Tvrdá drina sa vyplatí

Spisovateľ/ka: galkinson | Vložené dňa: 26. marca 2016
http://citanie.madness.sk/view-50617.php

„Poď!!! Zaberaj tými nohami!“ bolo 6:55 stredu a tréner kričal ako to už bolo zvykom na rannom kondičnom tréningu. „Takto sa chlapci nikam nedostanete, môžete zabudnúť na titul s týmto prístupom!“ Nebolo to veľmi príjemné, počúvať krik trénera a osočovanie v prípade ak nevládzete ale mladý talentovaný hokejista Lukáš sa len prizeral s otvorenými ústami, cítil to sucho v ústach, cítil ako mu kvapky potu z čela a vlasov padajú na nos a do otvorených úst, no nevšímal si to a len ohromene pozeral na trénera, ktorý sa snažil namotivovať hráčov k lepšiemu výkonu. Lukáš mal vtedy 24.tého februára len čerstvo 15 rokov, chodil do prvého ročníka na Gymnázium a hrával hokej s o rok staršími chalanmi. Všetci v meste Dolná Sobota vedeli o jeho mimoriadnom talente. Veď predsa, vždy keď hral, dal minimálne jeden, dva góly a k tomu prispel taktiež s pár asistenciami. Na ľade sa dokázal vyhnúť súperovi ako baletka, ale zároveň dokázal byť aj tvrdý ako skala. Vedel presne kedy má zabrať, kedy spraviť o dva tri kroky viac a kedy, práve naopak, pošetriť sily a hrať s rozumom. Vedel poslať prihrávku do voľného priestoru kde by ju nikto nečakal, dokonca niekedy ani jeho spoluhráči, vedel vystreliť do horného priestoru brány a vymiesť pavučinu medzi hornou a bočnou tyčkou. Nerobilo mu problém, vziať si puk za vlastnou bránou, preštrikovať sa cez všetkých hráčov a nakoniec zavesiť gól. Bol to mimoriadny talent, aký sa len tak nevidí. Dorastencom Dolnej Soboty už ostávalo len pár týždňov do konca sezóny a všetci s vypätím sledovali každý zápas, pretože už išlo takmer o všetko. Dorastenci v tejto súťaži nikdy nezískali titul, avšak túto sezónu cítili šancu všetci. Strácali na prvé Staré Zámky 5 bodov, no mali jeden zápas k dobru a s týmto súperom sa ešte stretnú v predposlednom hracom kole na domácom ľade.  Všetci, vrátane trénera, asistenta trénera, hráčov, rodičov hráčov, priateliek hráčov, manažéra klubu, upratovačky na štadióne, hlásateľa, pánov strojníkov ktorí sa starali o chod štadióna a o to aby pred každou tretinou bol ľad ukážkovo čistý a hladký, všetci verili že tento rok sa to už konečne môže podariť. Hlavne však všetci verili v Lukáša, v nášho hrdinu, pretože taký hráč ako on tu už dlho nehral ani dlho hrať pravdepodobne nebude. To bol Lukáš, takto ho všetci poznali, ako mladého talentovaného hokejistu s veľkou budúcnosťou pred sebou. Avšak nie všetko je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá. Náš mladý hrdina žil len s jedným rodičom, pretože otec sa mu pred piatimi rokmi zabil pri autonehode. Pri pitve sa zistilo, že mal otec poriadne vypité (viac ako dve promile) a aj ďalšiu nepríjemnú skutočnosť, že to bol práve on kto spôsobil nehodu. Dodnes nad tým ešte niekedy pred spaním premýšľal a vždy sa mu oči zaplnili slzami. Vedel však, že nie je správne sa ľutovať, ale postaviť sa tomu čelom a bojovať s tým. Na všetky problémy zabudol, keď vstúpil na ľad, cítil sa oslobodený od všetkých problémov, robil to, čo ho baví, robil to naozaj dobre a to je v dnešnej dobe vzácnosť. Avšak niekedy sa cítil naozaj sám, nechápal ako to otec mohol spraviť, sadnúť si za volant v opitom stave, nechápal prečo to jeho mame a jemu otec urobil. Ale bolo ešte veľa vecí ktorým nerozumel. A aj preto sa mu veľmi ľahko mohlo stať, síce športovcovi, že skĺzne na zlé chodníčky. Poznal pár ľudí, ktorí by ho tam vedeli zaviesť. Veľa chalanov v škole, ale aj na sídlisku nevedeli čo chcú od života. Lukáš to však vedel, chcel hrať hokej, miloval hokej a chcel byť v ňom najlepší. Kvôli tomu však bude musieť ešte veľa vecí obetovať, ako neskôr sám zistí. Na to však bol ešte čas, teraz všetci zatajili dych, pretože pán tréner ukazoval na plastovej tabuli s modelom ľadovej plochy variácie, v ktorých nastúpia v sobotu na domácom ľade proti predposlednému tímu tabuľky – Veľká Kotešová. Ako Lukáš skúmal tie čmáranice čo tam vznikli, rozmýšľal aké by to naozaj bolo vyhrať túto sezónu titul. Ľudia by ho tu milovali ešte viac, ak by to vôbec ešte bolo možné a určite by sa o tomto úspechu dozvedeli aj niektorí poprední skauti ktorí by mu dokázali pomôcť v jeho kariére do lepšieho klubu. Vedel, že v tomto klube odmalička vyrástol, mal tu kopu kamarátov a nie len v kabíne ale aj mimo štadiónu a momentálne si nevedel predstaviť, že by odišiel preč a prišiel by aj o svojho posledného rodiča, o mamu Petru. Ale ak chce niečo dokázať bude musieť niektoré veci a ľudí jemu najbližších obetovať.

Vtom zaznela píšťalka a všetci hráči sa odobrali do rohov. Rozdelili sa podľa formácií v ktorých nastupujú na zápasy a čakali. Lukáš dokorčuľoval do svojho rohu a pýta sa Patrika (ľavého obrancu prvej formácie) čo sa vlastne ide robiť. „Čo Luky nepočúval si?“ Luky ho prezývali spoluhráči, tréneri, a dokonca sa tá prezývka tak uchytila, že niekedy ho aj mama pri obede tak nechtiac nazvala. „No tak počúvaj, čo najrýchlejšie vykorčuľuješ smerom k modrej čiare, zabrzdíš, otočíš sa smerom dozadu a ďalší hráč ktorý bol za tebou ti prihrá presne puk, ty mu ho vrátiš okamžite naspäť, otočíš sa smerom vpred, dokorčuľuješ čo najrýchlejšie do rohu oproti, tam znova zabrzdíš a rozkorčuľuješ sa opäť ako najrýchlejšie len môžeš do stredového kruhu kde ti posledný hráč znovu nahrá, spracuješ si puk a vystrelíš na brankára jednoduché ako facka no nie?“ „Jasné, jasné už chápem“ odpovedal Lukáš, nebolo to žiadne náročné cvičenie na pochopenie a tak zo seba opäť vydal všetko, tak ako to robil každú sekundu na ľade, až pokým mu neprišlo zle a nemusel ísť rýchlo vydáviť raňajky do smetného koša pri domácej striedačke.

Po tréningu si odložil všetky chrániče, na kolená, lakte a hruď, na vešiak, ďalej odložil prilbu do modrej poličky nad jeho miestom (keďže ich domáce dresy boli modrej farby, modrá bola všade), odložil si tiež tréningový dres a pustil sa do rozväzovania korčúľ. Keď už vyzliekol aj hokejové gate s chráničom medzi nohami, vyzliekol sa nakoniec z termoprádla. Keďže bol spotený išlo mu to ťažko ale nakoniec si priľahnuté spodky s tričkom vyzliekol, zabalil sa do uteráku a vošiel do sprchy. Ách to je pocit, pomyslel si. Po náročnom tréningu na ľade nie je nič lepšie ako horúca sprcha.

Keď vyšiel von zo štadiónu do toho mrazivého februárového počasia, vôbec sa mu do školy nechcelo. Mal sto chutí otočiť sa doľava, ísť päťsto metrov rovno, zabočiť doprava, prejsť ďalších pár desiatok metrov, zase zabočiť doľava a nakoniec prejsť cez kruhový objazd a už by bol doma na ulici Svätého Mája. Keď ráno chodil na tréningy, vždy zásadne peši, trvalo mu to tak 8 až 10 minút. Do školy to bolo autobusom 10 až 15 minút a v dnešnej rannej zápche to bude trvať aj dlhšie, pomyslel si. A tak stál na zastávke, keď ho zrazu zozadu pichol do chrbta niečí prst. Otočil sa s cieľom zistiť kto ho to pichá do chrbtu. Pozeral sa do tváre svojho spolu sediaceho Matúša. „Tak čo aký bol tréning?“ spýtal sa chlapec. „Ale vieš čo fajn, síce som dosť unavený a moc sa mi do tej školy nechce, ale tak nejako to už prežijem no nie?“ utrúsil s úškrnom Lukáš. „Tiež na to dnes nemám moc náladu. Ak nechceš ísť do školy, môžeme ísť ku nám, bývam len pár metrov odtiaľto, a budú tam aj moji kamaráti. Môžeme si zahrať nejaké hry na počítači čo ty na to? Jeden deň keď vynecháme nič sa predsa nestane.“ Táto ponuka sa Lukášovi páčila avšak vedel presne ako bude reagovať ich triedna učiteľka ak neprídu do školy a nebudú mať ani nijaké ďalšie vysvetlenie. A ako by sa zatvárila jeho mamina ak by sa dozvedela že jej synček nebol v škole. Ale veď predsa od začiatku školského roka chýbal možno tak 2-krát a aj to z dôvodu návštevy u lekára. Vtedy ale mal ospravedlnenku. „Vieš čo neviem, potrebovali by sme aspoň nejakú ospravedlnenku nie?“ spýtal sa nakoniec Matúša. „Toho sa neboj, všetko vybavím“ a ukázal gesto s palcom ktoré naznačovalo len jediné, všetko v poriadku, tak už poď. Keď predsa jeden deň vynechám nič sa nestane no nie? Pani učiteľke donesiem ospravedlnenku a aj tak sa dnes v škole nič nedeje pokiaľ si dobre pamätá. Nepíšu žiadnu písomku a ani ich nikto neskúša. „Tak dobre Matúš poďme, dnes vážne na školu nemám silu“. Cítil sa slabý, hlavne po tom ako vyprázdnil obsah svojho žalúdka do smetného koša. A tak sa začal úpadok nášho talentovaného hokejistu.

