Drama Queen - Kapitola 5

Sadla som si v spálni k stolíku, na ktorom som mala rozložené všetky kozmetické veci. Vždy sa maľujem výhradne pri dennom svetle a inak tomu nebolo ani teraz.

Po nanesení make - up - u, som korektorom zakryla nedokonalosti v podobe akné a jaziev. Na tvári mám mnoho jaziev. Od 10 rokov som mala tvár posiatu obrovskými vyrážkami a ako dieťa som si to stále škriabala a babrala si do toho. Do 16 to bolo len horšie a potom sa to začalo zlepšovať.

Niekoľko červených bodiek po tvári ešte stále mám, ale povedala by som, že jazvy sú omnoho výraznejšie, napriek tomu, že už sa pomaly vytrácajú.

Pleť som rýchlo prebehla púdrom o odtieň svetlejším ako je moja pokožka, keďže make - up mám o odtieň tmavší. Nepoužívam bronzer. Mám pomerne výrazné lícne kosti aj bez toho, za to bledú pleť ako stena a radšej nanesiem trocha lícenky.

Obočie si nedokresľujem. Je dostatočne výrazné. V rýchlosti nanesiem biely tieň do vnútorného kútika oka a idem na moju obľúbenú časť. Linky. Napriek tomu, že si ich robím pomerne krátky čas, zvládam to rýchlo a čo je ešte väčší úspech, sú rovnaké.

Mihalnice si dvakrát pretriem špirálou a pohľad mi hneď padne na vínovo červený rúž. Natiahnem sa preň a v momente zaregistrujem hodinky, ktoré ukazujú 12:07 do obedu. Rýchlo, ale precízne zvýrazním svoje pery a idem späť k šatníku.

Cesta do Palomar - u mi trvá približne polhodinky, a preto by som si mala pohnúť, aby som neprišla neskoro. Jedna z mojich veľmi slabých stránok je dochvíľnosť. Nikdy nedokážem byť presná. Ak meškám "len" 10 minút poviem si, že som to stihla akurát.

Osobne mám slabosť pre sukne a šaty. Siahnem po čiernej sukni v tvare písmena A. Netuším, čo ďalej. Môj pohľad padol von oknom. Napriek tomu, že je august sa pomerne mračí a zdá sa, že vonku nie je práve najteplejšie. To však nič nemení.

Na dlhé nohavice je priskoro a na krátke zas neskoro. Znova zostanem pri sukni, avšak potrebujem si niečím zakryť zvyšok nôh.

V tom mi docvaklo.

Podkolienky.

Otvorila som tretiu zásuvku zospodu a pozrela sa na zaradom, podľa farby uložené podkolienky a nadkolienky. Spomenula som si na môj odtieň rúžu a hneď som vedela, že vínovo červené, jemne do fialova sú tie pravé.

K tomu mi hneď napadol šál v rovnakej farbe a čierny, pletený kardigán. Problém však je, že ešte stále nemám vrchný diel oblečenia.

Zrak som rýchlo hodila ku hodinkám a keď som zistila, že mám len necelých 20 minút do jednej, a že znova nestíham schmatla som tričko s dlhým rukávom, ktoré bolo biele, posiate čiernymi bodkami.

Do kabelky som behom piatich minút nahádzala rúž, voňavku, žuvačky, mobil, peňaženku, kľúče od bytu, niekoľko papierov a gumičku.

Na nohy som si v rýchlosti obula čierne topánky, ktoré majú dlhé šnúrky v prípade, že nestíham, sú veľmi nevhodné. Rozmýšľala som aj nad lodičkami, ale nebudem trápiť svoje nohy ešte aj v sobotu.

Rýchlym krokom som sa snažila predrať pomedzi hromadu ľudí, aby som stihla najbližšie metro, ktoré ide za minútu. Mala som pocit, že je tu dvakrát toľko osôb ako obvykle.

Stihla som to.

Vydýchla som si, keď som sedela v metre. Z kabelky som vytiahla gumičku, ktorou som si zopla svoje neposedné kučery do chvosta.

V tom zhone som zabudla na hodinky, dezodorant a kopu ďalších vecí. No to je teraz nepodstatné. Naozaj nechcem nahnevať Abigail. Už aj tak cítim, že náš rozhovor bude jeden z málo tých napätých, plných hnevu.

Znova som sa snažila predrať pomedzi dav ľudí až k reštaurácií. Je to odtiaľ ešte asi 5 minút a to už aj tak je po jednej.

Nestihla som to.

Nahlas som si vydýchla a narážajúc do ostatných som sa náhlila rušnou ulicou Londýna smerom k Palomar - u. Škaredých pohľadov ľudí, do ktorých som vrazila silnejšie ako možno bolo potrebné som nestíhala počítať.

Moja kabelka zavibrovala. Prišla mi správa. Popri rýchlej chôdzi som sa snažila vytiahnuť telefón a predovšetkým, vytiahnuť ho tak, aby neskončil na mokrej zemi, kde po ňom postupe hŕba ľudí. Keď som ho konečne dostala bezpečne do rúk, odblokovala som ho a v momente, keď som zbadala ako odosielateľa Abigail, moje telo oblial studený pot.

