Láska na život a na smrť

6:30 ráno. Zvoní mi budík, musím vstať do školy. Túto časť dňa najviac neznášam. Oblečiem sa, rýchlo do seba nahádžem raňajky a do školy idem s mojou najlepšou kamarátkou Lisou. S Lisou sme boli kamarátky odjakživa. Nehádali sme sa často a nemohli sme jedna bez druhej žiť. Proste, jednoducho povedané, kamošky na život a na smrť. Cestou do školy sme sa bavili o tom, čo asi bude nové v našej triede. Totižto, začal sa nový školský rok. No, veľmi nadšená som z toho nebola, ale čo sa dá robiť. Keď sme prišli do školy, zbadala som nového spolužiaka. Nikdy som nemala rada, keď k nám niekto nový prišiel. Netuším prečo. Asi preto, lebo keď som sa s nejakou novou žiačkou skamarátila, o pol roka približne sa ukázalo, čo je zač. Na kamarátky som bohvieaké šťastie nemala. Teda až na Lisu. Neriešila som ho. Začala sa prvá hodina, najhoršia hodina môjho života v pondelok ráno. Hudobná výchova!!! Neznášam, keď musíme spievať...
Odbiehali posledné minúty hodiny.... A tadá, sláva, zvonček zazvonil! Cez prestávku za mnou prišiel ten nový chlapec. ,,Ahoj, volám sa Tobias. Ešte to tu nepoznám, nemohla by si ma tadiaľ previesť?" No, nadšená som z toho veľmi nebola, ale čo sa dá robiť. Mama ma vychovala k slušnému správaniu, tak som súhlasila ,,Samozrejme. Volám sa Elizabeth, teší ma." Ako sme sa tak prechádzali po škole, zazvonilo. Do kelu! Ako to, že som sa zabudla! Toto sa mi nikdy predtým ešte nestalo! Chytila som Tobiasa za ruku a bežala s ním do triedy. Ten hnusný pocit, keď som ho musela držať, ale čo som mala robiť, keď som vedela, že by sa v tých chodbách školy zamotal? Uf! Stihli sme prísť v poslednej sekunde.....

Ako náhle zazvonilo na prestávku, Lisa za mnou pribehla: ,,Tebe sa páči ten nový,.... Tobias? Ak áno, máš smolu, pretože on už dievča má." ,,A smiem vedieť, koho?" ,,Mňa predsa, ty trdlo." Zarazila som sa. Lisa takto nikdy predtým nerozprávala. A vôbec, predtým mi žiadneho frajera nespomenula... No všimla som si, že tento rozhovor zachytil aj Tobias. Neprejavil záujem sa rozprávať. Začalo mi to byť čudné. Stihla som ísť ešte na WC opláchnuť si tvár a spamätať sa z uplynulej hodiny. Z kabínky som počula hlas Lisy ako vraví Amande: ,,Tá chudera Elizabeth! Vôbec netuší, že s Tobiasom nechodím." ,,Ale, načo si jej klamala, veď ste najlepšie kamarátky. Toto si podľa mňa prehnala... Prečo si to spravila?",,Pretože na ňu žiarlim" Nechápem toto Lisine správanie. Asi prechádza neskorou pubertou. A možno iba mala zlý deň.

Po vyučovaní som išla na obed a potom, zrazu na mňa niekto začal kričať. Kto iný, než Tobias:,,Elizabeth, stoj! Počkaj ma!" Samozrejme, že som ho počkala. Išli sme spolu domov a Tobias ma pozval von. Nebola som si istá, či pozvanie prijať mám, ale váhavo som sa ho spýtala:,,Tobias, máš nejaké dievča?" ,,Nie, prečo?" ,,Len tak.... Takže o koľkej sa stretneme?" Dohodli sme sa na 15:00. Prišla som domov, v rýchlosti si urobila úlohy a premýšľala som. Prečo si vybral mňa? Prečo chce ísť so mnou von? Veď je veľa iných báb v triede... V hlave mi vírilo veľké množstvo otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď. Zamyslela som sa tak hlboko, až som skoro zabudla, že bude o chvíľu 15:00. Vybrala som sa na ihrisko, kde sme sa mali stretnúť a čakala som ho. Bolo už 15:10 a Tobiasa stále nikde nebolo. Prestávalo ma baviť tam čakať, keď vtedy sa objavil udychčaný s kyticou kvetov v ruke. ,,Prepáč, že meškám. Nevedel som to tu nájsť." ,,To nevadí, hlavne, že už si tu." Prešli sme sa okolo jazera, dali sme si zmrzlinu, rozprávali sa a ja som po prvýkrát v živote začala cítiť niečo krajšie ako kamarátstvo. Myslím, že lásku.