Nie jeden by si povedal, ale veď škola nie je všetko, prečo by náš hokejista mal mať úpadok keď vynechal jeden deň školy? Pravda je však niekde inde. Každý raz bol mladý, a každý raz chcel vyskúšať rôzne veci, ktoré sú pre mladistvých zakázané, pretože ako sa hovorí, zakázané ovocie chutí najlepšie. V ten deň namiesto hier na počítači alebo pozeraní televízora u svojho spolužiaka, otvoril Matúš barovú skrinku napravo od televízora a vytiahol rum značky Captain Morgan. Boli tam oni dvaja a Matúšovi ďalší dvaja kamaráti, ktorí vyzerali byť už starší aspoň o 2-3 roky a ktorí sa mu predstavili ako Peter a Miloš. Dozvedel sa, že študujú na rovnakej škole a obidvaja o rok maturujú. Vyzerali však, že skôr maturujú z predmetu pitie alkoholu potajomky v byte, u svojho o 2 roky mladšieho kamaráta. Peter vzal fľašu do ruky, Matúš zatiaľ odišiel do kuchyne zobrať 4 malé poháriky. Keď prišiel, Peter porozlieval hnedú tekutinu každému až po okraj a jeden takýto pohárik presunul pred Lukáša. Lukáš nechcel vyzerať ako padavka, ale zároveň ani nechcel piť alkohol. Vedel, že alkohol je zlý, veď predsa zabil jeho otca. Alebo to bol skôr ten nákladiak do ktorého narazil so svojou Škodou Octavia a z ktorej ostala len neidentifikovateľná guča kovu a plastu? To je už teraz jedno. „Neviem, či je to dobrý nápad, takto skoro ráno piť a ešte k tomu ma akosi bolí brucho“ nadhodil opatrne. „Si sráč?“ opýtal sa ho Miloš so smiešnym úškrnom na perách. „Nie som sráč, ale som športovec, a športovci nepijú, teda, nemali by“ stál si za svojim Lukáš. „Vieš koľko vecí by si nemal robiť a robíš? Napríklad by si nemal nadávať, čo určite robíš, nielen na tréningu ale aj teraz. Nemal by si vymeškávať školu, čo vlastne teraz robíš, tak nie je to už jedno? Daj si jeden pohárik a uvidíš ako sa budeš cítiť. Potom si už rob čo chceš ale ten prvý si s nami daj“ prehováral ho stále Miloš. Peter sa zatiaľ so skúmavým pohľadom obrátil k Matúšovi a ten len pokrčil plecami, štrngol si pohárik o pohárik s Petrom, potom Milošom a nakoniec svoj pohárik obrátil k svojmu spolužiakovi a dobrému kamarátovi. „Daj si s nami jeden Luky a uvidíš, bude to fajn. Ale ak nechceš tak nemusíš. Nechcem aby ti bolo zle.“ Jeden si teda dám, aspoň uvidím aké to je, nikdy som nemal ani kvapku alkoholu a ani som po tom nikdy netúžil ale teraz keď ho tu mám pred očami...no nič skúsim to. A tak chytil pohárik do ruky, skoro mu vypadol takú mal spotenú dlaň od nervozity a postupne si štrngol s ostatnými. Poučili ho, že si pri tom treba pozerať do očí a tak sa nadýchol, zadržal dych a prekotil jeho celý obsah do seba. Nevedel ako sa to robí, ale pri pohľade na svojich spoločníkov zistil, že to urobil správne. Spočiatku cítil pálenie v krku, bolo mu trocha na zvracanie, aj keď už nemal čo zvracať, ale o chvíľku to pominulo a po tele sa mu rozlialo teplo. Cítil ako ho ten pohárik hreje akoby to bol nejaký neviditeľný oheň v jeho tele, ktorý práve zapálil. „Tak čo ako sa cítiš posero?“ spýtal sa stále s tým smiešnym úškrnom Miloš. „Mám pocit akoby mi indiáni zapálili všetky ich ohne v tele“ usmieval sa Lukáš, už začínal cítiť ako mu alkohol stúpa do hlavy. Nie je nad to piť na lačný žalúdok „Tak vidíš, my si ideme s Petrom zapáliť, tak ak budeš chcieť môžeš sa potom pridať.“ „ Čo si idete zapáliť? Cigaretu?“ spýtal sa prekvapene Lukáš. „No samozrejme, že cigaretu, ak sa budeš chcieť pridať, sme na balkóne.“ A tak sa obidvaja zdvihli z gauča, vyšli z obývačky do kuchyne, otvorili balkón, zavreli za sebou dvere a už len bolo počuť ich tlmený smiech. „Tak čo Luky ako sa cítiš?“ pýtal sa zvedavo Matúš. Lukáš videl ako sa jemu kamarátovi trblietajú oči a trochu sa mu zaplietol aj jazyk, no keď sa snažil odpovedať zistil, že jazyk má rovnako dopletený ako on. Zasmiali sa spoločne na skomolenine slova v poriadku (f podjarku) a smiali sa ďalej až pokým sa nezatvorili dvere na balkóne a neprišli ich starší spoločníci. Tiahol sa za nimi cigaretový dym, aký Lukáš už neraz cítil keď išiel okolo barov niekedy večer, keď sa vracal domov od nejakého kamaráta. Sedeli tam takto ešte ďalšie dve hodiny a nakoniec vypili celú fľašku. So staršími to takmer nič neurobilo, len sa uškŕňali jeden na druhého keď videli ako sa Lukáš s Matúšom bezmocne pokúšajú vstať z gauča a ísť do kuchyne pre pohár vody. Na pol ceste zrazu Matúšovi prišlo zle a aj on vyvracal celé svoje raňajky, spolu s kapitánom Morganom na koberec v obývačke. Vtedy sa na tom ešte smiali avšak keď po desiatich minútach zrazu začuli kľúč v zámke, skončila všetka sranda. Prišiel domov Matúšov otec.

Prvé, čo zacítil, bol prenikavý pach alkoholu v celom byte. Samozrejme, nie je to rum? A prvé na čo pomyslel bolo, že jeho manželka Simona nešla do práce, do kvetinárstva, ale ostala doma a opila sa, ale prečo by to robila? Keď však vošiel do obývačky nestačil sa čudovať. Matúš, nejaký dvaja starší chalani a Lukáš, ten na ktorého sa chodí so synom pozerať cez víkend, sa mu normálne ožrali v byte a dokonca aj niekto ovracal koberec v obývačke (no ešteže som tu skôr ako Simona lebo tú by trafil na mieste šľak), pomyslel si. Zmohol sa len na „Okamžite vypadnite!“ a až potom dodal „Matúš a ty poď so mnou hneď do kuchyne“. „Ockoooo a nemaaaaaal siiii byyyť v práááci?“ vypustil zo seba s veľkými ťažkosťami Matúš.

