Strážny

S každým novým životom príde na Zem nielen nová duša, ale aj nový Strážny. On ju má na starosti až po jej smrť. Má ju viesť k dobru, brániť jej robeniu zla. Ale keďže každý má slobodnú vôľu, sám si vyberie a on jej v tom nemôže brániť.

Miloš vstal z postele. Chcel si obuť papuče, ale našiel ich ďalej od postele. Nespomínal si, žeby ich tam večer odkladal. Ani nebol v noci na záchode. Na vysvetlenie neprišiel, len sa znechutene postavil a rýchlo vsunul nohy do papúč. Podlaha bola studená. Prešiel cez bytosť, ktorá stála pred ním. Vôbec nezareagoval.
Bytosť sa zrazu presunula. Teraz sedela na vani a sledovala chlapa na vécku. Bola vysoká, jemne žiarila. Niečo ako šaty jej padali na zem ako rúcho. No neboli to šaty ale časť jej osobnosti. Sledovala Miloša svojimi očami, v ktorých horeli malé ohne. Nie však také, aké sú vo svete ľudí. Tieto boli jasné ako zlato.
„Aspoň ráno by si mohol pozdraviť. Alebo aspoň mi poďakovať, že si sa nepošmykol predtým, ako si vstal," poznamenala bytosť unavene, hoci neotvorila ani ústa.
Miloš to nepočul. Vlastne ju ani nevidel, necítil. Na nič ako duchov, prízraky a démonov neveril. A aj keby veril, nepomohlo by mu to. Oni boli neviditeľní. Mohli len v malom ovplyvniť ich rozhodnutia.
Bytosť sa postavila a prešla k mužovi. Ten práve otvoril skrinku nad umývadlom. Očami prešiel po poličkách. Zvažoval, či sa oholí elektrickým strojčekom alebo britvou, ktorú mu dal otec.
„Ja by som si bral britvu," znovu sa ozvala bytosť. Vzniesla sa trochu nad neho a obdivovala ju.
„Vezmem si strojček. Bude to rýchlejšie. Nechce sa mi s tým babrať."
Tieto myšlienky mu vnukla malá čierna vec na jeho ramene.
„Sľúbil si otcovi, že sa s ňou budeš holiť. Snáď ho nechceš sklamať," poznamenala žiariaca bytosť, pritom sledovala jeho tvár.
Naozaj. Ukázal sa malý sentimentálny a láskyplný úsmev. Spomienky na otca vždy zabrali. Miloš sa už načahoval po britvu s pekne vyrezávanou rúčkou, keď zasiahlo čierne klbko.
„Bože, tak sa mi nechce! Čím skôr, tým lepšie. Aj tak meškám..."
Ruka zrazu zastala a zmenila smer. Vzal strojček. Zohol sa, aby ju dal do zástrčky pri umývadle.
„Chudák otec. Spomínam si, že on sa ňou holil každý deň. Aj keď meškal. Výnimočne ju dnes môžeš použiť, Miloš."
Bytosť sa po týchto slovách vzniesla viac od neho. Sledovala, čo si vyberie. Cítila z neho váhanie. Držala mu palce, aby si vybral ju. Malé víťazstvo. Miloš v ruke poskladal kábel a odložil strojček. Vzal penu na holenie, potrel si ňou tvár a vzal britvu.
Očividne sa to klbku nepáčilo. Vyšplhalo sa hore na jeho krk ako slimák po kvete. Teraz tesne pri jeho uchu mu chcelo niečo našepkať, ale to už bolo svetlo vedľa neho. Od bokov sa oddelila ruka s dlhým rukávom a pinklo prstami do klbka. To sa rozhojdalo.
„Nezasahuj! Už si vybral."
„Len aby to neľutoval, Strážny..." odpovedalo klbko.
„Z toho čo vidím, pravdepodobne nebudem. Miloš je dobrý človek. Aj keď má muchy."
Svetlo si sadlo znovu na okraj vane. Oči klbka sa presunuli tam.
„Len aby sa tie muchy nezmnožili. Mal by si potom problém. Vieš, čo by sa mu stalo," povedalo posmešne.
„O to sa ty starať nemusíš. Ak odolával skoro tridsať rokov... no, veľké problémy už nenarobí."
„Si si akýsi istý."
