Drama Queen - Kapitola 4

Vonku sa už stmievalo, no napriek tomu som sa ešte nechystala domov. Chcela som si ešte odbehnúť nejaké tie 3-4 kilometre a až potom pôjdem naspäť.

Zhlboka som sa nadýchla. Môj dych na tom bol už lepšie, teplota môjho tela sa konečne dostávala na normálnu a pokožka na tvári sa z červenej vracala naspäť do jemne tmavšej.

Kvapka niečoho studeného pristála na mojom líci. Potom ďalšia a ďalšia. Neverím, že prší! Určite nie. Aj keď je pravda, že nepršalo už asi týždeň, čo je na Londýn nezvyk. Nahnevane som chcela otvoriť oči, no kvapka podla rovno do môjho oka a to podráždila moje oko, ktoré som hneď prudko zatvorila, aj mňa.

"Čo to do pekla zn--!" Zasekla som sa. Nado mnou som uvidela známu tvár. Daného muža som si nevedela zaradiť, ale keď prehovoril, zistila som kto to je,

"Takto sa dáma nespráva, slečna Morgan!" Zasmial sa. Prudko som sa posadila, až sa mi zatočila hlava. Prisadol si ku mne na trávu. Mokré vlasy mu padali do tváre a on bol tiež úplne spotený. Vyzeral akoby práve odbehol niekoľko hodinový maratón.

"Áno? A viete mi potom povedať, ako by sa mala dáma pri cvičení správať? Neviem či ste to postrehol, ale v opätkoch a sukni sa nedá cvičiť. Ani dokonale upravené vlasy sa nedajú udržať počas behu, či pekné líčenie, pán Meed," s nadvihnutým obočím som si ho premerala a zdvíhala sa na odchod.

"Všetko sa dá, keď sa chce!" Postavil sa zároveň so mnou. Ten je otravný. Pomyslela som si.

"Leziete mi na nervy!" So spaľujúcim pohľadom som sa s ním rozlúčila a pobrala sa domov. Ešte raz som sa naňho otočila. Celý čas sa pozeral mojím smerom a priblblo sa usmieval. V momente, keď zaregistroval môj pohľad sa tváril, že sa nič nedeje a on sa kochá prírodou. Nenápadnosť mu nejde.

Moje plány o druhom kole behania padli ako domček z karát v momente, keď mi došlo, že by bol schopný behať so mnou. Rýchlym krokom som sa dostala domov, kde som sa, ako vždy, zvalila na gauč.

Konečne prišla moja obľúbená časť dňa. Sprcha. Áno, čítate dobre. Milujem ten moment, keď na mňa začnú padať kvapky vlažnej vody. Moje telo sa zázračne uvoľní a moja myseľ prestane na chvíľu vnímať a rozmýšľať. Vždy sa dlho rozhodujem, či si dám teplý kúpeľ vo vani alebo sprchu v kúte.

Dnes som zvolila vaňu. Po celom týždni som príliš unavená. Pustila som horúcu vodu, dala si penu a soľ do kúpeľa. Počkala som takmer 15 minút, kým sa vaňa naplnila vodou a vliezla som tam. Vzala som si knihu s názvom Blue Blood /Modrá Krv/. Bol to nový román, ktorý som začala čítať. Tú knihu som si hneď zamilovala. Pri niektorých stránkach som mala husiu kožu. Obdivujem autorov, ktorí dokážu pár vetami takto pohltiť čitateľa.

Ja osobne čítam knihy jednu za druhou. Zbožňujem ten pocit, keď prestanem vnímať realitu a úplne sa vžijem do roly hlavného hrdinu. V práci mám knihu If I Stay /Ak zostanem/Zostaň so mnou/. Tá je úplne úžasná. No nie som ani v polovici, keďže v Elle mám veľa roboty a na to mi nezostáva čas. Ak je však obedňajšia prestávka, rada si spríjemním obed práve čítaním o tom, ako sa darí hlavnej hrdinke, Mii.

Možno sa práve teraz pýtate, prečo neobedujem so svojimi kolegami, či známymi. Odpoveď je jednoduchá. Nie som vôbec spoločenská. Nenávidím svojich kolegov, svoju asistentku, svoju šéfku Abigail, všetkých okolo mňa. Možno sa to nezdá, ja sa ich snažím rešpektovať, ale okrem samej seba neznesiem nikoho.

"Sakra!" zanadávala som, keď som sa prudko strhla. Musela som zaspať vo vani. A veru, že to nebolo len na pár minút. Voda vo vani bola dosť studená. Moja kniha ležala na zemi a ťažko sa mi dýchal horúci vzduch.