To počuli traja opití mládenci ako posledné, keď vychádzali z bytu na ulici Svätého Mája neďaleko od autobusovej zastávky, kde len pred niekoľkými hodinami stál Lukáš po tréningu vedľa svojho spolužiaka, ktorý má teraz poriadny problém. Čo on? Všetci! Nevie čo spraví Matúšov otec, a ani na to momentálne nechcel myslieť. Lukáš nebol v stave v akom by o tom bol schopný rozmýšľať. A tak sa rozišiel s chalanmi pár metrov od vchodu a kráčal smerom na východ, nemotorne, tak trochu ako niekto kto má vypité a tackal sa pomaly domov. Našťastie to bola presne taká hodina, kedy by mali byť všetci rodičia v práci (niektorí neboli), všetky deti v škole, a vonku maximálne staršie babky na lavičke vymieňali klebety. Už sa blížil k svojmu činžiaku v ktorom býval na treťom poschodí. S ťažkosťami otvoril vchodové dvere a tackajúc prechádzal popri schránkach na poštu, prešiel veľkými dvoj-dverami a pomalým krokom stúpal hore schodmi na tretie poschodie. Doma by nikto nemal byť, žil len s mamou, ktorá teraz určite niekde v škôlke medzi malými deťmi poskakuje, hrajú schovávačku, alebo sa snažia rozlúštiť nejakú hádanku. Navzdory tomu však mal obavy a preto dúfal, že kľúč v zámke sa dva krát pretočí, vojde dnu, odpočinie si, spraví si niečo pod zub a zmaže zo seba ten alkoholový zápach. Prianie sa mu splnilo a tak sa po 3 hodinách spánku zobudil viac menej triezvy. Zašiel si zobrať niečo pod zub do chladničky. Otvoril ju, nazrel dovnútra, no keď zacítil všetky vône až sa mu z nich hlava zatočila a žalúdok sa mu dva razy prekrútil. Zistil, že nemá zatiaľ na nič chuť a tak sa rozhodol osprchovať. Určite sa potom bude cítiť ešte lepšie, pomôže mu to zmazať zo seba všetok zápach a potom si v kľude spraví niečo pod zub. Vyzliekol sa a skočil do sprchy. Bola to tá najlepšia sprcha v jeho živote. Jej blahodárne účinky začal cítiť, keď vyliezol von zo sprchového kúta a utieral sa uterákom s logom miestneho hokejového klubu (modrý pelikán).Obliekol sa do čistého, otvoril chladničku, tento krát sa závrat hlavy nedostavil, vybral si paštétu a zopár žemlí, zjedol to rýchlosťou svetla a keď už sa začínal cítiť fit spomenul si čo sa stalo pred pár hodinami. Vôbec nevedel čo má robiť, pozrel na hodiny a tie ukazovali 14:21. Približne o 40 minút príde mama zo škôlky. Dovtedy musí porozmýšľať a pouvažovať nad rôznymi alternatívami ako sa z toho dostať. Nechcel aby jeho mama zistila, že pil. Tak nadaný mladý chlapec a aby pil, to by jeho mama nezobrala dobre. Ktorá by zobrala? A po tom čo sa stalo jej manželovi by jej to len pripomenulo tú hroznú bolesť, ktorú pred pár rokmi cítila a ktorú ešte čas od času stále cíti. Zostal v kuchyni sám so svojimi myšlienkami a čakal na mamu.

Medzitým sa v byte, kde sa pred pár hodinami opili štyria mladí chlapci, tepoval koberec. Matúš stál nad svojím do zelena sfarbeným výtvorom, okná boli pootvárané dokorán pretože smrad sa niesol v celom byte a tak tepoval a tepoval. Otec sedel v kuchyni a čítal noviny. Snažil sa zahnať prísť na iné myšlienky no nešlo to. Rozmýšľal, čo dohnalo jeho syna, stále len tínedžera, k tomu aby usporiadal pijanskú párty. Dal mu domáce väzenie, zákaz pozerania televízoru, hrania sa na počítači a taktiež mu zakázal chodiť na Lukášove zápasy do konca sezóny. To Matúša mrzelo najviac, bol to veľký fanúšik hokeja, a hlavne Lukášovho nebojácneho a elegantného štýlu hry, a nevedel sa s tou skutočnosťou vyrovnať no stále dúfal, že aspoň v tomto otec nakoniec povolí, pretože vedel ako mu na tom záležalo. Vtom sa ozval zámok vo dverách a vstúpila do bytu mama. Nakrátko zostala stáť a zbystrila pozornosť. Do nosa jej ako prvé udrel nepríjemný zápach a potom si uvedomila, že niekto tepuje koberec. Prečo by niekto o takomto čase tepoval koberec? Zvyčajne o takomto čase otec so synom sledujú televízor, alebo sa rozprávajú o možných taktikách na zápas domácich pelikánov z Dolnej Soboty. Vyzula si topánky, vošla do obývačky a tam našla svojho syna stáť nad zeleným miestom na koberci. V očiach mal slzy a cítila štipľavý zápach alkoholu. Zrazu ju zozadu chytil pod prsia manžel.

„Ahoj zlatko, ako bolo v práci?“ opýtal sa ako zvyčajne ale vedela že to bolo len zo slušnosti. A nemýlila sa. Dozvedela sa, že ich syn, 15 ročný stredoškolák na gymnáziu, veľký hokejový fanúšik, a hrajúci stolný tenis vo voľnom čase, u nich usporiadal pijanskú párty spolu s dvomi o rok maturujúcimi chalanmi so školy a s veľkou hokejovou hviezdou mesta, spolužiakom, a spolusediacim Lukášom. Neverila vlastným ušiam a ani očiam. Čo sa to vlastne udialo a prečo sa to udialo? Veď keby ich syn mal nejaké problémy, ktoré by potreboval utopiť v pohári alkoholu povedal by im najprv o tom či nie? Už nevedela čo si má myslieť. Prvé čo jej napadlo bolo, že sa to musí dozvedieť aj Lukášova mama. Avšak vtedy prišlo k nezhode medzi manželmi.

„Počúvaj ma drahá, nemôžeme jej to povedať, buď jej to povie sám, alebo jej to nepovie nikto. Zničilo by ju to. Jej manžel sa zabil keď bol opitý a teraz zistí, že jediné jej svetlo nádeje v živote sa dáva na tú istú cestu, čo myslíš ako to zoberie? Nemôžeme jej to povedať. Nikdy. Matúš ma ubezpečil, že už sa to opakovať nebude a tým pádom je problém vyriešený. Matúš musí jedine zistiť od Lukáša či jej to povedal alebo nie. Aby sme sa vedeli zariadiť.“.

Nepáčilo sa jej to avšak chápala čo tým manžel myslí. Ale aj tak sa nedala.

„A čo ak jej to povie? Čo potom? Povie jej určite celú pravdu a bude si o nás Petra myslieť hrozné veci. Pomyslí si, že sme nejaká obyčajná alkoholická rodina a že máme zlý vplyv na jej syna.“

„Tak dobre mám nápad. Je presne 14:50. Petra sa vracia väčšinou až po tretej. Tak rýchlo zabehnem za ním a dohovorím mu aby jej nič nehovoril pod podmienkou, že mi sľúbi, že sa to už nikdy nestane a ostane to v úplnej tajnosti pred všetkými. Dobre?“

Tento plán sa jej už pozdával a tak súhlasila. Manžel sa rýchlo rozbehol k dverám, obul si topánky a bežal rýchlo dolu schodmi, na ulicu, cez cestu na východ a po 3 minútach dobehol k Lukášovmu vchodu. Nemal času na rozhadzovanie a tak rýchlo zazvonil na zvonček. Ozvalo sa „Prosím? Mami to si ty?“

Z druhej strany sa ozvalo „Ahoj Lukáš, to som ja Matúšov otec, otvor dvere potrebujeme sa pozhovárať, neboj sa bude to rýchle chcem to stihnúť ešte predtým ako príde tvoja mama.“

 „Dobrý deň. Dobre teda poďte ďalej.“

Ozvalo sa CŔN, zvonček uvoľnil zámok na vchodových dverách a pustil ho dovnútra. Lukáš sa zľakol čo sa bude ďalej diať, ale Matúšovho otca Ferdinanda poznal už dlhú dobu a nikdy mu neublížil. Ale nikdy sa mu ani neopil v obývačke. A tak s obavami stál pri dverách a čakal pokým vybehne hore. Z poschodia pod ním sa ozvalo fučanie a tak vedel, že už každú chvíľu príde. Pomyslel si, že dnešok už nemôže byť horší. Och keby tak mohol pretočiť čas na ten moment kedy sa rozhodol, že dnes nepôjde do školy okamžite by sa rozhodol inak. Teraz však musí znášať následky. Ako dobre keď mu nakoniec Ferdinand vysvetlil ako sa vec má. Pripisoval to všetko mladíckej nerozvážnosti a tomu vyskúšať niečo nové. Upozornil ho nech sa to už nikdy viac v živote nestane, pretože potom budú následky oveľa horšie, načo Lukáš oduševnene prikyvoval pretože to vážne nemal v úmysle už nikdy viac urobiť. Aspoň si to teda myslel. Matúšov otec spokojný odišiel a Lukáš sa odpratal do svojej izby rozhodnutý si ešte trocha pospať. Keď sa zobudí, jeho mama nebude o ničom vedieť a bude sa s ňou normálne zhovárať, akoby bol celý deň v škole. Bude jej musieť zaklamať. Ale on už niečo vymyslí, napríklad čo mali na obed a čo dostali na domácu úlohu. A tak zaspal na posteli presne o 15:04.

15:16 ukazovali hodinky na Petrinej ľavej ruke keď vkladala kľúč do zámky na dverách bytu. Dnešok bol skvelý, v škôlke sa s deťmi výborne zabavili a kolegyňa jej zložila poklonu, že niekoho s takým entuziazmom tu ešte nemali. Bola rada a mala chuť pozhovárať sa so synom aký mal on deň. Vošla do izby a uvidela ho spať. Asi mali náročný deň, pomyslela si, zavrela dvere a odišla do kuchyne. Keď sa najedla a upratala to čo sa jej zdalo špinavé (takmer všetko), odišla do obývačky a čítala si časopis o nových módnych trendoch. Lukáš sa zobudil okolo šiestej a aj to sa len navečeral a išiel znova spať. Zdalo sa mu, že čím viac spí, tým je viac unavený a po tom ako mu ešte pred návštevou Matúšovho otca bolo celkom fajn tak teraz sa mu vrátili bolesti hlavy. Hovoril, že je akýsi unavený a zajtra majú skoro ráno hodinu angličtiny a tak sa chce poriadne vyspať a načerpať nové sily. Uverila mu to a tak ho nechala ísť spať a žila v sladkej nevedomosti. Lukášovi sa tentokrát už ťažšie zaspávalo, nečudo veď prespal už takmer pol dňa ale predsa len nakoniec zaspal a zobudil sa až ráno o 7:10.

