BIELE MRAKY Kapitola VIII

Prišiel som domov. Eliška ma už čakala pri dverách. Plakala. Prišiel som si, akoby som sa práve vrátil z vojny. Najskôr ma poobjímala, potom ma usadila k stolu. Držala v rukách nejaké papiere. Nevedel som, čo v nich bolo. Mohol som len tušiť. A nanešťastie som tušil správne.
„Lukáš, mám jednu dobrú a jednu zlú správu. Ktorú chceš počuť prvú?" Nezačínalo sa to veľmi dobre.
„Skúsme tú dobrú!"
„Našla som si priateľa. Sme spolu už pol roka!" Povedala mi celá natešená. Vedel som, že za tým bude nejaký háčik.
„To ma teší!" povedal som jej, ale veľmi ma tá správa nepotešila, ako ju. Ani neviem prečo.
„A teraz k tej zlej!" povedala potichu.
„Počúvam!"
„Dobre... takže... náš otčim prehral súd. Boli tam možnosti, ako dať sa na splátkové obdobie, dávali nám šance.. ale ja nemám stály príjem, ty si bol hospitalizovaný, bol si preč. Preto nám pred pár dňami prišlo toto do schránky.." povedala tentoraz so slzami na kraji a podala mi biely papier v obálke. Vytiahol som rýchlo papier a začal som čítať: Upovedomenie o začatí exekúcie. Bol to presne ten papier, ktorého som sa obával. Bol to náš koniec napísaný čiernym na bielom.
„Tam nebolo veľmi o čom. Otec dva roky neplatil vôbec nič. Ani elektriku, ani plyn, ani dane.. ani splátky nejaké, čo mal platiť, dokonca na neho bola napísaná nejaká vysoká pôžička... jednoducho sa ožral, aby to nemusel riešiť. Chápeš? Všade, kam sa pohol mal dlžoby. Čo budeme teraz robiť?"
„Eliška moja.. nerád ti to takto hovorím, ale pôjdeme na ulicu!"
„To naozaj? Nedá sa s tým nič robiť?" spýtala sa ma nervózne, akoby som to ja mal odkiaľ vedieť.
„Stojí tu, že si môžeme podať námietky... odvolanie, teda nie my, ale ten, čo to celé zapríčinil. Ale keby aj, bude to len ďalšia strata času, ver mi!"
Rozplakala sa. Od srdca a nahlas. A ja som zostal stáť bezbranne pri chladničke. Objal som ju.
„A čo bude s otcom?" plakala ďalej v mojom náručí.
„Neviem, čo bude s nami, nieto ešte s ním."

A čas plynul. Chodieval som okolo Popoluškinej bytovky, aby som ju aspoň na okamih zazrel. Chcel som jej toho toľko povedať, ale nakoniec som aj tak zostal stáť v úzadí. Bola krásna ako vždy. Veľmi ma bavilo sa na ňu pozerať. Občas som si predstavil jej nahé telo a hneď ma zmrazilo. Myslím, že bola úplne dokonalá. Veľmi som sa jej chcel ozvať, ale nevedel som, čo by som jej povedal. Hľadal som si prácu, aby som mal kde bývať. Nemal som jej čo ponúknuť a ona by možno ani nič nechcela.
Stretával som sa s kamarátmi, ale miesto drog som radšej chľastal. Nie veľa a nie často, pretože som nechcel dopadnúť ako môj otec. Podporoval som ich v tom, aby s kravinami ako drogy prestali aj oni. Hlavne Tomáš. Po ďalšom neúspešnom vzťahu mal každý deň jeden vpich na koži. Niekoľkokrát som ho pridržiaval, aby trafil domov a nespadol. Zatiaľ, čo som bol preč na liečení, on sa psychicky zrútil po tom, ako mu umrela mama na srdcový infarkt. Ani pri tom som nebol. Chalani mi vtedy volali a zdelili mi tú hroznú správu. Skontaktoval som sa aj s Tomášom. Jediné, čo som sa od neho dozvedel bolo, že bol z toho úplne mimo a že ho dva dni predtým opustila nejaká Lenka. Odvtedy sa zmenil. Už to nebol môj skvelý kamarát Tomáš, ktorý bol vždy zábavný a plný elánu. Tento Tomáš stemnel ako mraky pred veľkou búrkou. Bolo mi ho ľúto a mal som ho rád, ale on to nevnímal. Nadával na život a dával sebe vinu za všetko, čo sa mu stalo. A my sme ho chlácholili, aby nerobil pičoviny. Áno, aj kvôli drogám niekto dokáže stratiť chuť žiť. Teraz to už viem. Sám som si tým prešiel, len nie až tak, ako on. Pri pohľade na neho som sa zaprisahal, že pojem slova drogy už v mojom živote viac nebudú nikdy figurovať. Symbolizovali len stavy úzkostí a nenávisti, ničili ľudskú myseľ a devastovali telo. Z ľudí sa vďaka nim stávali chodiaci zombies, ktorí si nevedeli sami pomôcť a preto si potrebovali zvyšovať dávky. Aj mňa to lámalo, čoby nie, vždy ma bude triasť, keď uvidím drogu. Ale nikdy nedopustím, aby som ešte niekedy bol tam, kde som bol predtým. Najhoršie bolo to, že Tomáš to tak chcel. Chcel byť závislý a nechcelo sa mu bojovať proti tomu. Drogou zabúdal na bolesť, ktorú vo vnútri cítil. A ak niekto nechce bojovať, lebo si neváži život a nemá pevnú vôľu, potom mu už nik na svete nedokáže pomôcť. Aj ja s Robom a Marekom sme mali zviazané ruky. Chodievali sme s ním síce na diskotéky, ale videli sme, že Tomáš potrebuje odbornú pomoc. Ten chalan sa úplne ničil a trýznil. Darmo sme pri ňom stáli a snažili sa mu pomôcť. Padal na dno. Až tak, že ho to dohnalo k samovražde... .

