Drama Queen - Kapitola 1

"Dobrý deň!" Pozrela na mňa škaredo.

"Som jej sekretárka. Zavediem vás." Jej hlas bol chladný a nepríjemný. Prekvapilo ma to. Na začiatku vyzerala tak milo. Ale bohužiaľ len vyzerala.

Kráčala dlhou prázdnou chodbou. Všetko tu vyzeralo tak honosne. Ale tak, to sa dalo čakať. Sme predsa v Elle. Priznám sa. Sám neviem, čo som čakal, ale toto určite nie.

Zvuk jej opätkov bol tlmený, keďže na zemi bol vínovo červený koberec. Steny vyzerali ako krvou potreté. Trocha ma to desilo, a však, tá sladká vôňa, ktorá sa tu vznášala vo vzduchu, to akoby uvoľňovala. Aj keď celé sa mi to zdalo strašidelné.

Zrazu prudko zastala. Vôbec som si neuvedomil, že sme už na konci chodby. Tak veľmi som bol zaujatý skúmaním jednej z častí tejto obrovskej budovy. Prekvapilo ma, že na stenách neboli žiadne obrazy, len bielou farbou malinké ruže. Vyzerali ako kreslené.

Pozrel som sa na dvere po mojej ľavej ruke a uvidel som ceduľku s nápisom Miss D. L. Morgan. Natiahol som sa ku kľučke s úmyslom vojsť. Niekto ma však potiahol za rameno a tým mi to znemožnil. Ten niekto, bola samozrejme jej hrozná sekretárka.

"Najprv ju musím informovať o vašej návšteve. A ak ju schváli tak môžte vojsť!" Precedila pomedzi zuby.

"A ak neschváli?" Spýtal som sa nechápavo.

"Tak tam nepôjdete! Nie je tam tom nič zložité!" Žmurkla na mňa a nechápavo rozhodila rukami.

Prevrátil som očami a založil si ruky na hrudi. Pomalým krokom sa presunula za svoj stôl. Mučivo pomalým tempom si sadla na stoličku, zobrala do ruky telefón a hľadala číslo, predpokladám, že Danielle.

"Slečna?" Ozvala sa nechutne sladkým hlasom.

"Počúvam" Povedala osoba na druhej strane telefónu, predpokladám, že za týmito dverami.

"Prišiel za vami... ehmm..." Rukou zakryla mikrofón telefónu a spýtala sa na moje meno.

"Mason Meed." Odpovedal som jednoducho.

"Pán Meed." Odvetila. Potom som už nemal možnosť počuť, čo jej hovorila, keďže sa začala hrabať v zásuvke a prehadzovať tam veci.

Konečne zložila telefón. Natiahla ku mne hrnček s kávou, na ktorom som spoznal logo kaviarne Costa.

"To je pre mňa? Milé." Už som sa šiel napiť, ale ona ma prerušila.

"Ste vy vôbec normálny?" Vykríkla piskľavým hlasom sekretárka. Nechápavo som nadvihol obočie.

"To je pre slečnu!" Zapišťala. Zdvihol som ruky nahor v obrannom geste. Mal som pocit, že ak by mohla, vrhla by sa na mňa a zabila by ma. Minimálne.

"Už môžem?" Spýtal som sa lenivo. Mám jej nosiť kávu. Ak toto bude mojou úlohou, tak ďakujem pekne. Nepovedala nič, len kývla.

Pomaly som otvoril biele dvere. Oslepilo ma nadmerné svetlo. Z tmavej chodby som vstúpil do presvetlenej, ale predovšetkým obrovskej miestnosti. Obzrel som sa okolo seba.

Biele steny. Biely nábytok. Na stenách obrázky s čiernym rámom, za ktorým boli rôzne citáty. Predo mnou stál veľký biely stôl a za ním kožené kreslo. Na konci miestnosti sa namiesto steny tiahlo obrovské okno s výhľadom na Londýn.

Na tom obrovskom stole bolo kopu papierov. Neboli však rozhádzané po celom stole. Každý jeden papier mal svoje miesto. Celkovo táto kancelária na mňa pôsobila tak usporiadane a čisto.

"Ak ste už skončili prehliadku mojej kancelárie, mohli by ste mi povedať, na čo ste sem prišli. Mám aj inú prácu, než vás." Ozval sa niekto v miestnosti. Pozrel som sa tým smerom. O stôl sa opieralo mladé dievča.

Mala na sebe biely úzky crop-top, ktorý sa viazal vzadu na krku. Trochu jej pokožky brucha odhalila snehovo biela, skladaná, vysoká sukňa do tvaru písmena A. Na ruke mala biele, kožené hodinky a jej nohy zdobili jednoduché, biele lodičky.

Elegantné slnečné okuliare mala zasadené medzi vlasmi, čo jej pomáhalo k tomu, aby jej tmavohnedé kučery, ktoré končili pri jej páse, nepadali do tváre. Jej pokožka bola bledá, ale v kombinácii s bielou farbou oblečenia, vyzerala o čosi tmavšie. Jej nohy boli dlhé a štíhle, ako jej celá postava. Aj bez opätkov sa zdala vysoká.