Vstal, naraňajkoval sa jogurtu s ovsenými vločkami, zobral si tašku do školy, zabalil si do nej desiatu, ktorú mu mama pripravila a vyrazil smerom na najbližšiu autobusovú zastávku. Celé ráno, a celú cestu rozmýšľal nad včerajškom. Ako sa to všetko stalo a hlavne, čo vlastne dnes povie triednej učiteľke. Rozhodol sa, že ešte pred hodinou sa na to spýta Matúša a dohodnú sa čo povedia. Keď prišiel do školy bolo práve 7:42. Akurát, 3 minúty do zvonenia a v zadnej lavici ho už očakával Matúš.

 „Tak ahoj kamoš, ako sa dnes máš?“ spýtal sa

„Ujde to, len mi prosím ťa povedz čo povieme ak sa triedna bude pýtať kde sme včera boli?“ spýtal sa ustráchane Lukáš.

„To nechaj na mňa. Poviem, že sme pomáhali doma otcovi pri prerábaní bytu. Otec jej už aj volal a všetko je v poriadku neboj sa.“

„Vážne? Tak to mi odľahlo. Hneď sa mi bude lepšie dýchať“. Spadol mu poriadny kameň zo srdca. Všetko je späť v úplnom poriadku. Včerajšok sa nestal, dnes je nový deň a nový začiatok. Spočiatku to tak aj vydržalo, celý deň v škole bol zábavný a zároveň poučný. Boli sa pozerať na starších spolužiakov ako prezentujú svoje ročníkové práce. Ich to čakalo o 2 roky. Dva roky sa mu však v tak mladom veku zdali ako celá večnosť. Domov prišiel v dobrej nálade a sledoval v televízií zápasy medzi klubmi z najkvalitnejšej ligy sveta v Amerike. Bavilo ho pozerať a sledovať tie triky a prihrávky, ktoré sa neskôr snažil použiť na tréningu alebo v zápase. Veril si a väčšina vecí mu aj vychádzala. Už myslel na piatkový ranný tréning a potom aj na sobotu ráno, kedy hrajú s tímom z dolnej časti tabuľky. Takí sú najlepší na nabratie sebavedomia. Alebo aj naopak.

V piatok mu zvonil budík presne o 5:30 ráno. Vonku tma ako v rohu, vstal z postele, otvoril dvere na izbe a išiel si spraviť čaj. Uvažoval ktorú z fínt, čo včera videl v zápase, použije dnes. Asi skúsi tú otočku tá vyzerala naozaj efektne a nielen to ale aj efektívne, pretože dotyčný hráč ňou vyradil z hry obidvoch obrancov a zakončil to gólom v sieti. Pobalil si veci do školy, potichu zatvoril za sebou dvere pretože mama ešte spala, a vyrazil do úplnej tmy. Na štadión prišiel tak akurát aby sa stihol obliecť a vykorčuľovať na ľad presne 6:15 ako začínali. Už to mal za tie roky naučené, kedy mu stačí prísť aby sa stihol obliecť. Aj obliekanie bolo preňho úplnou rutinnou činnosťou. Ani nerozmýšľal nad tým, keď si obliekal termoprádlo, naťahoval hokejové gate, chrániče na kolená, štucne, zaväzoval korčule, obliekal vestu s chráničmi na lakte, dres, chránič na krk a nakoniec prilbu. Predtým ako odchádzal zo šatne, zobral si vyhriate rukavice z radiátora, hokejku z miesta pri rádiu na konci šatne a vodu na mantinel aby mal čo piť. Na tréningu sa cítil naozaj super. Zabudol na to, čo sa stalo v stredu a tak to aj malo ostať. Skúšali nové variácie a kombinácie s ktorými by mohli vybehnúť v sobotu a na konci tréningu, si zahrali na celé ihrisko proti sebe. Lukáš dal 5 gólov na 1 prihral a vyhrali 7:4. Cítil sa fajn. Už nech je sobotňajší zápas.

Po tréningu sa osprchoval, nasadil si na hlavu čiapku, pretože v to chladné februárové ráno bolo dobrých pár stupňov pod nulou a vyrazil na zastávku. Tam sa stretol s Matúšom a rozoberali čo budú robiť po škole. Víkend bol za dverami a tak vymýšľali či sa po škole pôjdu prejsť na blízky kopec, vychutnať si nádherný výhľad na celé mestečko, alebo sa pôjdu pozrieť na večerný hokejový zápas medzi domácimi mužmi a hosťami z Bruchovíc. Matúš medzitým u otca vybavil, aby jeho zákaz chodenia na zápasy zrušil, no namiesto toho sa mu predĺžil zákaz na televízor a počítač. Obaja uznali, že obidve možnosti sú prijateľné a tak po šiestich hodinách školy (ubehli naozaj rýchlo) sa vybrali na blízky kopec. Museli prejsť poza školu, pár metrov popri ceste až sa dostali ku križovatke, z ktorej mohli ísť doľava do menšej prímestskej časti, doprava na sídlisko alebo rovno smerom ku záhradkám. Vybrali si cestu rovno a keďže celý deň mrzlo, inokedy zablatená cesta smerom k vrcholu bola tvrdá ako skala. Postupovali takto hore asi 20 minút a na konci sa im naskytol naozaj prekrásny pohľad. Nebolo to nič extrémne vzrušujúce, veď ani neboli tak vysoko nad morskou hladinou ale to ako sa mesto pod nimi vynímalo ako plaziaci sa had bolo úžasné. Tu hore stál už nespočetne mnoho krát ale dnes to bolo iné. Hlavne po tom čo sa stalo v stredu. Nechápal ako mohol byť taký hlúpy. Má pred sebou celú budúcnosť určite ju nechce odhodiť kvôli nejakej tekutine vo fľaši. Celou cestou hore a popri obdivovaní výhľadu prehodili dvaja kamaráti a spolužiaci len pár slov. Každý bol ponorený do svojich myšlienok. Ak sa však chceli stihnúť doma ešte najesť a stihnúť aj zápas mali by sa každú chvíľu pobrať späť. Počas cesty autobusom od zastávky pri škole sa dohodli, že večer sa počkajú o 18:00 pred štadiónom. A tak vystúpili, po pár metroch sa rozlúčili a išli si každý svojou cestou. Keď prišiel Lukáš domov približne o 15:40 našiel byt prázdny. Na telefóne bol pripnutý odkaz kde stálo „Išla som nachvíľu do mesta, večeru máš v chladničke ak by som sa nevrátila do piatej“.  Nevrátila sa. Už nikdy.

Lukáš pozrel na hodinky. Ukazovali 17:20, mama sa stále nevrátila a tak sa zodvihol z gauča, prešiel do kuchyne a najedol sa. Po veľmi sýtom jedle (kuracie prsia s ryžou) sa poriadne naobliekal aby mu na štadióne nebola zima a vyšiel pod rúškom tmy na ulicu. Matúš meškal 2 minúty ale to nič, síce bola vonku zima ale Lukáš sa cítil dobre. Na zápas sa tešil a na zajtrajší ešte viac. Ani netušil ako sa to o pár hodín môže zmeniť úplne na nepoznanie. Domáci pelikáni zvíťazili rozdielom triedy 6:1 a vyzeralo to na bezchybný večer. Stretol sa aj so svojimi spoluhráčmi, rozoberali zápas a smiali sa na niektorých vtipných momentoch. „A videl si ako sa starý pán Laktoš strepal keď išiel na nájazd?“ „Už to nie je to čo to bývalo“ pridal sa ďalší. Mali dobrú náladu a zdalo sa, že im ju nikto a nič nepokazí. Zajtra ráno mali zraz pred zápasom o 9:00 a tak sa všetci pobrali v kľude do svojich domovov, aby si ešte oddýchli. Tak urobil aj Lukáš, no keď prišiel domov, moc si neoddýchol. Pred bytovkou čakalo auto, z ktorého vystúpil starší pán, v čiernom klobúku, v čiernom kabáte a paličkou ktorou sa podopieral, keď kráčal k Lukášovi. Bol to matkin otec, Lukášov dedko, ktorý žil aj so svojou manželkou v neďalekom mestečku pár kilometrov na západ od Dolnej Soboty, v menšom rodinnom dome. Nevideli sa približne od maminých narodenín pred pol rokom. Babička Mária nemohla prísť pretože sa necítila dobre, a tak prišiel len dedo Alfonz. Keď už boli celkom blízko od seba všimol si Lukáš, že dedo plače. Neskôr plakal aj on. A oveľa viac ako videl dole na parkovisku pred bytovkou svojho starého otca. Ich rodinu totižto zastihla hrozná tragédia. V obchodnom centre, konkrétne v nákupnej časti, kde bolo plno butikov, už si nespomínal ani na ich mená, sa zrútila strecha. Zabilo 6 ľudí, ďalší 4 zomreli po alebo počas prevozu do nemocnice a ďalší 5-ti ležali v kritickom stave v nemocnici. Jeho mama však bola v prvej menovanej skupine - medzi obeťami. Alfonz mu navrhol aby išiel aspoň na teraz bývať ku nim pokým sa situácia neupokojí a potom pôjdu spoločne na pohreb a uvidí sa čo bude ďalej. Lukáš sa nezmohol ani na jedno slovo a tak len chabo prikývol, nastúpil do auta a už sa viezli preč od ich bytu. Vtedy si spomenul, že by si mal vziať pár vecí na prezlečenie no nakoniec to pustil z hlavy. Viezli sa preč od bytu, kde vyrástol a kde mal všetky spomienky, radostné aj smutné. Nechápal vôbec ako sa to mohlo stať a prečo sa to stalo práve jemu, nedokázal si pripustiť skutočnosť, že jeho druhý rodič je tak isto mŕtvy. Komu čo urobil, že sa mu toto deje. A tak si len zaboril hlavu do dlaní a dlho plakal. Plakať prestal okolo polnoci v hosťovskej izbe u svojich starých rodičov. Zaspal až o hodinu na to. Predtým sa však s dedkom dohodol, aby ho zaviezol ráno na zápas, pretože ho nechce zmeškať. Dedko mu v tom bránil, na šport nikdy moc nebol, ale nakoniec sa podvolil keď videl ako veľmi na tom jeho vnukovi záleží. Nesmie mu odoprieť poslednú radosť, ktorá mu v živote ostala. Musí mu dovoliť zaplniť tú obrovskú dieru v jeho srdci.

