Padáme

„pozri" zamľasknem perami „narodili sme sa do tohto PRIjebaného sveta. Žijeme tu už 20 rokov, stále nemáme nič. Už aj sny sa strácajú kdesi ponorené v čase.", hovorím Sendovi pri tom, ako sa snažím pochopiť horenie brka v mojej ruke.
„Hehe, neviem bráško, mám pocit, že sme sa narodili do úplne zlej doby, asi tak päť tisíc rokov do zadu."
Prikývnem Sendovmu presvedčeniu „Skurvená doba, musíme sa s tým nejak pobiť, prerobiť túto dobu, podľa mňa to nie je až tak stratené, aj keď..."
„Ty chuj", preruší ma „jasné že to je stratené. Ty a tá tvoja viera v ľudí, že všetci sú ako ty. Zabijem každého, ktorého sa pokúsiš zachrániť, ty skurvený spasiteľ." Podám mu brko.
„dobre, ale sprav to kurva s noblesou." Myslím, že on to dokáže, to mu vždy išlo veľmi dobre. Obaja pozeráme pred seba a hľadáme niečo, čo nás spasí...
„máme ešte nejaké brko?"
„huu, myslím, že by niekde malo byť", ohmatám všetky vrecká, „Neviem, nemáš ho náhodou ty?"
„jáj jasné, veď ho držím v ruke do piči"
„retard, tupý, spálený debil."
Iskra zaiskrila a my sme boli pripravený znovu sa dostať do stavu, o ktorom nám prisľúbili, že nás vynesie niekam tam hore. Ďaleko preč. Ale už to zrejme necítime. Veľa weedu nám zaškodilo.
„Kámo? Prečo to vlastne pálime, veď to je úplne hnusné, odporný krátky stav. Iba ležíme a žerieme potom." Znechucuje sa Sendo nad všednosťou stavu, ktorý sme už toľko krát zažili.
„Kurva, tento life je odporná nuda. Keď sa spálime tak je to ale aspoň spálená nuda. možno to tak je lepšie, viac znesiteľné. Veď ja ani neviem či chcem vôbec byť." Obdivujem prsty na mojej ruke, sú zvláštne, sú moje? Je toto vlastne moje telo? Alebo sa len hrá na moje telo?
„nejdeme si kúpiť bííro?" pokračujem „ a poďme niekam vonku. Mám chuť na to pojebané slnko. Ešte kým nie je tak skurvené teplo." Och milujem to vonku, keď svieti slnko ako odznak lepších dní pripnutý na oblohe, keď tie defky vonku nosia krásne šaty a holé nohy, výstrihy, po ktorých je moja sexuálna predstavivosť rozpálená na maximum. Milujem vás slečny, dámy, defky, dievky.
„no dobre, ale mám piči to tvoje chľastanie, stačí len pár pív." Ohradí sa Sendo pred osudom, ktorý tak či tak príde. Chľast -fuj. Osud -fuj. Život - fuj.
„ok stačí len pár pív", na chvíľu sa odmlčím, natiahnem z brka, zakašlem a vypustím to celé zo seba von „kurvááááááááááá, kááááááámo,", zakričím z plných pľúc, „akoto že ešte stále žijeme? Akoto že vôbec žijeme?" tak ako to je možné? Už mi to niekto normálne vysvetlí?
„hehe, odporné hnusné ego, čo nás núti stále niekam ísť do piče. Nechápem, prečo sa každé pojebané ráno vôbec budí toto telo. Ako taký robot." Sendo aj Majco prikyvujú hlavami slovám, ktoré znejú tak slobodne.
„Som totálne mimo bráško" Znovu ušliapem to krásne ticho „ ja už ani neviem koľko krát som urobil ten istý krok, z nejakej jebnutej postele."
