stôl a pozerala na posledné  dve tobolky vo fľaštičke. Rýchlo ju schmatla a trasúcou rukou nevedela najprv otvoriť poistný uzáver. Už to nevydržala a hodila fľaštičku o zem a hrubé  sklo sa rozpŕchlo po izbe. Žena vyskočila  a rozbehla sa po hnedých črepinách  a rukami rýchlo našla bezfarebné tobolky. Vložila si ich do úst a zapila zvyškami z fľaše na stole. Cítila ako sa jej bosé nohy lepia na podlahu a zanecháva za sebou  tmavé stopy. Jej strach sa zväčšil. Schytila mokrý uterák  ešte z večera zo stoličky a začala podlahu utierať. Nie nie nemôžu ju tu takto nájsť, nemôžu. Nemôže po sebe nič zanechať. Rozmazaná krv po podlahe  vytvorila veľký oblúk v ktorom napokon nehybne zaspala s hlavou na vlhkom uteráku.

 Prebrala sa  až večer, keď neonová lampa  naproti jej oknu vrhala svetlo na jej tvár. Bledé ruky  na ktorých bolo vidieť všetky  jej jazvy  ležali  nehybne ešte chvíľu vedľa jej hlavy. prudko sa postavila a zatočila sa jej hlava. Vtedy si spomenula na dieťa začala ho hľadať. Behala po byte a jej nohy opäť zanechávali stopy, ale už si to nevšímala. Zastala v strede izby a zbadala ako leží na tom istom mieste, tam kde ona predtým. Vzala ho aj s vlhkým uterákom na ruky a začala ho knísať. Silno ho stláčala až sa jej beleli ruky. Chcela vyjsť von na balkón, no nedokázala otvoriť dvere pravou rukou. Preložila si uterák do pravej ruky a ľavou rukou šikovne otvorila dvere. Vonku bol ešte väčší vietor ako poobede. Konáre stromov ticho vŕzgali. Župan jej jemne povieval okolo holých nôh. Balkónové dvere pod náporom silno buchli, až sa zľakla  a jej náruč sa otvorila. Videla ako sa špinavý uterák vznáša dolu k zemi. Preskočila zábradlie a snažila sa ho chytiť. Posledné čo si pamätala bol tupý náraz  a ťažký nádych. Prebudila sa zase na ten istý zajakávajúci sa plač. Keď otvorila oči oslepila ju biela farba. Pri nej stála  sestra a snažila sa ju upokojiť keď sa nespokojne hýbala na posteli. Bledou ľavou rukou si strhla dýchaciu masku a zachrčala iba „dieťa“. Spenená krv jej zaplavila ústa. „žiadne dieťa ste nemali“ sestra sa ju snažila upokojiť  a nasadiť jej masku. Žena sa z posledných síl otočila na bok a na jej hrudi  presakovala spod obväzov tmavá škvrna. Hustá masa krvi sa jej zasekla v ústach.