počkám kým ma zničí ďaľšia

Únik k chľastu. Len preto aby som zabudol na ten tvoj úsmev. Únik k antidepresívam. Len aby som zabudol na tie tvoje oči. Únik k marihuane. Len preto aby som zabudol na tie tvoje dotyky. Útek k drogám. Aby si na vždy zmizla.
Sedím premrznutý na kovovej lavičke a premýšľam ako dlho bude trvať, kým moje pocity k tebe budú ako toto počasie. Chladné. Šialené spomienky na to ako ťa milujem a choré myšlienky na to, ako ťa škrtím mojimi rukami s nenávisťou v očiach. Nie je to nenávisť k tebe. Je to nenávisť ku mne samému, že som si ťa nedokázal udržať. A keď ťa nemám, nemám ani seba, stratil som sa po ceste okolo tvojho domu. Ostal som tam ako taká cesta čo niekam vedie, no nemôže sa pohnúť. Moje srdce chladne rovnako ako svet na jeseň. Ešte je stále plné farieb. No čoskoro, čoskoro sa znovu zmení na ľadovec. Ľadovec, ktorý chce lásku každej ženy. A keď som stratený v tomto kolobehu, zaspávam a vstávam sám. S pocitom, že môj život nemá zmysel. Vlastne si dávala môjmu životu zmysel. Obyčajný chlapík a nádherná ženská. V posteli porno. V dušiach oheň. A ty, ty si len tak odídeš. PLAČEM. Moje telo plače, srdce mrzne, mozog stagnuje. Pozerám sa na ľudí. A neprídu mi už ľudský. Pozerám sa na ženy a prídu mi odporné. Všetky. Najradšej by si odsekli kus mojej duše, priviazali ten kúsok o mňa a išli svojou cestou. Tak aby oni mali čo chcú a tak, aby ja som nemal nikdy to čo potrebujem. Ich lásku. typický ja, Majco bez lásky čo sa potrebuje preplniť láskou. No nikde nie je k nájdeniu.

Siaham, do vrecka po mobil, aby som zistil aký čas už nenávidím lásku k nej. Pol tretej ráno. Čo to znamená? Sú to sekundy? Hodiny? V hlave sa mi vynorí myšlienka na jej pery, jej pery na tých mojich. Zrazu chcem vybuchnúť, keď si uvedomím fakt, že už sa to nestane, žiadny bozk. Prezerám si kontakty v mobile. Mená sa mi rozmazávajú, už som dosť mimo. Ani neviem čo som to do seba dal. NESPAVKA. Zavolám jej. Mobil dlhšie vyzváňa, ale ona mi to určite zodvihne.
„huuuuuum, ano?", rozospatým hlasom mi dáva nádej, že dnes nebudem musieť mrznúť sám.
„Ahoj, to som ja Majco, môžeme sa stretnúť"
„HM, nejak zvláštne rozprávaš? Si opitý?"
„hej, hej. A ešte aj niečo iné mám v sebe, veľa toho mám v sebe, cítim sa hrozne"
„oh, hej, počuť to z tvojho hlasu? Kde si?"
„Vonku, na lavičke, užívam si novembrovú noc."
„pre boha veď mrzne, ako dlho si tam?"
„neviem, dlho."
Už sa mi s ňou nechce komunikovať, zložím jej. Začínam klipkať očami a cítim ako pomaly upadám do bezvedomia. Snáď to konečne príde, pokojná smrť, na fajn mieste. S fajn vecami, ja, lavička, stromy okolo, dlaždice moderného umenia, hviezdy, mesiac, čerstvý vzduch. Škoda, že tu nie je ona. Pri nej by som umieral radšej. Hehe, urobím si selfí, do piči. „práve umieram", instragram by šalel. Pri mojom odchádzaní zo sveta, počujem zvonenie môjho mobilu. Iba tlmene. Odchádzam, konečne, na vždy. Dúfam. Zvonenie prestáva, no po chvíľke začne znovu. Potom ešte dva krát a ja stále nie som mŕtvy a ani nespím. Falošná nádej v smrť. Ach. Je to až desivé, ako všetko, čo si uvedomím alebo vidím. Si spojím s ňou, miloval som, keď sme sa po sexe k sebe nahý pritúlili tak blízko a tak pevne, že aj naše srdcia sa spolu vedeli rozprávať. Že aj naše telá chápali že sme si súdený. Ako ju len dostanem zo svojej mysli. Alebo ako dostanem seba s ňou z mojej mysli. Som zúfalí nenapadá ma nič . nič. Nič. Nič.
V tom spoza mňa počujem prichádzajúce auto, buchnutie dverami. A klopkajúce opätky, ktoré vytvárajú ozvenu v prázdnom okolí. Kto by to len mohol byť. Kroky, zdá sa smerujú ku mne.
„hej!! Mário, vstávaj!!", počujem známy ženský hlas
„Mário ! kurva neser ma!! Vstávaj do piče!", trasie mnou a ja hľadím niekam do vesmíru.
„Hej, hej Džina, ako si ma tu našla?"
„Neviem, proste som sem prišla, len tak, a zrazu ty tu polomŕtvy, tak vstávaj do piče."
„tak dobre.", snažím sa postaviť ale moje nohy sa nechcú moc hýbať. Tak mi teda Džina pomáha. Krásna ženská, moja ženská. Mám ju rád, hodí ma na zadné sedadlo auta, otvorí mi okná, aby mi nebolo moc teplo a odchádzame, neviem kam. Som rád, že som s ňou.... No v myšlienkach mám stále ju. Je mi zle pri predstave, že už v mojom živote nebude náš spoločný dotyk. Cítim sa ako také chodiace monštrum, keď myslím na to ako ma bozkávaš a chcem to urobiť naozaj. Zhlboka sa nadýchnem čerstvého vzduchu a cítim v ňom tvoju vôňu. Na jazyku mám tvoju chuť. V myšlienkach mám tvoj obraz. Je to väčšia bolesť akú som kedy zažil. Pri predstave, že sa dotýkaš niekoho iného musím ísť grcať. Potom idem po fľašku. Potom až do bezvedomia. Nech nemyslím na to, ako ťa už nemôžem mať. Nech nemyslím na to, ako nemáš ty mňa. Spomínam na tvoju nádhernú tvár, ako som ti ju hladil. Ako sa na mňa pozerali pri tom tie tvoje nádherné hnedé oči, pohľadom, ktorému nemôžem odolať.

Šialené myšlienky, možno nie šialené, ale krvavé. Plné mojej krvi rozliate len tak na zemi. Čoskoro ju zmyje dážď, už tam nebude ako ty. Ale zostane na vždy nasiaknutá láskou k tebe. Nerozumiem týmto pocitom. Už som na tomto svete dlho a ani raz som sa tak necítil. Možno ma to premenilo na úplne iného človeka. Zrazu nemám chuť sa na ženy usmievať, so ženami sa rozprávať. Mať s nimi čokoľvek spoločné. Chcem prijať iba teba. Si pre mňa jediná...