Počas cesty na zápas, rozmýšľal či sa o tej krutej novine dozvedeli aj jeho spoluhráči a tréner. Či tréner nebude mať výhrady ohľadom jeho psychického stavu a či ho nebude chcieť radšej pošetriť. Na to nech zabudne. Dnes musím hrať, musím zo seba dostať tú zlosť a nespravodlivosť, pomyslel si Lukáš. Akonáhle vstúpil do šatne zavládlo hrobové ticho. Všetky oči civeli naňho. Nevedel čo má povedať, a tak bol veľmi rád keď za sebou začul trénerov hromový hlas „Ahoj kanonier. Počul som čo sa stalo tvojej mamine a je nám to všetkým naozaj ľúto. Všetci prajeme tebe aj celej vašej rodine úprimnú sústrasť. Ak nechceš hrať pochopím to, a sám ti aj navrhujem aby si si to radšej nechal celé prejsť hlavou a dnes to zvládneme aj bez teba čo na to povieš?“ Presne toho si sa obával nieslo sa Lukášovi hlavou ale nedal sa. „Pán tréner som v poriadku, vydám zo seba 100%, keď som na ľade zabudnem na všetky problémy, nechajte ma prosím hrať.“ Na to sa trénerova vážna tvár trocha rozjasnila. Nechcel mladému chlapcovi brániť, no bol pripravený zasiahnuť pokiaľ by sa jeho psychická pohoda akou sa prezentoval podlomila. Poslal ho sa prezliecť a s ostatnými na rozcvičku. Desiata hodina doobeda odbila a hráči nastupovali na ľad. Najprv krátka rozcvička, pár striel na brankára aby sa rozchytal, pár cvičení na to aby sa útočník skúsil presadiť cez obrancu, každý si tiež vyskúšal jeden, dva, tri samostatné nájazdy. Nakoniec nasledovalo podanie rúk kapitánov s rozhodcami a stretnutie sa mohlo začať. Lukáš nastupoval v prvej formácií ako center, naľavo od neho krídlo Pali ako ho všetci volali, povestný svojou rýchlosťou a kľučkami, napravo od neho druhé krídlo Milan, veľmi obratný a hlavne čo bolo najdôležitejšie, dokázal ukážkovo zodpovedne hrať v početnej nevýhode a nikdy nedovolil súperovi ani meter miesta naviac. Za ním ľavý obranca Boris, vysoký meter deväťdesiattri, ozrutný a tvrdý obranca s takou tvrdou strelou, že sa pred ňou aj samotný brankári niekedy uhýbali. Po pravej strane druhý obranca Martin, šikovný s pukom na hokejke a s neskutočným prehľadom. V bránke ich opora a veľký zabávač v šatni Miro, ktorý však vedel aj namotivovať svojich spoluhráčov keď bolo treba tak, že na ľade vždy nechali aj dušu. No a samozrejme to najlepšie nakoniec, prvý v celkovom bodovaní v lige, najviac gólov a najviac asistencií, tretí v počte plusových a mínusových bodov, hviezda tímu Lukáš. Akonáhle puk dopadol na ľadovú plochu všetky myšlienky zmizli a ostala len hra. Prvé buly bolo úspešné a mohlo sa začať hrať. Spočiatku sa mu korčuľovalo ťažkopádne, akoby mal nohy o 5 kíl ťažšie a všimli si to aj diváci ale keďže sa už určite celé mesto dozvedelo, čo sa stalo jeho mame ostali ticho a odpustili si smiešne narážky. Len povzbudzovali, pretože vedeli čo sa v tom chlapcovi skrýva za talent. Nakoniec nohy povolili, ruky sa opäť hýbali tak ako mali a bol opäť neudržateľný. Dokonca skúsil aj otočku, ktorú pozeral štvrtok večer v hokejovom zápase a vyšla mu. Zobral si odrazený puk v strednom pásme, rozkorčuľoval sa oproti dvom obrancom súpera, vybral sa trochu viac doľava a spravil otočku. Zrazu sa ocitol na vrchole ľavého kruhu v obrannej tretine súpera a pred ním žiaden brániaci hráč. Počul z tribún kričať „Strieľaj!“ ale on korčuľoval ďalej smerom k brankárovi, naznačil strelu a ako ľavák spravil kľučku doprava a backhandom nadvihol puk do hornej časti bránky. Ozvalo sa „Góóóóól!“ Diváci tlieskali. Spoluhráči mu gratulovali a on sa zoširoka usmieval. Na tento pocit nič nemá. Toto je to pravé šťastie. V tom momente zabudol na všetky problémy. Vyhrali 5:0, Lukáš dal 2 góly, brankár udržal čisté konto a bola to už deviata výhra v rade na domácom ľade. Všetci boli pozitívny, všetci až na Lukáša. Na toho to všetko doľahlo až potom. Našťastie jeho zle vyvíjajúce sa myšlienky prerušil príchod Matúša do šatne. „Gratulujem ku krásnemu gólu. A zároveň mi je ľúto čo sa včera stalo. Úprimnú sústrasť ti prajem. Oco povedal, že ak budeš niečo potrebovať môžeš k nám hocikedy prísť. Si v poriadku? Ako sa cítiš?“ V poriadku? Celé jeho telo plakalo a bolelo ho. Až teraz si uvedomil na čom sa vlastne ocitol, jeho rodičia sú mŕtvi, nemá ani poriadne kde bývať, bude musieť niečo vymyslieť. A tak sa zmohol len na „ďakujem ti moc za podporu, ale je mi fajn. Budem v poriadku určite. Budem bývať u babky a deda pár kilometrov odtiaľto.“ „To je fajn. Dnes je večerná sánkovačka za kostolom. Prídeš? Mohol by si u nás aj prespať a ráno by si išiel k dedovi. Už som sa rozprával aj s našimi a tí súhlasia, že u nás môžeš ostať a nielen na jednu noc ale ako dlho budeš chcieť. Možno prídeš na iné myšlienky.“ „To je super, tak ja by som asi aj prišiel, o koľkej tam mám byť?“ spýtal sa Lukáš. „Stačí keď prídeš o takej šiestej pol siedmej. Nebudeme asi dlho, pretože vonku je poriadna kosa.“ „Dobre tak sa vidíme večer.“  „Super. Tak večer zatiaľ ahoj“ odpovedal Matúš a odšuchtal sa zo šatne. Po ceste ešte prehodil pár slov s brankárom a priateľsky ho potľapkal po chrbte. Mám ľudí na ktorých sa môžem spoľahnúť, prízvukoval si Lukáš ale ani to nestačilo zakryť ten žiaľ, ktorý v sebe skrýval. Naplno sa prejavil až v ten večer na sánkovačke.