„ Ja viem bro. Úplne ma to ničí, ako keby ma za rameno držala sestra smrtky pojebaná teta Aneta, Aneta Džízus Fakin Vyhrotená defka"
„....Defka DEFKAAAA! DEFKAAAAAAAAAAAAAAA" zarevú obaja z plných pľúc, následne sa zasmejú ako Joker. Veď tento život je jeden veľký joke, takže choďte do piče. Mám piči lebo som sám, sám piči sám, tak páľ odo mňa! Aspoň na 3 kiláky ďaleko a zhasni za sebou svetlo, nechaj ma v tme ja potrebujem spánok, skurvené keksy a mlieko.
„Mal som sen bráško, podivný sen."
„no..."
Vychádzame z chladného vchodu, do teplého sveta, je to príjemné. Slnko zasvieti do mojich zhúlených očí, vtáky si spievajú životné songy, ktoré ľudia ignorujú. Stavbári vyzliekajú tričká a chytajú bronz, detiská snívajú z poza školských okien o jazvách z tohoto radostného života, vietor šumí v čerstvo vykvitnutých korunách stromov, punkáči chľastajú víno na lavičkách, dôchodcovia čakajú na smrť a márne čakajú na vnúčatá, život je v chille, ak by to tu ľudia nechali tak ako je a nechceli všetko meniť podľa obrazu svojho ako nejaký skurvený boh, tak by to tu bolo poriadne fajn. Nach, nadýchnem sa z hlboka a pustím sa do rozprávania môjho sna.
„Začalo to starým popísaným papierom na drevenom stole pod sviečkou, ktorá jemne tancovala v prievane. Bolo tam napísané - Mal by si písať viac ako do teraz, pane bože, ty skurvený kokot, ešte raz prestaneš písať tak si ťa nájdem a popravím všetky tvoje normálne myšlienky. S láskou tvoje druhé ja, teda ty ale úplne iný. -„
„noo tak to je po piči brácho" dáva mi najavo jeho pozornosť, pokračujem „ Zrazu sa prebudím do reality a nerozumiem tomu ako som sa ocitol na hlučnom mieste, všade okolo iba rozmazané blikajúce svetielka, bolo to nejaké námestie, alebo niečo také, tí ľudia v tom sne na mňa kričali. „NEHÝB SA!" Počujem sekundu pred tým ako som schytal obuškom na bradu. KO!!! Nahý zmätený típek, najlepší zápasník, ale vysral sa na to. Nie mal sa vysrať na to, myslím na život, hej na ten som sa mal vysrať."

Ale nie, ja som to nezabalil. Len sám seba som zabalil do periny a ostal v posteli. Zamkol kľúčom od dverí a teraz. Teraz sa ten úbožiak modlí. Vymýšľa však skutočné modlitby, lebo chce aby ho tie božstvá už konečne počuli. Aby počuli, že si ide po nich tá ich skurvená karma.
„No výborne kámo, inak Kámo tak ten náš byt navrhoval totálny kokot, to čo je, vážne máme 16 susedov? V jednej budove? Ja som si myslel, keď to kupujeme, že to tu kúpime celé, celý panelák. Ale tak toto je nechutné dúfam ,že všetci susedia umrú, rýchlo. Hneď !"
„jj Kámo ja mám plán, pokazíme výťah, aj tak tu bývajú samí starci, budeme kaziť výťah a oni poumierajú na infarkty. To som už naplánoval" chválim sa nepriestrelným nápadom na sériové vraždy.
„Ty si kokot a ako budeme kaziť výťah?"
„Ja neviem, nejak sa to určite dá pokaziť, ty retard."
„Hm okej, to sa mi páči."
Vychádzame z obchodu už s plechovkami piva v rukách. Nevieme kam ideme...
„Nejdeme domov bráško?"
„Čooo, mne sa chce byť ešte vonka!"
„Ty si nechutný človek, spoločenský, obyčajný produkt svojich rodičov, odporné zmutované gény, ja idem domov" Sendo naozaj nevydrží v tomto svete. Nach, ale ja viem že ho má rád ale trochu inak, má ho rád keď mlčí. Keď svet mlčí, keď mlčí aj on pod vplyvom LSD.
