Prebudiť sa

Slnečné lúče osvetlia moju tvár a ja počujem tvoj smiech, cítim ako moju tvár zahalí tieň tvojej postavy, otváram oči a vidím ťa tu predo mnou usmiatu. Si nádherná, načiahnem k tebe ruku a chcem ti pohladiť líce. Moja ruka prejde cez tvoju tvár a ty sa pomaly začneš rozplývať vo svetle. Zvláštne. Usmejem sa a postavím sa. Teda myslím si, že sa postavím. No moje telo zlyháva - úplne celé, keď sa snažím podoprieť rukami a postaviť sa. Ostávam ležať. Začínam si pomaly uvedomovať kde som sa to vlastne ocitol, alebo skôr si uvedomujem, že som zrejme dlho a zrejme poriadne mimo. Netuším aký môže byť deň. No to nahé ženské telo vedľa mňa určite znamená ďalší problém, ktorý nemám záujem riešiť. Musím sa postaviť a vypadnúť. Musím vypadnúť zbaliť si styka a sedieť na lúke a prijímať energiu letnej prírody na plno. Ale ako sa pohnúť s telom, ktoré rezignovalo zrejme ešte deň pred tým ako som sa polo mŕtvy prebudil. Očami sa obzriem po izbe. Na stole, vedľa postele, v ktorej ležím s tou neznámou kráskou, ktorá má také dlhé vlasy, že sú po úplne celej posteli, leží strieborná tácka s bielou práškovitou kôpkou. Premýšľam nad tým, ako sa k tejto kôpke dostať, nie je to tak ďaleko, aby som to to nezobral rukou, ale nechcem svojím smrkaním zobudiť to nohaté a opálené stvorenie. Keď spí vyzerá ako anjel, kto vie aká je po prebudení, možno ju prepne a zavolá na mňa fízlov. Možno, že ma tiež nepozná. Možno, že sa nezobudí. Načahujem sa po tácku a dávam si ju na posteľ. NARKOMAN. To určite nie som, len sa potrebujem dostať ráno z postele, ako každý obyčajný človek. Teda ak je ráno. Platinovou kreditkou, zrejme jej, si z kôpky oddelím matrošu asi tak na dve lajny. Smrknem to do seba, odvalí ma to ešte viac na posteľ. Ležím na chrbte a pozerám do stropu, biely strop. Mne však pripomína umenie. Umenie, ktoré nemôže pochopiť nikto z vás a nikto vo mne. Počujem, ako tá kráska začína jemne stonať, a mrviť sa v posteli. Zrazu už od nej nechcem odísť. Je celkom sexi. A zaspali sme spolu, iste ma má rada.
Otáča sa ku mne a rozospatým hlasom hovorí „ahmm, kurva, kto-o si-i?", jej kľudná reakcia na neznámeho chlapa so zaprášeným nosom sa mi veľmi páči, zrejme to bude v pohode ženská. A zrejme jej telo rezignuje tak ako moje „Neviem zobudil som sa tu vedľa teba, dáš si lajnu?"
To je teda otázka na zoznámenie. „Daj to sem kurva, do piče, nemôžem sa ani pohnúť krista, aký je deň", jej zábavné komentáre k tomuto životu vyčarujú na mojej tvári široký úsmev „Čo sa usmievaš ty kokot, radšej mi sprav lajnu", tá ma ale podrezaný jazýček. Už dávno som nestretol ženu, čo by rozprávala ako ona. Páči sa mi čoraz viac. Spravím jej dve dlhé lajny, vyzerá, že to zvládne. Smrkne to do seba a odvalí sa ako ja pred chvíľkou. Pridávam sa k nej. Ležíme vedľa seba, dve polo mŕtve telá, takmer pripravené sa pomilovať pod vplyvom drog a umrieť „Cítiš to napätie?", pýtam sa jej a ona chladno odpovedá „potrebujem sa vysrať, odnesieš ma k hajzlu? Ja sa nemôžem pohnúť." S nenávistným pohľadom si ju celú prezriem a odhodlám sa postaviť. Dávam ju na svoj chrbát a pomalými neistými krokmi idem k hajzlu. Položím ju na misu ako do kráľovského kresla „ďakujem ti zlatko", dostávam pusu na krk, púšťa sa ma a hneď ako sa ma púšťa počujem zvuky hovien narážať na vodnú hladinu v hajzly. Obaja sme ticho a obaja pozeráme do zeme, vyprahnuté oči, bolesti celého tela. Nemyslíme na tú bolesť. Čľup. Je to zvláštne romantické. A poriadne choré. Čľup. Potrebujeme sa nejako pozbierať. Čľup. idem