„Pretože mu verím. Aj keby sa vzdal, budem pri ňom."
„Au! Doriti!" zakričal zrazu Miloš, ktorý nepočul ani jedno slovo z rozhovoru.
„Mal by si sa kontrolovať," ozvala sa bytosť frustrovane. Ľudia vedia byť veľmi únavní.
Miloš znovu ignoroval Strážneho. Práve ho zabávala krv. Pozeral sa na líci. Pustil britvu a rýchlo odmotával toaletný, aby sa ho priložil na ranu. Len čo sa papier napil krvi, prilepil sa k jeho koži.
„Mal som si vziať strojček. Doriti!" Hoci však nadával, doholil sa. Rýchlo na seba hodil vodu po holení a bežal sa obliecť.
„Čo som vravel?" spýtal sa tieň. Strážny stál pri skrini, hneď vedľa svojho parťáka, ktorý vyťahoval košeľu a nohavice.
„Vieš tak dobre ako ja, žeby ho ten strojček mohol zabiť. Ten kábel je taký zničený. Ach, mal by ho dať vymeniť. A za druhé, tvoju lenivosť som musel nejako zaraziť," ohradil sa Strážny.
Tieň nepovedal nič. Naďalej sa pridŕžal Miloša, ktorý bol skoro oblečený. Už len kravatu, sako a môže sa ísť obuť. Pritom úplne zabudol, že je hladný. Vybehol z izby do chodby. Vzal obuvák a obul sa. Stiahol kabát z vešiaka, načiahol sa po kľučke. V zámke zašramotili kľúče.
„Nezabudni aktovku," ozval sa Strážny. Miloš zastal pri dverách. Mal pocit, že na niečo zabudol. Akoby zrazu začul jeho slová. Aktovka! Rýchlo sa vrátil, vzal ju a vyšiel z bytu.
Len čo sa ocitol vonku, bytosť bola s ním. Sledovala, ako nastúpil do auta. Prešla k jeho prednému nárazníku a dotkla sa kapoty. Auto, ktoré malo naskočiť, iba zadymilo a ostalo ticho. Frustrovaný chlap vystúpil.
„Toto nie je možné!" zakričal a tresol dverami. Čierne klbko sa zahniezdilo na ramene a nepatrne sa zväčšilo.
„Ale, ale. Mal by si sa upokojiť, Miloš!" upozornil ho Strážny, ktorému sa nepáčil výbuch jeho hnevu. Síce ho chápal, ale takú vedu z toho robiť nemusel. Aj tak sa stretne v doprave s jeho kolegyňou, ktorá sa mu páči.
Miloš nepočul svojho ochrancu. Zamkol auto. Prešiel cez bráničku a mieril k autobusovej zástavke. Bola plná ľudí, ktorí sa snažili dostať zo silného vetra, ktorý fúkal. Akosi sa mu podarilo dostať dozadu ku sklu, ktoré bolo polepené plagátmi. Bytosť bola s ním. Sledovala informačné listy, študovala cestný poriadok Košíc. Bola trochu škoda, že sa nemohol porozprávať so svojim zverencom. Niekedy to bola riadna nuda stále ho sledovať.
V zastávke bol hluk rozhovoru. Sotva počul, keď mu zazvonil mobil. Zdvihol.
„Som na zástavke...Viem...Stihnem to..."
„Sám neveríš tomu, čo hovoríš," poznamenal Strážny. Ignorácia zo strany Miloša mu neprekážala.
„Áno...neboj sa...áno...čau!" skončil, vopchal mobil do vrecka na kabáte. Na tvári mu hral zamračený pohľad. Bolo z neho cítiť hnev.
Čierne klbko sa znovu zväčšilo.
„Ty mu to snáď robíš naschvál."
„Vieš dobre, že nie. Nemôžem zato, že sú takí zameraní len nato, čo je pred nimi. Sotva by ho napadlo, čo sa mu mohlo stať, keby som nezasiahol."
„Lenže týmto ma posilňuješ."
Plamenné oči sa pozreli na klbko. Stačil tento silný pohľad plameňov a stiahlo sa do kabáta. Aspoň niekedy boli silnejší ako oni.
Za škripotu bŕzd prišiel autobus. Ľudia sa nahrnuli k dverám. Pritom vytvorili asi trojitý rad, ktorý sa rozbil pri presklených dverách. Chtiac-nechtiac sa predsa niekto obetoval a pustil niekoho pred seba. Miloš čakal. Nemal náladu dobíjať sa dnu.