Začali sme sa stretávať častejšie a stále sme si boli bližší a bližší, až raz.... Tobias sa ma spýtal, či by sme nemohli tvoriť my dvaja pár. MY DVAJA!!! Bolo to ako v tom najkrajšom sne.Stále som si predstavovala tento moment, ako to bude vyzerať, čo budem mať na sebe, s kým to bude... A hľa, vôbec som netušila, že to môže byť Tobias, koho ľúbim. Dokonca som mu povedala niečo, o čom ešte nikto z mojich blízkych nevie, dokonca ani Lisa. Povedala som mu moje hlavné záľuby. To, že hrám na klavíri, občasne kreslím, ale to najhlavnejšie, nesmierne rada tvorím príbehy. Založila som si vlastný blog, stránku, kde dávam moju tvorbu. Dokonca som napísala aj jednu krátku baladu.... Tobias len od úžasu otváral ústa. Nikto toto o mne nevedel, až doteraz.

Teraz som si bez Tobiasa nevedela predstaviť život. Dokonca sme už oficiálne aj pár. Polrok už prešiel v škole a dnes sa ku mne chystá na návštevu Lisa. Mám totižto narodeniny. Robili sme si všelijaké zmiešaniny jedál a ak nám to nechutilo, jednoducho sme to vypľuvli do igelitky.Môj názor na tento blázinec, nepáčilo sa mi to. Neskôr sme si zahrali hru Poznáš ma? a ona sa predvádzala, hrala sa na niekoho, kým vôbec nie je, nadávala,... Stále chcela spievať karaoke a pritom som mala nachystaný lepší program. No, čo sa už dalo robiť, vyhovela som jej. Večer mi zapípala esemeska od Clauda:,,Ty si Lise strihala video a pokašľala to? A Lisa u teba zvracala?" Čože? To skadiaľ má. Lisa je čím ďalej, tým čudnejšia. Na druhý deň si chybu priznala a ospravedlnila sa mi. No večer, znova esemeska od Clauda:,,Ty si sa zmenila v tom zlom....?" Predpokladám, zase je to Lisine dielo. V škole sa mi síce ospravedlňovala, no ja som jej povedala:,,Ak si chceš z niekoho robiť srandu, tak zo mňa určite nie!"

S Tobiasom sme sa rozhodli, že pôjdeme do Čiech navštíviť jeho rodinu. Mama mi to dovolila pod podmienkou, že musím doslova mať ,,vyleštenú" izbu. Takže, začalo sa veľké upratovanie. No bez Tobiasa to nešlo. Zavolala som mu aby prišiel. Približne o polhodinu došiel, bol usmiaty ako slniečko a mne z neho bolo tak do smiechu, no on nechápal, prečo. Začali sme upratovať, no museli sme mať na sebe zástery (mamin výmysel). To vám bolo ale upratovanie! Urobili sme ešte väčší neporiadok. Mamu to dosť nahnevalo, takže mali sme ešte viacej roboty, než pôvodne. Trvalo to večne, než sme prácu dokončili, ale dočkala som sa. Išla som za mamou a požiadala o jej auto, či by nám nepožičala na cestu. Veď predsa len, pôjdeme tam na prázdniny.
Požičala som si mamine BMW a išla po Tobiasa do izby. Rozlúčila som sa s rodičmi a sestrou a nasadla do auta. Naštartovala som a v maminých očiach som videla slzy. Predsa len jej bude za mnou smutno. Konečne sme vyšli z mesta. Ešte predtým, než sme sa vydali na cestu do Čiech, sme sa išli pozrieť do Budapešti. Akonáhle sme tam prišli, hneď som Tobiasa ťahala do obchodov. Po dosť dlhej chvíli sme išli pozrieť historické pamiatky a keď sa už chýlilo k večeru, išli sme prespať do hotela. Ja som zaspala hneď, no Tobias spať nevedel a zobudil ma. Ostala som trochu hore, no dlho som nevydržala a zaspala, znova. Tobias ešte stále nespal, no vedel, že zobudiť ma sa mu neoplatí. Na ďalšie ráno som sa zobudila dosť skoro a pozrela na Tobiasovu posteľ. Tobias tam nebol!
