Mutant -2.Kapitola
Spisovateľ/ka: Dindulo | Vložené dňa: 6. februára 2016
http://citanie.madness.sk/view-50504.php
http://citanie.madness.sk/view-50504.php
Prišlo mi hlúpe takto mi narušovať môj denný harmonogram.Už teraz mám učenia až po hlavu a oni mi nútia tréningy navyše,zbláznili sa?Áno priznávam,zaslúžim si byť poškole za moje opakované meškanie,ale až 2týždne?Drbe im?Nechcem si ani pomyslieť,ako sa moji kamaráti budú zabávať na žúrkach a ja budem poškole,a potom ešte aj tréning navyše.Neodpustiteľné!Keby som vyšla bez problémov za to,že by som hneď teraz vbehla do telocvične a aspoň len jednu vrazila trénerovi..Nuž,spravila by som to. Musíš sa ovládať Rose.Ovládaj sa. Hovorila som si v hlave.
,,To je také zlé?" Bola som taká zamestnaná svojimi myšlienkami,že som sa zľakla,keď sa kumne ozval.On.,,Áno je to hrozné,už teraz mám dosť problémov a vy mi chcete dávať ešte aj tréningy.Nikoho nezaujíma môj názor?NECH-CEM s vami trénovať.S nikým nechcem trénovať,vážne nie!" Vybuchla som,ak by som sa videla v zrkadle tak by som určite uvidela odraz červenej papriky.
,,Ja som nemyslel presne na toto..Vaše rameno..Budete tam mať modrinu,držali ste si ho a ja som si len myslel,že vás veľmi bolí.Pýtam sa ešte raz,je to také zlé?" Trochu sa uškrnul..Asi som bola totálne mimo,zaborená vo svojich myšlienkách,keď som si ani nevšimla,ako sa chytám za rameno.Neobvyklé.
,,Nie." Chladno som odpovedala a chcela odísť.
,,Počkaj." -Fájn otočím sa k nemu,aby som zistila čo chce a potom vážne pôjdem. ,,Teda chcel som povedať,že počkajte."
Okej.Teraz som už vybuchla,no nie od hnevu.Vybuchla som od smiechu.
,,No ták.Nemám ani 18 a vy mi vykáte?" Jeho úsmev zmizol a tentoraz mi odpovedal chladne.
,,Som tak vychovaný od detstva.Ste žena,nepoznám vás a nemáme medzi sebou žiadny vzťah,či už priateľský alebo iný.Teraz ma ospravedlňte."
,,Počkaj.Počkajte.Chceli ste mi niečo povedať,či nie?" Uhádla som.Chvíľu zaváhal,či mi to má povedať alebo nie,nakoniec prehovoril.
,,Podľa vášho záznamu ste výborná žiačka a..."
,,A?" Cítila som sa,ako keby som sa rozprávala s dieťaťom,z ktorého musím vytiahnúť slová.H-R-O-Z-N-É.
,,Ako začať..Potrebujeme ďalších členov,ochotných bojovať proti bosorkám,kedže ste upírka,znamená to,že ste veľmi odoľná proti ich kúzlam,ako ja.Lenže vy nie ste obyčajná upírka.Ste napoly čarodejnica,čo by nám mohlo veľmi pomôcť." Hľadel namňa s tými svojími zelenými nefritovými očami.Na moment som sa cítila ako v siedmom nebi,pretože tie oči ma zase upokojovali.Rýchlo som ten pocit zahnala,pretože nedočkavo čakal čo poviem.
,,Ehm..A vy ste si istý,že ja budem "ochotná" bojovať?" Prekrížila som si ruky cez prsia.
,,Nie,ale verím,že po našich tréningoch zmeníte názor." Kývol hlavou a ukončil našu konverzáciu.Vybral sa preč,a ja som nemala dôvod namietať.
Nemala som náladu ísť na ďalšiu vyučovaciu hodinu,tak sa vyhovorím na moje rameno,aj keď to znamená,že si ostaní pomyslia to,ako mi Avery Beerová dala riadnu "nakladačku".Nevadí,som si istá,že "svedkovia" v telocvični roznesú,ako som ju domlátila ja.Nie ona mňa,takže je všetko v poriadku.Iba som pomaličky kráčala cez chodby našej školy,je taká veľká a má toľko častí,v ktorých som ešte nebola.Napadlo ma niečo bláznivé,podľa toho ako sa to vezme..Rozhodla som sa ísť do zakázaného sektoru školy.
Blúdila som chodbami dúfajúc,že ma nik nezahliadne,ak by sa to stalo,tak by som mala problém.Ďalší.V tom som začula kroky.Rýchlo som sa skryla do skriňky,ktorá bola odomknutá.Vnútri nebolo vôbec útulne,ale momentálne mi poskytovala úkryt,za čo som bola vďačná.Okolo mňa prešiel dozorca pán Twinkit,bola som celkom prekvapená,keď si ma doslova ani trochu nevšimol.Fajn je už mimo dosahu,vyšla som zo skriňky a vbehla do miestnosti,ktorých dvere boli s nápisom "Sektor 0013".
Šok.Zostala som v šoku. Predomnou bolo asi dvadsať radov.V každom boli nejaké dokumenty,prechádzala som sa pomedzi radom pätnásť a šestnásť.Moju pozornosť si vyžiadal dokument,ktorý bol pomenovaný menom "Antonio Belikov".To meno mi bilo priam do očí.Belikov.Ako ja,tak som si to kukla.Cez moje celé telo prebehla smrťka.To sa hovorí,keď máte na tele zničoho nič zimomriavky.Zamrazilo ma.Nedýchala som.To čo som teraz zistila,mi môže zmeniť život.Preboha je to môj otec. Pomyslela som si.Doteraz mi to nechceli moji "pestúni" alebo čo,prezradiť.Prečo asi?pretočila som stranu a BUM.Ako keby ma zasiahol šíp rovno do srdca.
,,Au."zastonala som.
Deti:Rosemarie Belikovová,Andrew Stonket.
Presne toto tam bolo napísane.Čierne na bielom.Ja mám brata.Nie som sama.Mám brata!
baran 
6. februára 2016 16:23:18