Strážny ich sledoval. Ľudí. Bol na Zemi dlhú dobu, ale stále ho udivovalo ich správanie. Mal teraz aspoň radosť zo svojho zverenca. Takto sa tieň zmenšoval. Vlastne stačilo aj milé slovo, a malý prízrak strácal na sile. Darmo. Mal Miloša rád. Vlastne mu nevadili ani iní ľudia. Len to ich správanie.
Zverenec sa ako posledný dostal dnu. Zaplatil a začal sa predierať k zadným dverám. Bol už natoľko frustrovaný, že mu bolo už všetko jedno. Aj keď niektorým nie. Sledovali ho zamračenými pohľadmi. Nevšímal si ich.
„Správne. Nepotrebuješ sa rozčuľovať. Miernosť, Miloš..."pochválil ho Strážny, ktorý prechádzal cestujúcimi ako hmla medzi stromami. Aj keď sa jeden alebo dvaja striasli. Malá reakcia na jeho prestup ich telom. Vlastne na neho zareagovala ich duša. Ale oni si to vedeli vysvetliť po svojom.
Keď bol na mieste, chytil sa modrej tyče a zrak upieral na mihotajúce sa budovy. Sivé mraky pokrývali nebo. Pomedzi sa preháňal vietor. Miloš videl ako sa chuchvalce prevaľujú medzi seba. Vyzeralo to celkom pekne.
Strážny stál vedľa a pozeral sa rovnakým smerom. On však videl jasné biele stĺpy svetla, ktoré sa tiahli do neba z rôznych častí mesta. Chvíľku žiarili, potom pohasli. Boli to iní ochrancovia, ktorí odvádzali duše k Nemu. Následne po nich zostupovali iné pásy svetla. To boli novorodení. Bolo to krásne a upokojujúce. Škoda, že oni to vidieť nemohli. Mimovoľne pozrel na Miloša. Bol s ním dlho, poznal ho dokonale. Stále však nechápal, ako sa dokázal udržať takým čistým. Ak ho porovnal s inými.
„Tak tu si Samniel!" myšlienky mu pretrhol známy hlas. Oslovený Strážny otočil hlavou, uprel svoje plamenné oči na ďalšieho svojho kolegu. Bol to Strážny Milošovej kolegyne.
„Jahel...a kde máš Mirku?"
„Je tu hneď za mnou. Bola veľmi vzadu, ale všimla si Miloša tak ide sem."
„Tak to by som mal upozorniť toho svojho."
Samniel sa otočil na Miloša, ktorým medzitým trhlo, pretože šofér prudko zabrzdil. Znovu v ňom splanul hnev. Čierny prízrak sa znovu vyšplhal na svoje čestné miesto.
„To mám zato..ach, mal som ísť radšej pešo!" znovu mu nahováral tieň. Jasné oči Samniela sa zabodli do tieňa. Miloš teraz musí zabodovať. Tým pádom sa musí upokojiť, aby náhodou niečo nepovedal Mirke.
„No to áno. Ale čo ak náhodou stretneš niekoho známeho? Potom by to nebolo až také zlé."
Samniel sa presunul pred Miloša. Pozeral mu priamo do jeho orieškových očí. Dokonca sa mu zdalo, že pozerá rovno na neho, ale to nebolo možné. Videl, že tvár sa mu vyjasňuje. Cítil z jeho srdca, že jeho argument pomohol. Spokojne sa otočil na Jahela. Po jeho pravici sa ukazovala Mirka.
„Niečo som tam videl. Tam vpravo!" povedal odrazu Samniel. Vtom okamihu Milošovi skrsla rovnaká myšlienka. Očami posúval oproti smeru jazdy. Tým pádom sa pozrel presne tam, kde chcel Samniel.
Miloš zbadal Mirku, ako sa prediera k nemu. Srdce mu poskočilo, akosi začalo biť prudšie. Toto sa mu stávalo stále, keď ju videl. Rozprávali sa len párkrát, ale páčila sa mu. Keď sa ich oči stretli, ukázala milý úsmev a líca jej sčervenali. Miloš ukázal tiež úsmev a pustil sa. Išiel jej naproti.