Volala som naňho, či náhodou nešiel do sprchy, no márne, žiadna odozva. Začala som byť v panike. Rýchlo som sa obliekla, zbehla do jedálne sa najesť a šla ho hľadať. Nenašla som ho, tak som si myslela, že možno sa šiel von prevetrať. Pobalila som veci a začala nosiť do auta. A čo nevidím! Tobias sedí v aute a..... spí! No toto, také stresy kvôli tomuto? Zobudila som ho a on mi všetko vysvetlil. Ako večer nevedel spať, tak hľadal spôsob, ako sa vyspať. Tak skúsil ísť do auta a tam aj ostal.... Ja som mu na oplátku rozpovedala čo sa stalo mne, ako som sa o neho bála a on sa zo mňa len smial. Uvedomila som si, že som sa nenalíčila, tak som si ešte na chvíľku odbehla do hotela. O päť minút som bola späť, no auto už na parkovisku nestálo. Och Bože, čo sa to dnes deje? Prečo dostávam také šoky? Zozadu ku mne niekto prišiel a potľapkal ma na pleci. Otočila som sa tak prudko, až som skoro spadla na zem. Stál tam Tobias a pýtal sa ma, prečo som išla smerom za hotel, keď auto stojí na druhej strane. A zase... Ako to, že som si nepamätala kde máme auto?
Tobias ma ukľudnil, že to asi preto, lebo po prvýkrát sa stretnem s jeho rodinou. Možno mal pravdu. Takto som sa skľudnila. Sadli sme si do auta, naštartovala som motor a išli sme.
Pred nami išlo pomalé auto. Dala som blinker a chcela ho obehnúť. No keď už som bola v protismernom pruhu, vodič vo vedľajšom aute zrýchlil a ja som sa nevedela dostať späť do správneho pruhu. Oproti nám sa rútil kamión vysokou rýchlosťou. Posledné slová ktoré som stihla povedať Tobiasovi boli,,Navždy ťa budem milovať." Tobias sa na mňa pozrel smutným pohľadom a chytil ma za ruku. Odrazu mi prebehol celý život pred očami. Počula som tlmené zvuky kamióna ako trúbi, brzdí a ďalej už nič, len náraz.... Žijem? Nežijem? Kde som? Poobzerala som sa okolo seba a videla všade len krv, rozbité okná a kamionistu, ako k nám beží a v panike sa ma potichu spýtal ,,Čo si robila v protismernom pruhu? Mohol som vás zabiť, je mi to ľúto, čo sa stalo, už som zavolal záchranku..." Chcela som niečo povedať, no nedokázala som, iba som otvárala ústa. Muž sa pozrel na Tobiasa a celý v tvári zbledol. Nechápala som, prečo, tak som sa snažila otočiť a vidieť ho, no nešlo to. Všetko ma strašne bolelo. Snažila som sa mu chytiť ruku, no márne. Znova som sa pozrela na vydeseného muža, keď v diaľke som počula húkačky sanitiek. Niečo ma príšerne zabolelo a stratila som vedomie...

Zobudila som sa v nemocnici a vedľa mňa stála mama. Všetko ma príšerne bolelo. Obzerala som sa po miestnosti, ale Tobiasa som nikde nevidela. ,,Mami, kde je Tobias?" ,,Vďaka Bohu, konečne si sa zobudila" ,,Ešte raz, mami, kde je Tobias!?!" „ Ukľudni sa,miláčik, musíš oddychovať" „Mami, kde je Tobias!!?" Teraz som už doslova kričala a myslím, že poriadne, keď hneď aj nabehli lekári a pichli mi niečo na spanie. A zasa do bezvedomia... Zobudila som sa až pár dní na to. Nemyslela som na nič iné, len na Tobiasa. Teraz už mama pri mne nebola, asi nevedela kedy sa zobudím... Musela som absolvovať pár lekárskych testov, dosť nepríjemných. Večer, keď už som pomaly zaspávala, mi niekto zaklopal na dvere. Bol to lekár. Neprišiel ku mne dvakrát nadšene, no nevadilo mi to. Čo ja sa budem starať do jeho nálady. No začala som niečo tušiť. Asi takú náladu nemal pre nič za nič. Sadol si ku mne a začal rozprávať...