Dedko aj babka mu takisto pogratulovali keď prišiel domov. Do svojho nového domova. Nevedel si na to zvyknúť, no slepačia polievka na stole a vysmážaný kurací rezeň so šalátom mu nachvíľku pomohli a cítil sa potom oveľa lepšie. Po jedle sa Lukáš spýtal starých rodičov či môže prespať u svojho spolužiaka, pretože sa idú večer sánkovať a autobusom večer nechcel ísť. Bohvie či by sa mu samému po ceste niečo nestalo. A autobusy už tak neskoro večer cez víkend ani nechodia. Starí rodičia najskôr nesúhlasili ale nakoniec ich prehovoril a pustili ho pod podmienkou, že na druhý deň bude čo najrýchlejšie naspäť. A taktiež, že sa im ozve ešte predtým ako večer pôjde spať. Napísali mu číslo na papierik a on si ho zastrčil do vrecka na bunde. Potom už len sedel na posteli v hosťovskej izbe, pozeral von oknom, a premýšľal. Cítil sa naozaj pod psa ale udržoval sa pri myšlienke, že večer sa stretne s priateľmi a zabavia sa. Pozajtra už začne nový týždeň a príprava na ďalší zápas, ktorý odohrajú u nepríjemných panterov z Lobotíc. Ani sa nenazdal a už bol čas aby išiel na autobus do svojho rodného mesta. Chvíľu meškal, ale nevadilo to a keď prišiel videl, že Matúš doniesol sánky aj pre neho. Úplne na sane zabudol. Ale aj keby, veľmi zle by sa mu autobusom brali až do mesta. Sánkovali sa dobrú polhodinu, keď zrazu začuli spoza kostola hlasy. Dva tiene sa približovali priamo k nim. Čo čert nechcel, boli to Peter a Miloš. Alkoholoví maturanti. „Čaute decká, počuli sme o tej tragédií v obchodnom centre,“ (už to vedia všetci pomyslel si Lukáš) „je nám to naozaj ľúto čo sa tam stalo Lukáš, Matúš nám to povedal“ priznal sa Peter. „A preto sme ti niečo priniesli na prekonanie žiaľu.“ Miloš si rozopol bundu a z vrecka vo vnútri vytiahol fľašu s priezračnou tekutinou tesne pod hrdlom fľaše. „Toto je domáca pálenka od môjho deda. Už roky si ju v dedine kde žije necháva páliť a je to naozaj kvalita. Nie ako to hovno od kapitána Morgana“ nadhodil a prenikavo sa zasmial. Na sánkovačke boli štyria – on, Matúš, a dvaja spolužiaci z triedy (Šimon a Dominik). Šimon sa však dvoch maturantov zľakol a nechcel s takýmto niečím mať niečo spoločné. Dominik však ostal a fascinovane hľadel na priezračnú tekutinu vo fľaši. „Aké to je silné?“ spýtal sa dychtivo. „Dosť silné aby keď to celé vypiješ, tak sa už nikdy viac nezobudíš“ posmešne odvrkol Miloš. Lukáš sa pozrel na Matúša a videl mu v očiach presne to čo mal on v tej chvíli v hlave. (Hlavne neurob tú istú chybu dva krát, vieš čo by sa stalo keby prídeš domov zrúbaný? Ani to nechci vedieť. Ale zároveň tam bola znova tá mladícka nerozvážnosť a chuť znova to vyskúšať. Odhliadnuc od tých zvratkov na koberci sa im to, ako alkohol stúpa do hlavy páčilo.) A tak sa prvý ozval Matúš: „myslím si, že keď vyskúšame len jeden poháriknič sa nám nestane, čo myslíš Luky?“ A Lukáš po tom ako sa v stredu opil a nejako sa to ututlalo, ako mu v piatok zomrela mama, a ako sa mu zrazu celý život obrátil naruby, súhlasil. Chcel to zo seba dostať von. Chcel zo seba ten žiaľ dostať a tak sa uspokojil aj s takýmto spôsobom. To ešte nevedel koľko ho toto malé na pohľad neškodné rozhodnutie bude stáť nariekania.

Bola to naozaj sila. Stačili mu 4 poriadne glgy a nevedel ani na ktorej strane je sever. Myslel si, že mu to až tak neudrie do hlavy, ale domáce Milošovho deda mu dalo poriadne zabrať. Vybrali sa smerom do mesta, pretože prečo neísť medzi ľudí a robiť bordel keď máte 15 rokov a minimálne promile v krvi? Sánky nechali sánkami a išli smerom do centra. Po ceste prevrátili pár košov, nastrašili dve dievčatá, ktoré utekali akoby mali za chrbtom čerta a nakoniec skončili pri fontáne v centre mesta. Sadli si, on, Matúš, Miloš, Peter a Dominik vedľa seba a rozprávali sa. Teda, aspoň sa o to pokúšali. Konverzácia bola na bode mrazu a tak sa len smiali, a znova pili, smiali sa a znova pili. Už si mysleli, že ich nemôže nič prekvapiť keď tu zrazu Lukáš pocítil niečiu ruku na ramene. Obzrel sa a uvidel pánov policajtov. Dominik, Peter a Miloš stihli ujsť ale oni dvaja s Matúšom ostali civieť do tváre mužov zákona. „Tak čo páni zabávame sa dobre? Koľko máte rokov?“ opýtal sa hrubo policajt ktorý bol najbližšie a trčal mu spoza opasku ozrutný obušok. Chvíľu sa nikto nezmohol ani na slovo a tak prehovoril druhý policajt. „No poďme chlapci postavte sa a idete s nami na stanicu. Tam spíšeme zápisnicu, dáme vám fúkať a zavoláme vašich rodičov aby si pre vás prišli.“ Vtedy sa Lukášovi zaplavili oči slzami a tak prehovoril Matúš. „Prepáčte páni policajti, ale nemali sme v úmysle nikomu ublížiť, nič sme nerobili len sme si trocha vypili, a zabávali sa.“ opáčil. „No jasné, ale to neviete že mladistvý nesmú piť alkohol? Dokonca im ho nemôžu ani predať v obchode, takže sa pekne postavte alebo to budeme musieť urobiť nasilu.“ A tak sa radšej dvaja mladí chalani zdvihli a išli s policajtami na stanicu. Stanica sa nachádzala asi 5 minút peši od centra mesta. Lukášovi to však prišlo ako 30 minút. Nebol schopný logicky rozmýšľať a vymyslieť ako sa z tejto šlamastiky dostanú. Matúšovi rodičia explodujú keď sa dozvedia čo sa stalo. O 2 dni neskôr od toho incidentu v ich byte. A čo jeho starí rodičia? Budú neskutočne sklamaní. Teraz si spomenul, že v pondelok je pohreb jeho milovanej mami. Ešte viac mu to všetko prišlo ľúto a rozplakal sa. Plakal ako malý a tak Matúš podišiel k nemu a držal ho celú cestu na stanicu okolo pliec. Celá vec sa vyriešila tak, že obidvaja nafúkali okolo jedného promile a zavolali Matúšovho otca aby si pre nich prišiel. Ako sa medzičasom dozvedeli, Lukáš už nijakého rodiča nemá a aj preto sa možno policajti trocha zľutovali a neurobili z toho väčšie haló. To však bolo teraz obidvom kamarátom jedno, pretože teraz budú čeliť hnevu od obidvoch Matúšových rodičov. Keď po pár minútach otvoril dvere stanice Matúšov otec, nečakali, že bude mať so sebou aj nejakú spoločnosť. Bol to pán tréner Jankovič, Lukášov hokejový tréner, ktorý ho poznal takmer odmalička. Bol zamračený, ale to bol vždy takže to nebola žiadna zmena, no niečo si predsa len všimol. V očiach mu videl smútok. „Tak poďme domov chalani, určite sa máme všetci o čom porozprávať“ prehlásil otec. Celú cestu mlčali. Všetko si to nechávali až na potom. A asi to tak bolo lepšie. Všetci najskôr potrebovali predýchať túto situáciu. Keď prišli do bytu na ulici Svätého Mája v okne sa svietilo. Vyšli hore schodmi, posadali si do obývačky a prvý začal pán tréner. „Luky, chápem, že musíš pociťovať ohromnú bolesť. Stratiť obidvoch rodičov v tak mladom veku je hrozné. A zároveň aj chápem prečo si sa uchýlil k takýmto praktikám. Avšak, ako tvoj tréner a aj ako tvoj kamarát, keďže sa poznáme už veľmi dlho, ti chcem poradiť. Nerob to. Zničíš si život. Smútok neopiješ. Vždy s tebou bude a je jedno či tam bude aj fľaška alkoholu alebo nie. Si naozaj talentovaný hokejista a bola by škoda takýto talent zahodiť kvôli alkoholu. Ten za to nestojí a síce nechcem byť na teba zlý, hlavne nie keď si v takomto rozpoložení, dáš si prestávku od hokeja.“ Tie posledné slová sa Lukášovi zaryli do hlavy. Nemohol tomu uveriť. Tréner ho na neurčitú dobu vyhadzuje z tímu? „Ale pán tréner, blíži sa koniec sezóny a ja chcem tímu pomôcť aby sme konečne ten titul vyhrali. A vy viete, že im v tom môžem pomôcť, tak mi prosím toto nerobte“ utrúsil už so slzami v očiach takmer triezvy Lukáš. Po tom zážitku, ktorý zažili už necítil ani trochu, že by bol opitý. Skôr unavený. „Áno som si vedomý, čo to asi spôsobí s vyhliadkami na titul ale nemusí to byť nastálo. Stačí keď si oddýchneš také dva týždne a budeš zatiaľ cvičiť s činkami na suchu. To je moje posledné slovo. Nechcem, aby mi po ľade korčuľoval smutný hokejista. Oddych ti prospeje ver mi.“ A odvtedy sa už Lukáš ani raz neopil. Posedenie sa skončilo, teda aspoň pre Lukáša, ktorý sa odobral do izby a zaspal behom pár sekúnd. Ráno sa zobudil, a úplne zabudol, že sa mal ozvať svojím starým rodičom. Urobil tak o 9 ráno v nedeľu, a síce sa o neho strachovali celú noc a neboli radi, že sa neozval, nakoniec predsa len boli spokojní pretože sa nikomu nič nestalo. O večernom stretnutí s policajtami sa radšej nezmienil. Nikto sa o tom nezmienil, pretože to nebolo treba. S alkoholom skončili. Už nadobro.

Život sa v posledných dňoch s mladým Lukášom zahrával a skúšal ho. Najskôr pred pár rokmi mu zomrel otec, pred pár dňami mu zomrela mama, a teraz ho dokonca jeho tréner podmienečne vylúčil z tímu a keďže klebety sa šíria rýchlo, v pondelok ráno to už vedeli všetci jeho spoluhráči a aj to kvôli čomu sa tak stalo. Všetci ho podporovali, pretože si dokázali predstaviť aké to musí byť pre neho nesmierne ťažké a dokonca, po ich tréningu na ľade a Lukášovom s činkami, mu priniesli proteínové tyčinky a pár povzbudivých slov. Hlavne od ich kapitána si to naozaj vážil pretože Ondrej mal dobré dva metre a sto kíl, a bol už posledný rok v dorasteneckom mužstve. O rok už bude zarezávať za juniorov. Bol veľmi rešpektovaný v šatni spoluhráčmi a tak isto aj trénerom. Preto toto gesto Lukáša veľmi potešilo a zaviazal sa, že bude tvrdo pracovať a ukáže trénerovi aj všetkým ostatným, že na to má a už nebude musieť robiť tie nudné kondičné cvičenia na suchu.

