Drama Queen - Kapitola 2

Rýchlym krokom som sa presunula o poschodie vyššie, ktoré bolo zároveň posledným poschodím v tejto obrovskej budove. Napriek tomu, že tu pracujem už takmer rok, si ešte stále nedokážem zvyknúť na veľkosť a význam celého tohto tu.

Na konci dlhej chodby boli obrovské dvere a pred nimi mala svoju "kanceláriu" sekretárka riaditeľky Elle.

"Má tam niekoho?" Bez pozdravu som podišla k Georgii. Jej celé meno je Georgia Virginia Young. Pre Abigail pracuje už niečo cez 2 roky. Georgia je jedna z málo ľudí, ktorých sa pamätám presné meno. Abigail totiž pozná všetkých svojich zamestnancov podľa mena a tak od nich nevyžaduje menovky. Tie sú len na dverách, aby sa tu ľudia ľahšie orientovali, no aj tak to nepomáha a aj mne, aj ostatným zamestnancom ľudia kladú otázky kde je to a hento a kde ma kanceláriu tamten a hentá.

"Nie, od rána čaká len na vás!" Usmiala sa na mňa. Jej biele zuby vynikli o to viac, keď ste si uvedomili tmavú farbu jej pokožky. Pochádza z južnej časti USA, no ešte ako dieťa sa presťahovali s rodičmi sem, do Londýna.

Zatlačila som veľké dvere a s ťažkosťou ich otvorila. Vždy som s nimi mala problém a myslím, že to už inak ani nebude.

"Môžeš mi, do riti, povedať, čo sa deje?!" Vyletela som na ňu hneď potom, čo som za sebou zavrela dvere.

Môj hlas sa jemne ozýval miestnosťou. Jej kancelária bola snáď 100 krát väčšia ako tá moja a mala tu veľmi málo nábytku, takže to celé pôsobili tak prázdno.

"Sadni si." Povedala pokojným hlasom, zatiaľ čo ja som taká pokojná ani zďaleka nebola.

Podišla som k veľkému čiernemu kreslu na druhej strane jej stola. Hodila som sa doňho a ona na mňa hodila vražedný pohľad. Nenávidela, keď som to robila.

"Už asi tušíš, čo ti chcem oznámiť, že?" Začala a pri tom bola dosť nervózna.

"Nie, nemám poňatia..." Rozhodila som rukami. Akoby som to mohla tušiť?

"Ako už zrejme vieš..." hneď som ju prerušila. Neznášam takéto chodenie okolo horúcej kaše. Skrátka, vždy všetko poviem na rovinu, a to chcem aj od druhých. A ona má úžasnú schopnosť všetko obkecávať. Nenávidím to. A u nej mi to vadí obzvlášť. No je vec, ktorú si na nej veľmi vážim a to, že ona je snáď jediná osoba, s ktorou sa nemusím rozprávať profesionálnym spôsobom.

"Abigail, prosím ťa. Povedz mi to všetko na rovinu. Nikdy neposielaš odkazy po nových zamestnancoch, nikdy nemeníš pravidlá a nikdy nečakáš na niekoho celé doobedie." Uzemnila som ju. Pochopila, že tuším, že niečo sa deje, ale do určitej miery bola rada, že neviem o čo ide.

"Musím ťa upozorniť, budeš zúriť!" Nadvihla jedno obočie. Ak to povie ona, tak mám pocit, že to bude niečo, čo sa mi nebude páčiť.

"Nechcem to vedieť." Tvárila som sa vážne a tak som to aj myslela. Cítila som, že to nebude dobré.

"Máš 3 dni dovolenku. Počas dovolenky sa v budove nesmieš objaviť a ak to skúsiš, každý z vchodov a a zvlášť tvoju kanceláriu budú strážiť ochrankári. Skrátka k tvojej kancelárii a veciam v nej nebudeš mať 3 dni prístup. Ber to ako oddych..." Mykla plecami. Bojím sa.

"Nechápem o čo ti ide!" Rozhodila som nespokojne rukami. Práca je moje všetko. Nedokážem si ani predstaviť, že by som nebola v Elle až 3 dni.

"Dnes je streda. Voľno máš na štvrtok, piatok a sobotu. V nedeľu sa nerobí, ako vždy, takže nastúpiš až v pondelok. A dúfam, že zmeny prijmeš tak, ako sa na dámu patrí." rukou si prešla cez svoje veľmi kráske vlasy, čím si zničila dokonale upravený účes. No pramienky krátkych, strieborných vlasov jej znova postupne padali na svoje miesto a tak onedlho boli znova ako pred tým.

"Ak si na moju chodbu dala pracovať Noaha, končím! A môžeš si za mňa hľadať náhradu!" Prudko som sa postavila. Bolo to jediné, čo mi v tej chvíli prišlo ako dôvod, prečo ma tak upokojovala.

"Danielle!" Škaredo na mňa pozrela. Snažila sa o to, aby som bola slušná a správala sa kompetentne k mojej pozícii v Elle.

"Abigail!" Pozrela som na ňu zúfalo a nahnevane. Videla som, že musela bojovať sama so sebou, aby mi hneď nepovedala, čo sa deje.

