Každý niečo skrýva (1.časť)

Stála pri okne a pozorovala nočnú ulicu, ktorú osvetľovali len svetlá pouličných lámp. Nikde ani živej duše. Pouličné svetlá odrazu zhasli, tak ako aj lampa stojaca v rohu obývačky. Všade zavládla tma. Mokré chodníky sa leskli od svitu mesiaca. Možno nejaká porucha, pomyslela si.
Otočila sa, že zbehne po sviečku, no vzápätí si to rozmyslela a poslepiačky došla k sedačke. O chvíľu si jej oči privykli. Odpila si z červeného vína, ktoré jej malo dodať odvahu. Odvahu povedať mu to. Už dávno sa rozhodla ukončiť svoje manželstvo.
Prstami si prešla po pravom oku. Modrina už zožltla a o chvíľu bude minulosťou. Takisto ako aj táto nočná mora, ktorou sa stalo jej manželstvo. Keby vtedy vedela, čo je to za človeka. Och, aká len bola hlúpa.
Z vonku sa ozval štekot psov. Ťažké mužské kroky zastavili pred vchodovými dverami. Srdce sa jej rozbúchalo. Tep jej trepotal v ušiach a hrdlo jej stiahol strach. Vrátil sa. Neistý šramot kľúčikov zámke. Žeby bol opitý? Konfrontovať ho sa jej odrazu nezdalo ako najlepší nápad.
Rýchlo skryla rozvodové papiere pod sedačku. S roztrasenou rukou položila pohár vína na malý stolík. V duchu sa modlila k Bohu.
V chodbe niečo zarachotilo a následne sa ozval krik. „Kde si?! Viem, že si tu, ty šľapka!"
Natália si priložila ruku na ústa a zatajila dych. Všetky jej nádeje boli vzápätí fuč. Má len pár sekúnd na premyslenie, čo ďalej. Skryť sa a dúfať, že ju nenájde alebo sa mu postaviť zoči-voči? Vybrať si prvú možnosť by bola hlúposť. Ich dom bol primalý na skrývačky. Potichu sa postavila a zhlboka sa nadýchla.
V kuchyni zarinčalo sklo. Kúsky črepov popadali na zem. Jeho nohy dunivo dopadali na podlahu.
„Takže chceš rozvod, ty kurva? Viem o tvojom pomere všetko!" Zmyslov zbavený hlas jej manžela sa rozliehal po celom byte. Zamrazilo ju. Pocit, že dnešný večer skončí tragédiou, sa v nej zakorenil.
„Si mŕtva žena! Zabijem ťa!" Zo stojana vytiahol nôž a prešiel ním po linke. Oceľový zvuk ju vystrašil. Opité ťažkopádne kroky sa približovali. Podlaha zavŕzgala. Teraz alebo nikdy, pomyslela si. Dvere do spálne sa nachádzali na druhej strane obývačky. Rozbehla sa nedbajúc na to, či ju počuje.
„Mne sa neskryješ!"
Tých pár metrov sa zdalo ako celá večnosť. Bol tesne za ňou. Jeho horúci dych jej pohladil zátylok. Načiahla sa po kľučke a otvorila dvere dokorán. Jeho chniapajúca ruka ju minula len o milimeter. Nestihne to, zúfala si v duchu. Skočila do tmy a chcela zatvoriť dvere.
„Hlupaňa! Mňa žiadne dvere nezastavia," šepkal.
Do verají vsunul ruku, v ktorej zvieral nôž. Ostrie jej preťalo rameno. Vystrekla čierna krv. Zatočilo sa jej v hlave. Nie, teraz to nesmie vzdať. Zatlačila do dverí. Vykríkol. Pustil nôž a snažil sa vtiahnuť ruku do bezpečia. „Ty suka! Toto si odpykáš!" vrieskal. Podarilo sa jej to. Zabuchla ich a zamkla. Vedela, že dvere ju neochránia večne. Stačilo by jedno kopnutie a bol by pri nej. Nechcela na to ani pomyslieť. Rameno ju pálilo a rukáv mala celý od krvi.