V hlave mi ešte stále duneli jeho slová: ,,Je mi to ľúto, Tobias pri nehode zomrel". Ako by mi vrazili dýku do chrbta. Dva týždne som s nikým neprehovorila ani slovo. Stále mi tieto slová duneli v hlave ako ozvena. Ako budem teraz žiť? Čo budem bez neho robiť? Nikdy by ma nenapadlo, že raz sa v takejto situácií môžem vyskytnúť. Rozplakala som sa. Bola už neskorá noc, no aj napriek tomu, že normálne už bolo po návštevných hodinách, mi niekto zaklopal na dvere a vošiel. No lekár to nebol. Bol to chlapec, približne v mojom veku, ktorý kríval a aj ledva chodil. Pozrela som sa naňho mojimi uplakanými očami a zrazu som v ňom niekoho spoznala. No bola taká tma, že som mu vôbec nevidela do tváre. Za ním sa znenazdajky objavil lekár a nebol veľmi nadšený, že v takomto stave opustil svoju izbu. Takže ten „neznámy" musel opustiť moju izbu. Večer čo večer ku mne takto chodil na asi 30 sekúnd, stále ho totižto niekto zobral späť do izby. Nechápala som prečo sem chodí, no bola som už zvyknutá na túto oneskorenú návštevu.
Až raz... Ten chlapec prišiel cez deň. A až vtedy som si uvedomila, kto to je. Sama som nemohla veriť svojim očiam. Vedľa mňa stál Tobias! Rozplakala som sa. Prišiel ku mne a objal ma. Povedal mi všetko, čo sa stalo jemu. Keď sme havarovali, ani on nestratil vedomie, no zľakol sa kamionistu. Všetko ho príšerne bolelo, ale videl mňa ako sa hýbem a bol rád, že žijem, no videl tiecť krv z mojej hlavy a potom už nič, zobudil sa v nemocnici. Hľadal ma, ale nebola som pri ňom. Dokonca aj jemu lekári povedali, že som pri nehode zomrela. Nechápem, prečo nám to povedali, myslím, že obidvaja máme dosť kritický stav. Ale hlavné bolo, že už sme spolu a že obidvaja žijeme. Odrazu som sa spamätala. Vedľa mňa sedel lekár a mával mi pred tvárou. Bola som nejako zvláštne omámená. Povedala som mu všetko, čo som tu zažila. On mi na to odvetil, že som mala len halucinácie a že Tobias žije a je v poriadku. Uľavilo sa mi.
Chodila som k nemu na návštevy. Každým dňom mi bolo čoraz lepšie a lepšie vďaka Tobiasovej spoločnosti. No na Tobiasovi som videla, že jeho stav sa zhoršuje. Dokonca už aj lekári sa začínajú oňho báť. Dnes ho majú ísť operovať. Nepovedali mi kvôli čomu. Budem mu držať palce. Je už skoro 22:00 a ja stále čakám na Tobiasa. Posledné dni som vôbec nespala a teraz som sa snažila ostať hore, no od únavy som predsa len zaspala. Na ďalšie ráno som vstala, pozrela sa na Tobiasovu posteľ, no jeho nikde nebolo. Začala som sa báť, či sa mu niečo vážne nestalo. Zasa ku mne prišiel lekár, tak som využila situáciu a spýtala sa ho: „Kde je Tobias?" Odpovedal mi tým, že on zomrel pri havárii. Nechcela som veriť vlastným ušiam. Oni si snáď zo mňa strieľajú? Veď ešte včera tu bol, stál vedľa mňa a dnes mi doktor povie, že je už mesiac mŕtvy? Asi bláznim, alebo sa tu deje niečo poriadne divné.

Nastal deň, kedy ma mali prepustiť z nemocnice. Nechcela som odtiaľ odísť, lebo som Tobiasa musela vidieť aspoň posledný krát. Pustili ma k nemu na izbu, kde ležal. Keď som k nemu prišla, videla som ho na prístrojoch. Takže ešte žije! Nechápem toho jedného lekára, že vraví stále, je mi to ľúto, ale zomrel. Hneď mi spadol kameň zo srdca, no ale sa aj hneď naspäť vrátil, keď som si uvedomila, že ešte stále je v kritickom stave. Nedovolili mi pri ňom byť dlhšie než päť minút, kvôli tomu, že musí odpočívať. Odchádzala som od neho so smútkom, uplakaná, zrútená, proste v tom najhoršom stave. Rodičia sa ma síce snažili upokojiť, ale nedalo sa. Nevedela som spať, s nikým som sa nebavila, stále som myslela len na Tobiasa. Niekedy som už nevedela vydržať ten tlak, ako napríklad dnes, tak som si dala tabletky na spanie. Zaspala som a moje telo bolo rado, že konečne spím. Zobudila som sa neskoro v noci na hlad. Zbehla som dolu po schodoch do kuchyne nájsť niečo pod zub. Zapálila som svetlo, vybrala z chladničky jogurt a začala si ho pomaly vychutnávať. Zrazu som začula niečie kroky, postupne sa približovali, stále boli bližšie a bližšie, až zrazu... Prišla mama a začala ma objímať.