nájsť nejaké pivá „Heeej, kam ideš do piče, už som dosrala, tak ma zober do postele.", zoberiem ju, nevadí mi, že moje telo pritom trpí akoby mi mali vyletieť žili z celého tela. „Ďakujem ti, ďakujem, ďakujem..." opakuje a bozkáva môj krk a ucho a líce a všetko čo je na dostrel jej pier, keď je na mojom chrbte. Uložím ju do postele. Najradšej by som sa uložil vedľa nej, ale to pivo sa fakt hodí. Otváram chladničku štyri svetlé v plechovke. Beriem všetky. Na linke si všimnem balík plný zelenej hmoty. Je vákuovaný beriem nožík a otvorím. Idem do postele, ľahnem si ku tej kráske a otvorím si plechovku. Kst. „aj ja chcem!", reaguje okamžite ako taká alkoholička čo ucítila kvapku alkoholu. Dávam jej moju otvorenú plechovku „nemáš niekde papieriky, chcem zbaliť brko",netuším, iste by tu niekde mali byť, dvihla ruku a ukázala asi tak na celý svet. Nasledujem jej spomienky, ktoré cítim z vibrácií jej ducha. Prepájam sa s ňou. Rukou zájdem pod matrac a nachádzam OCB s filtrami. S úsmevom to drtím a rolím. Brko stočím a obliznem, otvorím si pivo. Ona pozerá pred seba a pije pivo, ako keby tu ani nebola. Zapaľujem. Zadymím. Zakašlem. A podávam jej to, ona zodvihne ruku, stále pozerá pred seba a naťahuje. Stále ako keby tu ani nebola. Vracia mi ho „som hladná, niečo by som zjedla.", ako môže myslieť na jedlo, veď má v ruke pivo. Ale po pravde, aj ja by som do seba niečo dal. Aspoň niečo. „Ideme si niečo objednať?" navrhnem.
„No dobre, ale vieš kde sme?"
„hehe, myslel som, že ty to budeš vedieť"
„možno niečo tuším, nerozumiem čo tu robíme, naozaj nie"
„no. som na tom podobne."
Postavím sa a zatiahnem závesy, z prehrávača pustím hudbu a spojím ju s blutútom v reprákoch. Jemný, pomalý chillstep. Stále ležíme. Na jedlo pomaly zabúdame a žalúdky nám zapĺňa už druhá plechovka piva. Pálime ďalšie brko a stále mlčíme a čučíme. Začínam mať pocit, že s ňou mám čosi spoločné. Neviem kde sa berie ten pocit, ale som s touto ženskou tak nejak kľudný. V tom si obaja naraz kýchneme. Rovnakým spôsobom. Ten istý pohyb, rovnaký úškleb. Potom sa stretnú naše pohľady. Pri pohľade do jej očí, akoby som sa pozeral do zrkadla. Má úplne rovnaké oči ako ja, nie len červené a napuchnuté. Kto to sakra je.
„Hm vidíš to čo ja?", spýta sa ma, už nie tým drzým prízvukom, ale skôr so strachom.
„úplne to isté"
„čo to má znamenať?"
„neviem zabalím ešte brko? Čo ty nato?"
„no dobre, dochádza mi pivo"
„ja sa zbehnem poobzerať po okolí, nájdem nejaký obchod. Prinesiem ti ešte niečo?"
„nie, nie pôjdem s tebou, ale pred tým si budem musieť dať ešte lajnu"
„hehe, tak to si dám s tebou"
Odpaľujeme brko a do dymu naťahujeme biely prášok. Začínam si všímať viac jej reakcie a pohyby. Sú mi čoraz povedomejšie, ako by som hľadel do zrkadla. Niečo sa mi tu naozaj nezdá. Vstávame z postele, ja hasím brko o striebornú tácku. Ona berie šaty, červené, obtiahnuté, krátke, bez podprsenky bez nohavičiek, nasadí tie Vansky, zahrabe vo vlasoch a vyzerá ako bohyňa.
„celkom ti to sekne, ja som našiel len nohavice"
„nevadí poď takto, vonka je teplo"
„no dobre"
Kľúče sú v zámke. Zabuchneme dverami a ideme skúsiť ako to vyzerá vonku.
„Aj ty to cítiš?" spýtam sa jej pritom ako kráčame letom po uliciach s horúcimi dlaždicami. Slnko sa odráža od okien, a od všetkého lesklého, cítim to teplo na svojom takmer nahom tele a na chodidlách.
„Myslíš ten pocit istoty, keď sme spolu?"
„hej, presne to myslím, nepríde ti to zvláštne?"
„určite to nie je normálne, hehe", smeje sa rovnako ako ja.....