A. L. Benson: "Znova meškáš! Ako inak. Úzka chodba napravo, posledný salónik naľavo. Máš 10 minút!"

"Do riti!" zanadávala som nahlas, na čo som si vyslúžila mnoho ďalších zvedavých pohľadov. Snažila som sa si ich nevšímať a pokračovať, čo najrýchlejšie k reštaurácií.

Rozrazila som dvere bielej budovy, ktorej vchod strážili dvaja vysokí chlapi a nad dverami boli obrovské, hnedé písmená, ktoré oznamovali, že názov reštaurácie je Palomar.

Rýchlym krokom som prešla okolo steny, na ktorej nebolo nič okrem zrkadiel. Hodila som na seba pohľad, aby som sa ubezpečila, že vyzerám dobre, no nezastavila som sa. Po mojej pravej ruke som zbadala úzku chodbu, pozdĺž ktorej som sa rozbehla. Ponáhľala som sa na koniec a zdalo sa akoby to bolo nekonečné. Kráčala som, ale stále som nemala posledné dvere ani na dosah.

Po veľmi, veľmi a ešte raz veľmi dlhom kráčaní som sa konečne dostala kam som chcela. Vtrhla som do dverí na ľavo, ale hneď som sa zarazila, keď som sa namiesto malého salónika ocitla vo veľkej sále s množstvom hostí, ktorí práve upierali svoje pohľady na mňa.

Prudko som urobila krok späť a buchla dverami. Oops!

Jemne som stlačila kľučku dverí naproti tým, ktoré neboli tie správne. Pomaly som ich otvorila a naproti nim som uvidela sediacu Abigail. Netvárila sa nijako. Skrátka tam sedela, nohu mala prehodenú cez druhú a v rukách držala malinkú šálku, predpokladám, že kávy.

"Abigail, fakt som za to nemohla! Proste to rýchlejšie nešlo a navyš-" Začala som zo seba sypať slová popri tom ako som k nej kráčala a sadala si na stoličku. V tom zdvihla ruku dlaňou ku mne na znak toho, že už mám byť ticho. Zarazilo ma to, no nedovolila som si povedať ani slovo.

"Ako to šlo so Shailene?" Povedala totálne namosúrene. Nesmiem jej povedať, že nepodpísala zmluvu. Bude zúriť.

"No, dohodli sme sa, že 29. a 30. septembra príde na fotografovanie, s tým, že počíta, že sa dostane na titulnú stranu." Hovorila som pomaly a neisto. Viem presne, čo bude nasledovať...

"Ale na titulnú máme už pomerne dlho dohodnutého niekoho iného. A ty si to vedela." A čo som mala robiť? Nedokáže si predstaviť, aké náročné bolo byť s ňou 2 hodiny a dávať jej rozumné argumenty.

"Inak to nešlo. Nevzala by to." Mykla som plecami. Nebudem to viac riešiť. Jednoducho som to spravila. Prežije to alebo ma vyhodí.

"Doniesla si mi zmluvu?" Ach. Dúfala som, že tento moment nikdy nepríde.

"Čo? Netuším o čom hovoríš, vieš mám toho veľa." Snažila som sa, ale som otrasná klamárka. Aspoň som zdržala čas.

"Danielle! Daj mi tú zmluvu. Alebo, že by si ju nebodaj nemala?" Sarkasticky sa zasmiala.

"Ehm..." Čo je mám sakra povedať?

"Nemáš ju. No jasné. Dalo sa to čakať." Neodpovedala som je. Ostala som ticho a pohľadom skenovala okolie.

"Poviem Ti vetu, ktorú si prajem povedať ti od kedy si prišla pre mňa pracovať. Nikdy na to neprišla príležitosť, ale teraz áno..." Nesmie to vysloviť. Nesmie.

"Zlyhala si." Povedala so širokým úsmevom na tvári.

"Nie! Ja nezlyhávam!" Skríkla som. Nie. Nikdy som nezlyhala a nikdy sa to ani nestane.

"Je to tak Dan. Dám to niekomu inému." Ľahostajne nadvihla plecia.

"Ak som to nedokázala ja, nedokáže to nik iný. Chápeš? Nešlo to. Skrátka s--" Obraňovala som sa.

"Zlyhala si. Ak to dokáže, pôjde s tebou do Benátok." Postavila sa, obliekla si biely kabát a zo zeme si vzala kabelku, do ktorej v rýchlosti dala papiere a chystala sa na odchod.

"To neurobíš." Zasmiala som sa. Nie. Je občas šialená, ale niečo také by mi neurobila. Nevezme mi moju šancu.

"To sa ešte uvidí!" Za hlasného zvuku jej pomerne nízkych opätkov odišla z miestnosti.

Ostala som tam sedieť ešte hodnú chvíľu. Nemohla som uveriť tomu, že existuje možnosť, aby mi niekto vzal príležitosť, na ktorú čakám dlho, naozaj dlho.