Do konca sezóny ostávalo odohrať šesť zápasov a strata na lídra tabuľky Staré Zámky činila stále päť bodov, avšak vylosovanie zápasov viac nahrávalo do karát mužstvu Dolnej Soboty. Nasledujúce dva zápasy hrali vonku, u podstatne slabších mužstiev z dolnej polovice tabuľky (celkovo ich bolo 14), potom hrajú doma so siedmym a šiestym tímom, a hneď potom na domácom ľade, vrchol sezóny, zápas o všetko s doterajším lídrom tabuľky. Posledný zápas sa mal odohrať posledný hrací víkend u posledného tímu tabuľky. Aká náhoda. Mužstvo Starých Zámkov však posledné zápasy hrali väčšinou vonku a u veľmi nepríjemných súperov. Kocky boli hodené a ostávalo 6 týždňov do vyhlásenia víťaza súťaže.

V utorok toho týždňa sa však Lukášovi stala nehoda. Možno sa až príliš snažil trénerovi ukázať čo v ňom je a pri jednom cvičení mu nešťastne činka o hmotnosti 30 kilogramov spadla na pravú nohu a pomliaždila mu sprava tri prsty. Rontgen ukázal to, čoho sa najviac všetci obávali. Noha išla do sadry a predpokladaná doba liečby – 4 týždne. Horšie to už ani nemohlo byť. Teda mohlo, keby činka spadne o kúsok viac doľava a zlomí mu palec alebo keby spadne o niečo vyššie na členok, do konca sezóny by si už Lukáš nezahral. Takto tam stále bola šanca, že do boja o titul zasiahne. Lukáš si o sebe začínal myslieť, že musí byť najväčší smoliar na svete. Všetky sny a predstavy o budúcnosti sa mu rozpadli ako domček z kariet. Snažil sa však poslúchať pána doktora a nohu nechať aspoň prvé dva týždne v kľude a až potom ju pomaly zaťažovať a chodiť na rehabilitácie. Obidva vonkajšie zápasy zvládli aj bez neho, síce s menšími problémami najskôr vyhrali 1:3 a o týždeň na to 4:6, avšak rátajú sa hlavne body a tých bolo 6 čo znamenalo, že sú stále v boji o titul aj keď Staré Zámky doposiaľ taktiež obidva svoje zápasy zvládli.

So svojimi starými rodičmi sa zblížil viac ako kedykoľvek predtým. Pomáhal pri domácich prácach, tak ako mu to noha dovoľovala, umýval riad, triedil špinavé prádlo a tak ďalej. Nohe sa polepšovalo a Lukáš začínal veriť, že sa stihne uzdraviť a nastúpiť na posledné dva alebo tri zápasy a pomôcť mužstvu k najväčšiemu úspechu za posledných pár desiatok rokov. Desiateho marca, stredu, bol ráno na kontrole u doktora a ten mu oznámil veľmi dobrú správu. Sadra išla dolu a môže začať na nohu pomaly dostupovať, ale nezaťažovať ju nejako moc. Lukáš precvičoval prsty tak ako mu doktor radil a sem tam ju aj trocha zaťažil aby si noha zvykla. Nie však moc. Ďalší zápas sa hral v sobotu trinásteho marca na domácom ľade proti Borčiciam. Chalani to opäť zvládli bez neho, aj keď opäť to nebolo úplne to pravé orechové, ale tri body sú tri body. Vyhrali 2:1 gólom 4 minúty pred koncom zápasu a dal ho kapitán ich mužstva Ondrej. Hala sa otriasali pokrikmi a chválospevmi. Všetci fandili ako o dušu a aj na tvárach fanúšikov sa zračilo, že toto by mohol byť ich rok. Mohli by to konečne vyhrať. Fanúšikovskú základňu tu tvorili väčšinou rodičia hráčov, príbuzní, kamaráti, bývalí hráči, terajší hráči, ale aj manažment klubu a hlavne ako v každom meste to boli postarší páni, ktorí kedysi hrávali, alebo aj nehrávali, a štadión bol ich druhým domovom, pretože tu boli niekedy častejšie ako doma. Dokonca sem-tam chodievali pozerať aj tréningy, väčšinou mužov. Všetci boli spokojní, aj Lukáš, hoci stále nemohol obuť nohu do korčule a hrať, ale už sa ten moment kedy znova vykorčuľuje blížil. Cítil to, vedel to. Každým dňom sa mu ľahšie dostupovalo a ľahšie kráčalo. Ďalší domáci zápas opäť chalani zvládli a tak už sa všetci sústredili na vyvrcholenie sezóny. Zápas, ktorý sa mal konať dvadsiateho-siedmeho marca v sobotu o 10 ráno sa nezadržateľne blížil a v týždeň zápasu, v pondelok sa Lukáš prvý krát od zranenia pokúsil obuť si korčule a vykorčuľovať na ľad. Samozrejme, že netrénoval spolu s ostatnými, ale len zľahka korčuľoval na opačnej strane ihriska a skúšal pribrzdiť, nakoniec zabrzdiť úplne, skúšal streľbu a prihrávky. Trocha vyšiel z cviku, ale do soboty bolo ešte času dosť a on si veril, že to zvládne. Uvedomil si, že toto všetko robí nie len kvôli sebe, ale aj kvôli svojej mame. Ak práve teraz je niekde na druhom svete a pozerá na neho, chce aby vedela, že to chce vyhrať hlavne pre ňu. Ona bola najšťastnejšia práve vtedy, keď bol najšťastnejší jej jediný syn. Musí to pre ňu vyhrať, opakoval si celý tréning a aj keď ho už noha začínala bolieť neprestal a trénoval ďalej.

Počas celého týždňa trénoval osamote, avšak v piatok, deň pred veľkým zápasom, už trénoval s ostatnými. Noha ho síce stále trocha bolela, ale dalo sa to vydržať a doktor mu dal veľmi dobrú masť, s ktorou si ju vždy po tréningu poriadne ponatieral. Nemohol sa už dočkať soboty, čas sa vliekol pomalšie ako kedykoľvek predtým a keď sedel v škole na poslednej hodine matematiky, ktorá končila o druhej poobede, chýbala už len pol hodina, no pre neho to bola pravdepodobne najdlhšia polhodina v živote. Keď však konečne zazvonil zvonec, pobral sa aj s ostatnými spolužiakmi na autobusovú zastávku a preberali zajtrajší zápas. Všetci boli nedočkaví, bol to deň na ktorý sa každý tešil už hádam aj mesiac alebo dva dopredu. Asi odvtedy, keď mali sériu deviatich víťazných zápasov v rade. V tom aj víťazný zápas u Starých zámkov, kedy ich takmer k ničomu obrana hostí nepustila a vyhrali presvedčivo 0:3. Preberali rôzne akcie, formácie a ako tento zápas môže skončiť. Všetci boli nedočkaví, no najviac Lukáš. Pre neho to bol absolútny vrchol. Ako keby mal v ten deň zomrieť. Všetka jeho energia sa sústredila na zajtrajší deň, akoby ani ďalší deň už nemal prísť. V ten deň zaspal až o polnoci, aj keď v posteli ležal už dve hodiny predtým. Hlavu mal plnú myšlienok a keď nakoniec zaspal, sníval sa mu sen ako zdvíhal pohár pre víťazov nad hlavu a dav jasal a kričal. Možno to bola predpoveď budúcnosti. Ktovie. Pretože ako sa hovorí, raz si dole a inokedy zasa hore. Všetko je premenlivé.

Budík mu zazvonil 8:00 ráno, zdvihol sa z postele, prešiel do kuchyne a na stole ho už čakala praženica a šálok horúceho čaju. Po raňajkách sa poďakoval starej mame za jedlo a pobral sa obliekať. Čas stále akoby plynul pomalšie a pomalšie. Hlavu mal plnú myšlienok počas obliekania, cestou autobusom, a aj počas rozcvičky a následného obliekania si výstroje. Štadión sa začínal plniť a niektorí optimisti dokonca tvrdili že dnes bude štadión zaplnený do posledného miesta. To sa naposledy stalo, keď muži hrali v 1. lige o postup do extraligy. Vtedy to nakoniec nevyšlo no dnes môže byť všetko inak. Keď už boli všetci oblečení a pripravení vykorčuľovať na ľad, na krátku rozcvičku, prišiel do šatne tréner ako pred každým zápasom a prihovoril sa ku svojim hráčom. Všetky oči na neho pozerali, no aj sám tréner si bol vedomý toho, že väčšina je ponorená do svojich myšlienok o nadchádzajúcom zápase a nemá zmysel im teraz niečo tlačiť do hlavy. Keď sa trocha upokoja a už ubehne pár minút zo zápasu, vtedy ho určite budú počúvať lepšie. Poslal ich teda von a za ohromného povzbudzovania divákov vykorčuľovali na ľad. Lukáš mal husiu kožu po celom tele. Toľko divákov sa na nich prišlo pozrieť, videl aj transparenty kde stálo – Dolná Sobota- najlepší tím ligy alebo tento rok si môžete trhnúť Staré Zámky a podobné nápisy , ktoré mali povzbudiť domácich hráčov a vniesť nervozitu medzi hráčov hosťujúceho tímu. Minúty pred úvodným buly prebiehali ako vždy. Rozkorčuľovanie, pár striel na brankára, súboje útočník verzus obranca a nakoniec nájazdy. Zrazu začuli prenikavý zvuk rozhodcovskej píšťalky. Rozhodcovia boli na ľade, všetko bolo pripravené na najväčší zápas sezóny. Obidvaja kapitáni si podali ruky najskôr s hlavným rozhodcom a dvomi čiarovými a nakoniec medzi sebou. Pár slov na úvod od hlavného rozhodcu ako napríklad, hrajte čisto bez faulov, žiadne bitky a tak ďalej a mohlo sa začať. Lukáš tento krát nezačínal v prvej formácií pretože bol po zranený a tréner ho pre istotu zaradil do druhej formácie. Urobil tak aj preto, lebo chcel oklamať súpera, ktorý očakával, že prvá formácia bude najúdernejšia a najnebezpečnejšia, no aj pretože chcel rozložiť sily rovnomerne medzi všetky tri formácie. Úvodné buly bolo hodené, diváci povzbudzovali, zápas sa mohol začať.