Rýchlo som si zmyla šampón z mojich dlhých kučier a zabalila sa do osušky. Mala som celkom nervy, trpím totiž nespavosťou a dnes by som zjavne zaspala rýchlo. Určite by bolo pohodlnejšie vyspať sa v posteli ako vo vode, ale čo narobím.

Obula som si huňaté ponožky, ktoré siahali o čosi vyššie ako končili moje úzke, čierne legíny, ktoré som nosila namiesto pyžamových nohavíc. Na tmavé úzke tričko s dlhými rukávmi som si prehodila župan rovnakej farby ako spodný diel môjho oblečenia.

Podišla som k linke v kuchyni a postavila vodu na čaj. Do bieleho hrnčeka s citátom:

"I love my tea. It is like me. Strong, sweet 'n' too hot for you."
/Milujem môj čaj. Je ako ja. Silný, sladký a pre teba príliš horúci./

som položila sáčok, v ktorom boli bylinky na pokojný spánok. Pijem ho stále, keď sa mi stane niečo také, pretože prášky nemôžem užívať viac ako raz denne kvôli môjmu nízkemu veku a váhe.

Tieň hrnčeka sa tiahol pozdĺž svetlej steny, na ktorú dopadalo plošné svetlo upevnené popri linke.

Po chvíli sa začal ozývať piskľavý zvuk, čo znamenalo, že kanvica oznamuje, že teplota vody je dostatočne vysoká. Vzala som ju za drevenú rúčku a vodu naliala až po okraj.

Po pár minútach som vybrala sáčok s bylinkami a hodila ho do smetného koša. Porcelán sa stihol za ten čas nahriať a tak som dlane zovrela okolo hrnčeka. Odpila som si z horúceho čaju a smerovala som si to na balkón.

Pri otváraní dverí smerom von som si buchla do ruky a pokožka na dlani chytala odtieň červenej hneď po kontakte s vriacim čajom.

"Viac vody si tam naliať nemohla, že Danielle? Si šikovná!" Nadávala som na samú seba a ruku si utrela do županu. Sadla som si na studenú stoličku a kolená som si pritiahla k sebe.

Výhľad na nočný Londýn bolo niečo nádherné. A ešte zo 17. poschodia dvakrát taký krásny. Tmavá obloha, svetelné nápisy klubov a reštaurácií, ktoré z diaľky vyzerali ako blikajúce farebné svetielka. Smiech mladých, ktorý majú v úmysle užiť si piatkovú noc, keďže zajtra nie je škola, sa prerýval so zvukmi kolies a trúbením áut a taxíkov.

Z rozmýšľania ma vytrhlo tiché zvonenie môjho telefónu, ktoré sa ozývalo spoza dverí balkónu. Neochotne som sa postavila a vošla dnu s úmyslom nájsť svoj vyzváňajúci telefón. Nebolo to náročné, keďže v celom byte bola tma a obrazovka priam žiarila.

Podišla som ku konferenčnému stolíku a zatiaľ čo som zisťovala, to volá som sa hodila na sedačku a hrnček položila na stôl.

"Počúvam." Ak volá Abigail nikdy sa nepredstavujem. Veď načo? No tentokrát ma pohltil menší strach, keďže som v práci nebola už 2 dni a Abigail mi nezvykne volať tak neskoro v noci.

"Takto zdvíhaš aj klientom?" Povedala vážnym tónom.

"Vieš, že nie." Prekrútila som očami, napriek faktu, že to nemohla vidieť.

"Danielle. Zajtra sa o 1:00pm stretneme. Nezaujímajú ma tvoje plány. Proste tam budeš o jednej." Bola som zmätená. Nevedela som, čo tak Abigail nahnevalo, a prečo volá tak neskoro.

"Kam?" Spýtala som sa úplne stratená. V Elle určite nie. Tam nesmiem do pondelka.

"Budem to brať tak, že je noc, a preto ti nedochádza. V Palomar-e. O jednej a buď presná aspoň raz. Vďaka!" Nestihla som jej ani odpovedať a už som pri uchu počula len nepríjemné pípanie, čo značilo, že Abigail ukončila hovor.

Nevedela som, čo to znamená, ale v jednej veci som si bola istá. Nič dobré to nebude. Ona nikdy nevolá v noci. Nikdy sa so mnou nerozpráva takým tónom ako pred pár minútami.

Dúfam však, že sa to netýka tých zmien v práci. Tie nechcem počuť. Proste sa toho bojím. Niežeby som bola vystrašená z nových výziev či okolností, ale toto nevyzerá pekne. Nemala by som však predbiehať.

Hore som bola ešte takmer dve hodiny, ktoré som strávila pozeraním do stropu, rozvalená na širokej posteli so snehobielymi vankúšmi, skrytá pod perinou, myšlienkami niekde mimo našej dimenzie a možno niekde tak ďaleko, kedy to už ľudia nazývajú večnosťou či nekonečnom.