„Či sú len pekní!" rozplýval sa Jahel, ktorý sa nepohol ani o piaď od Mirky. Na rozdiel od Samniela, ktorý sa vznášal trochu ďalej od Miloša. Ale aj tak súhlasil s Jahelom. Dve duše, ktoré patria k sebe.
Milošovi sa podarilo dostať k Mirke. Postavil sa oproti. Nestihol nič povedať, pretože doprava znovu prudko zabrzdila. Mirka sa nestihla chytiť. Jahel bol v pohotovosti, lenže zasiahnuť nemusel. Miloš zareagoval rýchlo a zachytil ju.
„Ach, ďakujem," povedala s rozpakmi. Usmiala sa.
„Nemáš začo...Ten šofér jazdí ako kretén," poznamenal na adresu chudáka šoféra. Samniel sa tváril, že to nepočul.
„Máš pravdu. Ale ak s ním jazdíš dlho, tak ako ja, tak si na to zvykneš."
„Jazdíš s ním každé ráno?" spýtal sa prekvapene Miloš. Myslel si, že má auto. Na jeho otázku prikývla.
„No vidíš. Chudák dievča. Bolo by lepšie, ak by si ju bral autom. Aj tak pracujete v rovnakej firme," povedal Samniel a presunul sa k Jahelovi.
Miloš to navrhol Mirke. Najprv nevedela ako zareagovať, ale sľúbila, že porozmýšľa nad jeho návrhom. Samniel cítil z jeho srdca radosť. Určite povie áno. Jeho zverenec v to dúfal.
Dvaja strážny nechali zaľúbencov nech sa rozprávajú.
„Počul si to?" spýtal sa zrazu Jahel. Samniel naďalej sledoval svetlá. Vedel, načo sa pýta.
„Hej, niečo sa deje."
„Myslíš, že to má niečo spoločné s ním?"
Milošov strážny sa pozrel na Jahela.
„Ak áno, Gabriel by nám dal vedieť."
„Myslím, že Gabriel by nám nepovedal nič. Asi by to vyriešil sám."
„Prečo máš taký pocit?"
„Pretože my, sme len Strážny. Ak by išlo o Hellel ben Sachara, neurobili by sme nič. Veď vieš, kto to bol."
Samniel ostal chvíľu ticho. Pozrel na Miloša. Zlá nálada bola preč. Jeho srdce plesalo. Ani mu už nevadil autobus. Bol rád. Ale slová Jahela sa mu nepáčili.
„Nechajme to. Aj tak budú o chvíľu vystupovať," prehodil Samniel. Pozrel na čierne klbko. Nemohlo počuť nič. Toto bol rozhovor na inej úrovni ako sa rozpráva s ním.
Dvojica vystúpila, za ňou ďalší nervózni ľudia. S nimi aj ich ochrancovia, plus prízraky. Niektoré boli veľké, iné malé ako ten Milošov. Záviselo aj človeka, ako rýchlo podľahne démonovi.
Samniel však stále musel myslieť na Jahelove slová. Bolo to až také zlé? Všetci anjeli na Zemi cítili záchvevy, ktoré spôsoboval Hellel ben Sachar. Ale vážne už bol čas? Nie! Určite by ich Gabriel upozornil. Ale vlastne prečo by mal? Oni sa do vojska tak či tak nedostanú.
„Čo sa deje, Svetlo?" spýtal sa prízrak. Neušlo mu, že je akýsi tichší. Aj keď boli na opačných stranách, a tohto nenávidel, nebolo až také zlé niekedy si pohovoriť.
„Nemusí ťa to trápiť," poznamenal Samniel. Pritom pozrel na Miloša. Bol dávno v kancelárii a teraz niečo vybavoval cez telefón. On sedel na parapete, jeho chrbát prechádzal cez okenné sklo. Vôbec mu to nevadilo.
„Vieš, že mne to môžeš povedať," zaliečal sa prízrak, aby z neho niečo vymámil. Stačilo aby na neho pozrel. Ten zlý pocit, akoby ho spaľovali. Musel sa ukryť pred Samnielovým pohľadom.
„Čo nás len čaká?" spýtal sa sám seba. Uvidel ako sa zverenec postavil a odchádzal. Mal by sa sústrediť na Miloša. Povedal si a zmizol. Presne vedel, kde Miloš práve bude.