Prvé minúty sa obidva tímy len oťukávali. Nikto nechcel od začiatku prehrávať a tak sa hralo zo zabezpečenej obrany. Každý hráč si bol vedomý, že jedna chyba môže znamenať veľa v kontexte ligového titulu a tak sa každý koncentroval len na svoje povinnosti aby neurobil žiadnu zbytočnú chybu. Ale ako to už býva, nie všetko ide vždy podľa plánu a tak sa vedenia ujali hostia v 10. minúte prvej tretiny. Minútu a pol predtým vylúčil hlavný rozhodca kapitána Ondreja za podrazenie v rohu ihriska vo vlastnej tretine a to bola šanca, ktorá musí byť využitá ak chcete pomýšľať na víťazstvo v takto dôležitom a vypätom zápase. Obranná štvorka sa prvú polovicu početnej nevýhody bránila naozaj statočne, avšak potom prišla výmena puku medzi hosťujúcim centrom a ľavým obrancom, ktorý posunul puk po modrej čiare na pravého obrancu a ten z prvej prepálil všetko čo mu stálo v ceste. Brankár nemal nárok, puk mu prekĺzol pod lapačkou a tak svetelná tabuľa ukazovala stav 0:1 pre hostí. Tento stav vydržal až do konca prvej tretiny aj napriek enormnému tlaku v poslednej minúte kedy to už už vyzeralo, že diváci budú mať dôvod na radosť ale Lukášovu strelu pod brvno krásnym reflexívnym zákrokom vychytal hosťujúci brankár. Z následnej skrumáže pred bránou už nič nebolo a tak siréna ohlásila koniec prvej tretiny a obidva tímy sa pobrali do šatní. Domáci hráči boli nespokojní ale cítili, že sú strelecky aktívnejší a dostávajú sa viac do šancí ako ich súper no šťastie sa zatiaľ od nich odkláňalo. Tréner mal na situáciu podobný názor a tak len ukázal v šatni pár situácií jednotlivým hráčom kde urobili chybu a čo majú urobiť, aby sa tak už nestalo. Pridal pár povzbudivých slov na záver a keď začuli sirénu ohlasujúcu začiatok druhej tretiny, všetci sa zdvihli ako jeden a nastúpili na druhé dejstvo.

Od začiatku bolo vidno kto v tomto zápase túži zvíťaziť viac. Hráči domáceho tímu boli všade o sekundu skôr ako ich súper, oberali ich o puky v strednom a útočnom pásme, zakladali rýchle protiútoky a vysielali množstvo striel na hosťujúceho brankára, ktorý sa zdal byť na škodu domácich vo veľkej pohode. Po 6 minútach druhého dejstva štatistika striel na bránu 8:1 pre domácich. To hovorilo za všetko. Avšak hrá sa na góly a na tie stále viedli hostia. Potom, 7 minút pred koncom druhej tretiny, im obranca hosťujúceho tímu s číslom 74 ponúkol hru v početnej prevahe, keď pri mantineli prevalcoval nedovoleným spôsobom domáceho útočiaceho hráča. Tréner poslal na ľad to najlepšie čo mal a medzi nimi aj Lukáša. Ten sa postavil na buly, pozeral sa ako puk padá z rúk čiarovému rozhodcovi a jedným švihnutím hokejky ho posunul dozadu na svojho obrancu. Dav burácal a povzbudzoval, hráči si vymieňali puk, Lukáš sa pohyboval najskôr v pravom rohu, potom pred bránou a nakoniec si našiel miesto pri ľavom mantineli odkiaľ poslal ukážkovú prihrávku cez tretinu na úplne osamoteného Martina, ktorý nemal problém zakončiť do poloodkrytej bránky. Štadión akoby vybuchol, hráči sa radovali a na svetelnej tabuli svietil stav 1:1. To už vyzeralo lepšie avšak stále nebol koniec. Stále potrebovali streliť aspoň jeden gól a žiaden neinkasovať. Každý jeden hráč pri príchode na striedačku odfukoval ako parník, lial z neho pot a osviežoval sa studenou vodou. Každý jeden zo seba vydával tú minútu čo bol na ľade úplne všetko a tak aj vyzeral obraz hry. Hostia dokonca zahrali 3 krát po sebe puk z obrannej tretiny cez všetky čiary a tak sa hra presúvala stále do ich tretiny a keďže je pravidlo, že pokiaľ hráč nahodí puk do útočiacej tretiny spoza červenej čiary píska sa zakázané uvoľnenie. Hra sa tým pádom presúva do obrannej tretiny a hráči nemôžu striedať. Títo piati tam už boli aspoň minútu a pol a bolo na nich vidno, že už melú z posledného a tak tam tréner poslal čerstvé sily, medzi nimi aj Lukáša a jeho formáciu. Lukáš opäť vyhral buly na obrancu, ten z prvej vystrelil, brankár vyrazil puk pred seba, 2 hosťujúci obrancovia a dvaja domáci útočníci bojovali o puk a kúsok odtiaľ čakal Lukáš na odrazený puk. Dočkal sa a akonáhle si ho spracoval na hokejku využil chvíľku nepozornosti brániacich hráčov, spravil kľučku doprava, preštrikoval sa okolo posledného brániaceho hráča a zavesil puk pod hornú tyčku. Góóól, zakričal a celý štadión s ním. Za pár sekúnd už okolo neho bola celá formácia, gratulovali mu a na tvárach mali úsmev. Vyvíjalo sa to veľmi dobre. Keď siréna ohlásila koniec druhej tretiny na svetelnej tabuli svietil stav 2:1 pre domácich. Už len nedostať gól a sme zasa o krok bližšie k poháru. Všetci to mali v hlavách a vedel to aj tréner ktorý namiesto toho aby bránili jednogólový náskok pripravil taktiku so zabezpečenou obranou a hrou na rýchle protiútoky. Nechceli sa uspokojiť s jednogólovým náskokom pretože ten je veľmi zradný, no zároveň nemohli bezhlavo útočiť. Bezhlavé útočenie, by mali mať na starosti hostia, ktorým išlo o to neprehrať a získať aspoň jeden bod, ktorým by rozhodli o tom že titul opäť ostane u nich.

A tak sa začala posledná tretina zápasu. Hostia, očividne povzbudený trénerom a taktikou ktorú im naordinoval, boli od začiatku aktívnejší. Domáci sa s nimi snažili držať krok, no márne. Našťastie mali oporu v bránke. Dva krát zneškodnil brankár domácich 100% príležitosť. Diváci začínali byť nervózni a hráči takisto. Aj keď sa snažili ako najviac mohli, hostia mali veľmi dobrú taktiku, prehusťovali stredné pásmo a znemožňovali prístup do obrannej tretiny a zároveň v útočnej tretine veľmi dobre držali puk na hokejkách. A vtedy to prišlo. Jeden Lukášov spoluhráč, konkrétne Denis, obranca z tretej formácie, vyvážal puk spoza bránky, sústredil sa len na hráčov pred sebou a preto si nevšimol ako mu spoza neho hosťujúci útočník nadvihol hokejku, obral ho o puk a rútil sa sám na brankára. Ako pravák naznačil strelu, spravil kľučku doľava a backhandom zakončil do hornej polovice bránky. 2:2. Na štadióne ostalo hromové ticho. Len hosťujúci hráči sa radovali. Do konca tretiny ostávalo 5 minút a titul sa im opäť vzďaľoval. Tak ako každý rok. Našťastie, ako na zavolanie, sa opäť ukázala Lukášova genialita. Počas prvých dvoch tretín, svoje nedávno zlomené prsty na pravej nohe moc necítil avšak teraz už ho naozaj boleli. Korčuľoval aj cez bolesť a aj preto to čo sa stalo o pár sekúnd bolo akoby z inej planéty. Lukáš dostal puk v strednej tretine, bol akurát dobre rozbehnutý, no posunul puk doprava na krídlo, kde si ho spracoval Martin, doviezol ho do útočiacej tretiny, nahodil puk na bránu a brankár puk vyrazil do ľavého rohu kde bol ako prvý práve Lukáš. Napriek bolesti prekorčuľoval všetkých, ktorý mu stáli v ceste, spracoval odrazený puk v rohu, spravil kľučku cez nohy brániaceho hráča, dostal sa za bránku, kde nachvíľu zastavil, mal hlavu hore ako vždy a obzeral sa po voľných spo

Spisovateľov komentár k príspevku

moja prvá tvorba, teším sa na vaše názory


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8