Violeta

Violeta sedela v kresle, ako každé ráno, celý rok. Interiér, v ktorom sa nachádzala, bol tak ponurý a zbitý časom ako ona sama. Sedačka, durchom prežraná moľami. Blikajúca žiarovka, visiaca zo stropu, odhaľovala smutný priestor vhodný na demoláciu. Rozbité zrkadlo, igelitové vrecia plné fľašiek. Líčidlá rôznych nezmyselne krikľavých farieb, ktoré by si človek predstavil v kufríku klauna. Ježkovia plní ihiel, korzety, ktoré zažili veľa revolúcii, vojen a spotených rozkrokov. Neurobili by ste ani jeden krok bez toho, aby ste stúpili buď na ohorok, alebo umelú mihálnicu oblepenú prachom. Dívala sa zadumane do zrkadla. Vlhkou vreckovkou, namočenou v alpe, si zmývala nálož líčidiel a sĺz. Maska, ktorú si každý večer hrdo nasádzala, zakrývala jej nedostatky tým najdesivejším spôsobom. Skryli síce vrásky, hlboké ako priepasti, modro-čierne kruhy pod očami a uhrovitú pleť, nikdy však nezamaskovali pach vodky a strach v očiach, ktorý z nej razil už z diaľky. Bola to naozaj viditeľne použitá žena. Nedôstojná, s vlasmi trochu do vetra, nezdravo vyzerajúcou pokožkou, bielou ako sneh. Z podväzkov vyliezal ako huspenina trasúci sa tuk a celulitída. Nie, nie, Violeta už dávno nebola žena ako lusk. Pod vplyvom rôznych omamných látok, alkoholu a ópia Violeta nevidela tie hrôzy, čo sa odrážali v zrkadle. Vždy sa na seba usmievala, videla mladé dievča s úzkym pásom v podkolienkách, ako sníva o sále plnej ľudí, ktorí čakajú iba na ňu, zhasnú sa svetlá a ona vstúpi v celej svojej kráse. Čas v sále sa naraz zastaví. Bola veľmi talentovaná gymnastka a tanečnica, kto vie, ako by jej život dopadol, keby vtedy neodišla s Brunom. Pri spomienke na Bruna sa chytila jazvy v podbrušku. Stále ešte bolela, ako keby to bolo priam pred chvíľou, čo vystrájal s nožom. Vtedy iba plakala a prosila ho. Bola tehotná a potrebovala doktora. On sa však nezmohol na viac, ako zavolať pofidérneho týpka so zdravotníckym kurzom. Vtedy prišla o ich dieťatko. Už vtedy, keď videla, že to s Brunom ani nepohlo, mala vziať nohy na ramená. Ale kam by išla? Nemala ani korunu a nemala potuchy o tom, ako funguje život. Bruno si ju zobral pod krídla, keď mala len šestnásť rokov. Sľúbil jej, že z nej urobí hviezdu, že jej meno bude žiariť z neónových ceduli. Ona bola naivná a odišla s ním, svoju rodinu už potom nikdy viac nevidela. Keď ju Bruno postavil pred nástupište a povedal jej, že sa večer vráti, nech tu celý deň poskakuje ako koza, vôbec jej nedochádzalo, o čo ide. Usúdila, že cesta na vrchol je tŕnistá a aj naďalej počúvala všetky jeho rozkazy. Bol predsa o dosť starší ako ona. Skúsenejší. Naivne si myslela, že väčšie šťastie ju ani nemohlo stretnúť. Život plynul, ona starla, prešla rôznymi putikami a treťotriednymi podnikmi. To, že svoj vlak už zmeškala, že z nej nikdy nič nebude, si uvedomila až po troch deťoch a štyroch potratoch. Mohla mať chvíľku po tridsiatke. Jej sny sa začali rozplývať v hmle, rozplývaniu pomohol alkohol a antidepresíva. Bruno ju stále obviňoval, že nebola dosť dobrá. Vedela, že ju nemiluje, neustále ju otĺkal. Ostal s ňou iba pre svoje pohodlie a jej to stačilo. Keď si predstavila sprievod jeho dosť pochybných mileniek, až s ňou zatriaslo. Vždy mu ráno odpustila. Vedela, že nemá na výber a nakoniec, stále ho milovala. Mala v sebe lásky dosť za oboch. Letmo sa otriasla, už začala triezvieť, postavila sa k zrkadlu z profilu. Rozmýšľala, či sa k nej Bruno vráti, keď ho pustia z basy. Vedela o sebe, že už dávno stratila iskru. Jediné šťastie, že ju nechali zvíjať sa pri tyči v tejto štvrtej cenovej. Nenávidela tento podnik, samí zúfalci na mizine, ktorí po vreckách nosia len drobáky. Nemala však na výber. Do normálneho života sa nemohla začleniť a vlastne ani nechcela. Tu mala aspoň prísun alkoholu a svoju izbičku, malú zatuchnutú kuticu s hviezdou, ktorej chýbal cíp na dverách. Čo ju dokonale vystihovalo. Tu si mohla každé ráno v delíriu spomínať na seba, na svoju krásu a nevinnosť. Myslieť na to, akým bola nežným stvorením. Predstavovať si život, ktorý mohla žiť. Keby nerobila aspoň toto, načisto by zošalela. Nikoho iného okrem Bruna si nenašla, nikto kto by ju vypočul a podporil, žiadne blízke priateľky, spriaznené duše. Nikoho. Mala len seba a potomkov, ku ktorým si nikdy nenašla cestu. Robila čo musela, citovo sa však naviazali jeden na druhého. Ostala mimo hry. Nebolo jej to obzvlášť ľúto, vždy bola totiž zahľadená viac sama do seba.
Hodiny odbili sedem.
Čas opláchnuť tvár, zapiť tabletku a bežať.
Toto bola Violetina každodenná rutina.
Smutná polhodinka medzi koncom šichty a odvozom detí do školy.