Musím uznať, trochu ma vystrašila. Išla tak pomaly, ale isto a jej kroky bolo dosť hlučne počuť. Bolo to ako v horore. No keď sa tam objavila s palicou v ruke, dostala som ešte väčší šok, než počas čakania, čo bude nasledovať. Docvaklo mi, že palicu mala na obranu. Myslela si, že som nejaký zlodej. No potom, čo ma zbadala takú vystrašenú s jogurtom v ruke, ma objala. Teraz je to už smiešne, čo sa stalo pred chvíľkou, ale vtedy to bolo niečo neskutočné. Nával adrenalínu mi konečne dodal život a ja som nevedela čo so sebou robiť, len som pobehovala po dome. Nečudo, že som zobudila celý dom. Každého som vyrušila s nočného kľudu, tak som sa presunula do svojej izby a tam sa vybláznila. Tým sa mi na druhý deň spalo lepšie. Postupne som dohnala svoj pravidelný rytmus vstávania a spania. Dnes som vstala ako obyčajne a počula mamu s niekým telefonovať. No s takýmto nadšeným tónom hlasu som ju ešte nepočula. Keď dotelefonovala, prišla za mnou celá rozžiarená a povedala mi, že zajtra sa stane niečo, na čo nikdy nezabudnem. Jasné, že by som na to zabudnúť nemala. Veď budem mať narodeniny! Nechápem, prečo bola teraz taká nadšená, veď ich mám každý rok.
Konečne nastal mamin vysnívaný deň. Tešila som sa aj ja, ale bez Tobiasa to nebolo ono. Celý dom sme mali vyupratovaný, vyleštený a obývačka bola pripravená na oslavu. Poobede prišli ostatní z mojej rodiny a oslava sa mohla začať. Mama doniesla tortu, zákusky, pizzu.... Stôl sa ohýbal pod všelijakými jedlami. Konečne nadišla mamina chvíľka, keď malo prísť to neskutočné prekvapenie. Niekomu zavolala, o päť minút zazvonil zvonček a mama ma poslala do izby. No ďakujem pekne, toto mal byť ten darček? Zabuchla som za sebou dvere, pretože som čakala z toho jej nadšenia niečo viac. Sadla som si na posteľ, zapla televíziu a nadurdená pozerala správy. Odrazu mi niekto zaklopal na dvere. Povedala som, nech vojde dnu. Neunúvala som sa pozrieť, kto to bol, no započula som známy hlas. Ten hlas by som poznala všade. Vo dverách stál.... Môj dedko. Och, no, čakala by som tam Tobiasa, ale asi tak vo sne. Videla som kopu filmov, kde to bolo tak ako som si predstavovala, ale nie, ku mne prišiel dedko. Prišlo mi to trochu smiešne, ale zatiaľ čo ja som rozmýšľala, si ku mne sadol. „Poď do obývačky, daj si zákusok, alebo tortu." Súhlasila som, aj keď som bola trochu na mamu naštvaná. Ako som išla dolu po schodoch, videla som cudzie auto pred domom. Patrilo asi tomu, kto nám zazvonil keď ma poslala do izby. Radšej som už nad tým nepremýšľala a namiesto toho som si išla dať koláčik na nervy. Prídem do obývačky a čo nevidím! Na gauči sedí Tobias! Rozbehla som sa k nemu, skočila mu do náruče a objímala ho tak silno, ako som vládala. Bol to neopísateľný pocit radosti. Po tom všetkom, čo sme si obidvaja vytrpeli, sme boli konečne spolu.