Jej žiarovo zelené oči, zdobili jemné linky a dlhé mihalnice. Nos mala malinký a úzky. Pery mala pomerne plné, ale vyzerala, že je to prirodzené, žiaden botox. Veľmi jemne marhuľový rúž dodával jej perám akési kúzlo. A stavil by som sa, že ak by sa usmiala žiarili by jej biele, rovné zuby. Predpokladám, že nemá jamky. Nesedí mi to k nej.

Tiež som si všimol jej jemného, prirodzene vyzerajúceho líčenia. Mala výrazne lícne kosti, na ktoré ešte väčšmi upozorňoval bronzer a tesne nad ním lícenka.

Jej nechty boli prirodzene dlhé, určite nie umelé. Starostlivo upravená, perfektne vyzerajúca francúzska manikúra.

"Teda ja..." Zakoktal som sa. Nechápem to. Nestáva sa mi to.

"Sadnite si." Pokynula mi a ja som prešiel k menšiemu kreslu na druhej strane stola, chrbtom k dverám.

"Predstavte sa mi a povedzte, na čo ste tu." Povedala pokojným hlasom.

"Volám sa Mason Meed. Som váš budúci, 21 ročný kolega, Danielle." Jemne som sa usmial.

"Tak!" Povedala tvrdým tónom. Prudko sa postavila a tresla päsťou o stôl.

"Nikto v tejto budove, podotýkam nikto, z 800 zamestnancov si nedovolí ma oslovovať Danielle! To smie len Abigail, s ktorou ste sa už iste stretli. Keď to dokáže tých 800 ľudí, budete to musieť dokázať aj vy. Slečna Morgan, dobre?" Povedala povýšenecky. Dosť ma to vydesilo. Nečakal som to na ňu.

"Samozrejme." Prikývol som. Čo iné mi zostávalo.

"A za druhé. Mojim kolegom určite nebudete. Na tejto pozícii som sama a iste ešte dlho budem." Opäť si sadla do svojho kresla.

"Ukážte mi váš životopis." Vyzvala ma. Podal som jej ho trasúcimi rukami. Nechápem, čo so mnou to dievča robí.

Ľahko si vzala do rúk zväzok papierov. Začala listovať medzi stranami a vyzerala tak zaujato. Prešla až na koniec a potom sa vracala naspäť. Zastavila sa na jednej zo strán. Ponad zväzok sa na mňa pozrela. Premerala si ma a vrátila s späť k čítaniu.

"Chcete mi povedať, že vás bez vysokej školy vzali hneď po strednej pracovať do Cosmopolitan - u?" Venovala mi pochybovačný pohľad.

"Ja mám vysokú školu." Namietol som. Nevšimla si titul?

"Máte 21 rokov, ak sa nemýlim. Viete mi povedať, kedy ste to mohol stihnúť?" Tá o mne riadne pochybuje. Myslím, že sa mi tu nebude pracovať práve najlepšie.

"Študoval som výšku popri strednej škole. Chcel som sa čím skôr zamestnať." Jednoducho. Nepotrebujem sa nejako rozkecávať.

"Ah tak. Predpokladám, že vaše kvality sú veľmi vysoké." Jej pohľad prešiel z môjho životopisu na mňa.

"Čo ovplyvnilo vašu mienku o mne a mojich kvalitách?" Spýtal som sa, aj keď som už odpoveď poznal.

"Najprv Cosmopolitan a People Stylewatch, neskôr In Style, Marie Claire, Glamour a teraz ste z Vogue prišli k nám do Elle. Ste na to príliš mladý aby ste mali skúsenosti. Znamená to teda, že ste šikovný." Jemne pokrčila ramenami a zavrela zväzok.

Nemal som jej na to, čo povedať, tak som len prikývol.

"Predpokladám, že ste rozhovor s Abigail už absolvovali." Znie tak profesionálne. Až ma to desí.

"Máte na mysli Abigail Loren Benson?" Spýtal som sa, pretože som si nebol istý a nechcem aby došlo k nedorozumeniu. Predsa len, nepotrebujem nepríjemnosti.

"Áno, riaditeľku nášho magazínu. Potom vám už iste odovzdala tlačivo. Jedno pre vás a jedno pre mňa. Malo by v ňom stáť vaše pracovné miesto. Ja vám potom ukážem vašu kanceláriu a vysvetlím vám postup práce." Prehovorila pokojným, tichým, no povýšeneckým hlasom.

Začal som sa prehrabávať v kufríku s rôznymi papiermi. Nevedel som o ničom takom. V tom som si spomenul, že na mňa pri odchode k tejto tu ešte zakričala prosbu.

"No. Slečna Benson mi povedala, že správne by mi niečo taká mala dať, ale vzhľadom na určité zmeny, o ktorých vás chce informovať osobne, tvrdila, že je to nepotrebné. Vraj sa máte čo najskôr dostaviť za ňou, do jej kancelárie, aby vám mohla všetko vysvetliť." Dopovedal som a znelo to omnoho viac formálne ako som pôvodne plánoval.

Na tvári slečny Morgan som zbadal určité znepokojenie. Akoby sa bála toho, čo jej má slečna Benson oznámiť. Sám to nechápem. Som zvedavý.

"Vo svojej kancelárii vás nemôžem nechať samého. Prosím počkajte ma na chodbe, pri mojej sekretárke a ja sa zatiaľ pôjdem informovať o vami spomínaných zmenách." Prišlo mi to, ako veľmi slušný spôsob vyhodenia ma z jej kancelárie.