Dom na chvíľku stíchol. Prehrabla si vlasy a premýšľala. Adrenalín, ktorý jej dodal silu, sa pomaly vytrácal. Roztriasli sa jej kolená. Telefón, potrebuje si zavolať. Zaškľabila sa. Nechala ho na stolíku. Nikto jej nepomôže. Je v tom sama.
Teraz sa však nesmie zosypať. Musí konať. Zo zeme zdvihla nôž a posadila sa na posteľ. Útek oknom. Po špičkách k nemu podišla a potichu ho otvorila. Ulica bola stále vyľudnená. Vedela, že skok z výšky piatich metrov určite nebude príjemný. Oliver kopol do dverí. Zapraskali.
„Otvor tie posraté dvere!"
Teraz alebo nikdy.
Skočila. Potichu zakvílila od bolesti. V členku ju bodalo. Začula Oliverov šialený smiech. Dostal sa do izby. Pozrela nahor. Z okna trčala jeho hlava a na tvári sa mu usídlil nechutný úškrn.
„Neutečieš," krútil hlavou.
Ona však zabudla na všetky bolesti a bežala ako o život. Počula ako sa dvere na dome rozleteli. Vbehla do parku. Milovala toto miesto. Vždy v nej vyvolávalo harmóniu a pokoj. Teraz v nej vyvolávalo pocit zúfalstva. Ľakala sa tieňov, ktoré vrhali stromy. Ticho, inokedy tak príťažlivé, jej pripadalo ako predzvesť smrti. Noha sa jej pošmykla na mláke. Vystrekla voda. V očiach ju zaštípali slzy. Doháňal ju. Počula, ako sa približuje. Zabije ju. Vedela to.
Prebehla okolo lavičky. Mokrá tráva jej poláskala nohy. Uvedomila si, že nemá topánky. Vnorila sa do hustých kríkov a pokračovala. V hrdle mala sucho. Odhodlanie ju postupne opúšťalo. Zdalo sa, že nemá šancu. Pridala. Obehla strom, do ktorého Filip kedysi vyryl ich iniciálky. Potkla sa o hrubý koreň. Tvrdý pád zmäkčila mokrá hlina. Zachvela sa. Zvuky okolo nej utíchli. Už nepočula ani svojho manžela. Bolo počuť len jej prerývaný dych. Dúfala, že to vzdal a nechal ju tak. V hĺbke srdca však tušila, že je nablízku. Pozviechala sa zo zeme a skryla sa za strom.
Za vlasy ju schmatla mužská ruka. Vykríkla.
Filip jej dal päsťou do brady. Zahmlilo sa jej pred očami a spadla dozadu na chrbát.
„Povedal som ti, že mne neutečieš!" Prsty jej zaboril do ramena a vytiahol ju na nohy. Druhou rukou ju chytil pod krk.
„Čo si si o sebe myslela? Že na to neprídem?! Že sa môžeš kurviť bez následkov?"
„Filip, prosím.."
„Prosby ti nepomôžu." Oči sa mu šialene leskli.
„Nič zlé som nespravila," bránila sa.
Zatriasol ňou a vylepil jej facku. Líce jej zahorelo červeňou. „Kurviť sa podľa tebe nie je nič zlé?"
„Poďme domov a porozprávajme sa o tom," presviedčala ho tichým hlasom.
„Nebudem už počúvať tvoje klamstvá!" Spoza opaska vytiahol nôž a studenú oceľ jej priložil na tvár. Jeho chladné sivé oči sa do nej zabodli. Divý lesk v nich ju uistil, že to myslí vážne. Zavrela oči a skoro sa zmierila s osudom. Len skoro.
„Musíš mi dať šancu všetko ti vysvetliť."
Zasyčal. „Nikoho nezaujímajú tvoje vysvetlenia! Dal som ti všetko! Všetko!" Filip zdvihol ruku s ich obľúbeným kuchynským nožom do vzduchu.