"Pekný deň, ti prajem! Už môžeš skončiť, a pošli mi sem ešte Masona." Žmurkla na mňa. V hneve som rozrazila dvere a ani som si neuvedomila, ako ľahko zrazu šli otvoriť.

"Slečna Morgan?" Zakričala za mnou ešte Georgia, ale to som už ja, plná hnevu šla o poschodie nižšie, kde som mala kanceláriu. Pred dverami na kresle sedel Mason a za stolom moja osobná asistentka.

"Pán Meed, slečna Benson na vás čaká v jej kancelárii. Dovidenia!" Snažila som sa ovládať, ale myslím, že aj tak obaja postrehli, že nie je všetko tak ako má byť.

"Dov--" Chcel povedať, ale to som už ja tresla dverami od mojej obľúbenej miestnosti na celom svete. Vzala som si kabelku, nahádzala som do nej v rýchlosti veci. Do dvoch fasciklov som si založila papiere, aby som mohla pracovať aspoň doma. Poukladala som už aj tak vzorne uložené kopy papierov. Zamkla som prvú zásuvku, v ktorej boli dôležité karty a papiere s nevyčísliteľnou hodnotou.

Vyšla som z kancelárie a zamkla ju. Tak ako to robím vždy. Len väčšinou je to medzi štvrtou a šiestou a dnes o pol 12.

"Sophia?" Pozrela som na svoju sekretárku. Vôbec nevyzerala prekvapene, že odchádzam. Ba dokonca si dovolím tvrdiť, že o tom vedela.

"Áno, slečna?" Zdvihla hlavu a tým prerušila svoju doterajšiu činnosť, podpisovanie rôznych nepotrebných papierov. Na tvári sa jej pohrával milý, no zároveň nervózny úsmev.

"Vy viete, čo tu budú robiť a aké zmeny nastanú však?" Pozrela som na ňu s mierne sklonenou hlavou.

"Samozrejme." Odpovedala pokojne, no bola som si istá, že tak pokojne ako vyzerala určite nebola.

"A n--" Hneď ma prerušila.

"Nie, nepoviem vám, o čo ide. Slečna, choďte domov, naberte hŕbu novej energiu a keď sa v pondelok vrátite, chcem aby ste boli oddýchnutá a s úsmevom na tvári." Usmiala sa a žmurkla na mňa.

Natiahla jej chudú ruku ponad stôl a položila ju na moje odhalené plece. Jej dlaň bola ľadová a kostnatá. Ale to nebolo nič nové.

Sophiina pokožka bola biela, ako z porcelánu. Jej postavu som nemohla nazvať štíhlou. To by som jej pridala niekoľko kíl. Bola na môj vkus, veľmi vychudnutá. Vždy keď si s niekým podala ruku, bolo na ňom vidno, ako ho takmer striaslo od chladu.

Napriek jej zvláštnemu výzoru vyzerala priateľsky. A musím podotknúť, že to nezostalo len pri výzore. Sophia je veľmi milé a priateľské dievča. Ale vie byť aj poriadne hnusná, ak chce. Pridelili ju mne, keďže vedeli, že budem k sebe potrebovať ženu, ktorá ma dokáže upokojiť a pozitívne naladiť, no zároveň si nesmie nechať skákať po hlave.

Sama viem, aká tvrdohlavá dokáže byť. Keďže je moja sekretárka, je logické, že ona počúva moje príkazy a plní ich. No v mnohých prípadoch je to naopak. Ona je tá, ktorá sa zatne a skrátka mi odporuje. Skúšala som na ňu aj to, že jej môžem zariadiť, aby ju prepustili, ak bude mať takýto prístup.

Musím sa priznať, že ma jej reakcia nesmierne zarazila. Všetko hodila na môj stôl, vzala si veci a skrátka odišla. V momente som za ňou utekala, nech neblázni. A poviem vám pravdu, trvalo veľmi dlho, takmer dve dni, kým som ju presvedčila, nech sa vráti.

S ťažkým povzdychom som šla domov. Po ceste som prechádzala okolo mojej obľúbenej kaviarne Costa. Rozhodla som sa, že tam na chvíľu zájdem. Predsa, aj tak by som sa doma nudila.

Pri otvorení dverí sa ozval zvonček oznamujúc nového hosťa, ktorým som bola tentokrát ja. Objednala som si veľké Laté a šla som si sadnúť. Vybrala som si stôl v úplnom rohu, pri veľkom sklenenom okne. Pozerala som ním von a hľadela na uponáhľaných ľudí. Tu, v Londýne, sa každý niekam ponáhľa, telefonuje, stresuje... Nehovorím, že ja taká nie som. Ale pri pohľade na iných ľudí, je to celkom komické.

Z rozmýšľania ma vytrhla čašníčka, ktorá mi doniesla objednanú kávu. Zdvorilo, s úsmevom som jej poďakovala.

Snažila som sa nemyslieť na zmeny v práci a na to, čo bude, keď sa vrátim v pondelok.

Skúšala som kombinovať a spájať čokoľvek, čo sa dalo, no aj tak som neprišla na to, čo by ma mohlo tak veľmi nahnevať.