V hlave som si stále myslela, že to dopadne inak. Tobias nemusel mať to šťastie, aby prežil. Ale on to zvládol, je to môj hrdina. Prišiel za mnou do izby a podal mi nejakú obálku. Otvorila som ju a tam som videla dve letenky do Ameriky. Tam som vždy túžila ísť. Naša dovolenka mala trvať tri týždne. Začínala nám od zajtra, takže som sa išla hneď aj zbaliť. Keď som mala asi polovicu vecí zbalených prišla mama, všetko mi vyhádzala von a začala po mne kričať. Prečo som sa jej nespýtala, či tam môžem ísť, prečo som jej to ani nepovedala, ona ma tam nepustí a samé prečo a prečo a ja ťa nepustím! Super, takže na ďalší môj sen môžem rovno zabudnúť. Tobias sa síce snažil presvedčiť moju mamu, no nešlo to. Takže dosť drahé letenky, na ktoré si Tobias šetril dva roky, sú nanič. Ešte len teraz ma mama nahnevala, že tie letenky budú na niečo dobré, veď môže ísť ona s otcom. Tak a to by stačilo! Keď ona mňa nechce pustiť, tak ani ona nepôjde, veď Tobias je ten, kto tie letenky kúpil! Toto sa mi vôbec nepáči! Všetkých som vyhodila z izby von a začala plakať do vankúša. Prečo ja? Prečo práve ja musím mať takú mamu? Chudák Tobias...
Nastalo ráno, ešte stále som sa na mamu hnevala za včerajšok. Obliekla som sa a keď som sa išla naraňajkovať, na stole v kuchyni som si všimla tie letenky. Mám ich zobrať a ujsť s Tobiasom preč? Vravela mi hlava. Nie, to nesmiem urobiť, mama by sa o mňa bála. Aj keď som na ňu nahnevaná, stále ju mám rada. Vravelo mi srdce. Tieto dve časti môjho tela vraveli stále niečo úplne iné. No zvíťazila hlava. Zobrala som letenky, schovala si ich pod bundu a utekala do izby. Tam som si ich ešte raz dôkladne prezrela, ale odrazu vošla mama do izby. „Prepáč za ten včerajší cirkus, Elizabeth. Spanikárila som, pretože raz som ťa už skoro stratila. Pustím ťa do Ameriky, ale dávaj na seba pozor a každý večer ti budem volať, súhlasíš?" „Áno, mami, ale kde je Tobias? Musím mu to povedať." Našla som ho v hosťovskej izbe spať. Aký je zlatučký keď spinká. Vyzerá ako bábätko. Nechala som ho ešte spať a išla si znova pobaliť veci, ktoré mi mama včera rozhádzala. Tak, konečne som sa dobalila. Zozadu ku mne nenápadne prišiel Tobias a vystrašil ma. Strašne som sa vyľakala. Hodila som doňho vankúš a on sa zo mňa smial. Ha, ha, neskutočne vtipné.
Tentokrát nás musela na letisko odviesť mama, pre istotu. Rozlúčili sme sa s rodinou a išli sme. Neskutočne som sa tešila, veď sa mi má splniť jeden z mála snov. Keď sme dorazili na miesto, mama ma začala tak tuho objímať, až som nevedela dýchať. Potľapkala som ju po pleci a vtedy ma už pustila. Ani neviem ako dlho, ale pripadalo mi tých pár minút ako niekoľko hodín lúčenia. Konečne sme prešli čakaním, kontrolou pasov, ukladaním batožiny a usadili sa v lietadle. Vznieslo sa a ja som išla spať, lebo ideme nočným letom, pretože cesta je pomerne dlhá. Zobudil ma až Tobias, keď sme pristávali. Na letoch lietadlom nemám rada odlety a prílety. Stále mi zaľahnú uši. Vyšli sme z lietadla a vyzdvihli si batožinu. Pokračovali sme smerom na hotel, kde sme mali rezervovaný apartmán. Bol nádherný. Ani som si nevybalila kufre, už som chcela vybehnúť von do mesta. Tobias ma ale zastavil, pretože neboli sme bohvieako dobre vyspatí. Takže, do mäkučkej postele. Ach, ako je tu len dobre.
Keď sme sa zobudili, bola neskorá noc. Išli sme von do mesta, pozrieť sa ako to tam vyzerá. Všetko bolo nádherne vysvietené. Dostali sme sa do tunajšieho lunaparku. Stále sa chovám ako dieťa, takže na všetko som hneď musela ísť. Ako na prvé som musela ísť na ruské kolo. Sadli sme si do kabínky, Tobias sa o mňa oprel a pozorovali sme hviezdy. Kolo sa pomaly točilo, hviezdy tvorili rôzne obrazce, všetko malo byť tak, ako malo byť...