„Okej ty žebrák, dúfam že ťa zrazí auto cestou"
„Aj ja"
„hehe"
„hehe"

Odpájam sa od Senda, a každý si ideme vlastnou cestou za slnkom, vo vačku s jointom a do tieňa, v izbe s jointom. Och tieto naše slová, oni tak nádherne ovládajú svet. Teda hm, tieto Sendove slová vypaľujú svetu guľky do hlavy.
„Nie, nie to nie je ono."
Sme nakazení nechutnou chorobou, nenávidíme život, ale hrozne radi tu žijeme „ok to sa dá". Nepochopení absolútne na vždy. Streľte nás do hrude. My ostávame v bielych perinách ako Sendo. A aj keď nás život seká sekerou do nôh, my si kráčame ako šialení idioti do toho isté dňa, do toho istého systému. Do tej hry napísanej skurveným demagógom vesmírčanom. Ja už naozaj neviem, čomu ľudia uveria zajtra. Dúfam, že bude pršať a to poriadne dlho! Studený dážď. Mám to rád, stáť v tom daždi, zmyť zo seba špinu tejto doby, behať, smiať sa, skákať do pojebaných kaluží vy magori. Chápete? Nepotrebujem ani galoše, budem mať plesnivé nohy. Nerozvážne malé dieťa, čo sa bojí samo vonku. samo v izbe, samo medzi ľuďmi. Hehe, smiešne čo. Ešte, že raz chceme byť slávni, kúpime si dvojníkov, ako klony. Tak si užite svet... bez nás, s nami, bez nás či s nami? Môže byť môj dvojník môj dvojník? Alebo ja som bol jeho dvojník? Kto vlastne som? Môžem vôbec byť? Čo to znamená byť? Pracovať? Zarábať peniaze? Nakupovať? Potom to všetko vysrať? A ráno znovu? Sú chvíle kedy nechápeme svet. Priznám sa, sú také chvíle! Nechápeme vás ľudí bez duše. Mám pocit, že v mojej hlave rastie kvet, ktorý čo skoro bude kvitnúť. Kvet farby, akú svet ešte nevidel a bude z neho snežiť acidový prach pre úplne celý svet! A ak sa vám zdá tá predstava hlúpa. Povedzte mi prosím aké máte vy.

A tak si vykračujem svetom, ulicami mesta, ktoré žije len preto, pretože musí. Obchody sú otvorené, ľudia nasypané vačky drobnými. Nie je nič lepšie ako tabule so zľavami. Nie je nič lepšie ako dobre minúť ťažko zarobené drobné, z ktorých nám už padajú gate. Zdá sa mi, že z tohto celého nechutného konzumu už padá celá zem, niekam dole. Dole vesmírom. Ach, už ma skutočne serie, že sa neviem rozhodnúť, či to tu nenávidím, alebo to tu až príliš milujem. Prechádzajú okolo mňa ženské exempláre a každej by som dal moje srdce, každej by som dal pár pekných viet. Každej by som dal kúsok seba. V tom si spomeniem na teba BEJB. Na tvoj zadok, pohybujúci sa predo mnou. Nasledujem ho ako jediný možný cieľ, ty a ja a slnko a teplo a láska. Teplo v posteli, slnko nesvieti cez zastreté žalúzie. Ty a ja a náš jediný možný cieľ je riadne sa pomilovať, utopiť sa v orgazme. Strácam sa v predstavách o tvojom tele, popritom ako mi tvrdne môj penis na celkom rušnej ulici. Úsmevy niektorých ľudí sa menia na znechutené pohľady, znechutené pohľady sa menia na ešte nechutnejšie pohľady. Asi je čas dať si brko. Dám si brko, ale asi nie hneď, asi už nikdy. Dám si ho radšej teraz, lebo nikdy nepríde.