„Zastavíme na našom zvyčajnom mieste!" povedal Robo a my sme súhlasili. Zastavili sme teda na kraji cesty v tme, na konci sveta na našom zvyčajnom mieste, kde sme si dávali s našou partou zraz. Vonku fúkalo až tak, že nás skoro odfúklo. Bola jesenná streda. Vonku sa už zotmelo a ja s Robom, Marekom a Andrejom sme vystúpili z auta a vytiahli sme fľašu toho najdrahšieho červeného vína, akú sme kedy vôbec pili. Otvorili sme ju a každý sme si z nej potiahli. Pustili sme nahlas pieseň Život neni fér od H16. Vytiahli sme jointov a v tichosti, bez zbytočných rečí sme si každý jedného povinne vyfajčili.
.. „Musíme sa ale zmieriť s tým že to tak nefunguje, že žijeme v svete, ktorý obete si vyžaduje
kde sa na nešťastí druhých veľmi dobre profituje, kde sa stále veľa hyen medzi nami pohybuje,kde sa decko z dobrej rodiny v dvacine prefetuje
a svojim rodičom tak vrásky na tvár vytetuje, kde ludia žijú s hendikepom čo ich obmedzuje
život neni fér a stále nám to dokazuje.." šepkali sme si slová piesne popod nos a v mysli nám prúdili rovnaké myšlienky. Ten deň bol veľmi výnimočný. Bolo mi dvadsať jeden a práve sme s chalanmi išli z Tomášovho pohrebu. Ten pohreb nás úplne zlomil. Všetkých do jedného. Zrazu sme si nemali v partii čo povedať. Chýbal nám tam Tomáš. Nebolo o čom udržiavať konverzáciu, pretože naše ticho bolo veľavravné. Všetci sme si ho ním uctili. Človeka pri tom zabolí srdce. Uvedomí si, že niekedy stačí nesprávne nasmerovanie, a veziete sa strmým kopcom priamo do pekla. V tej chvíli bezmocnosti zrazu máte obrovskú chuť spomínať si na tú osobu, čo ste stratili. Spomenúť si na úplne hovadiny týkajúce sa jej. S chalanmi sme si odvtedy nikdy nedali zraz bez toho, aby sme ho aspoň slovkom a s vtipom nespomenuli. Tomáš bol kamarát. Stál síce za mnohými zlými vecami, ktoré sa mi stali, ale zároveň aj za tými dobrými. Podporoval ma v liečbe závislosti, užíval si život, rád si robil srandu a hovoril vtipy. Bol to jednoducho náš človek. A chýbal nám všetkým, veľmi. Bol srdcom partie a preto si ho každý vážil. Mávali sme také pravidlo- vždy sme stáli jeden pri druhom. Nech už nás ľudia a okolie nazývali gangom, alebo bandou grázlov. Pozerali sa na nás povrchne a s nenávisťou, pretože sme boli pouličná zmes, ktorá nezapadala do ich spoločenskej etikety. Boli sme vyvrheľmi, lebo sme fetovali a sem tam sme aj robili blbosti pod vplyvom. Pretože sme nikomu nedovolili diktovať nám život a mali sme svoje vlastné pravidlá. Boli sme banda chalanov existujúca jednoducho v našom spoločnom spolku, v ktorom nás toho veľa spájalo. Reči a pohľady ostatných nás nezaujímali. A mám pocit, že po Tomášovej smrti nás v partii to ešte väčšmi spojilo. Začal som s nimi tráviť o trochu viac času, ako predtým. Až pri tom, čo sa stalo si človek uvedomí, že život je veľmi krehký a že vďaka zlému zaobchádzaniu s ním ho hocikedy môžeme stratiť. Preto sme sa stretávali a navzájom sme sa podporovali v tom vylúčiť z nášho života drogy. Tomáš bol príklad obrovského strmého pádu, ktorý nás inšpiroval k tomu byť viac zodpovednejšími.
Ten náš život išiel aj po takýchto okolnostiach ďalej. Po niekoľkých mesiacoch som si nakoniec našiel fleka. Na stavbe. Nebolo to bohviečo, ale aspoň som tam bol na živnosť. Podarilo sa mi dobre zarobiť. Niekedy v júli mi do schránky prišiel papier s názvom: Exekučný príkaz. Po tom dni, ako nám prišlo upovedomenie, keď som sa vtedy pár mesiacov dozadu vrátil z hospitalizácie som do štrnástich dní predsa len napísal odvolanie. Odďaľoval som exekúciu, ako to len bolo možné. Chcel som im čo to vyplatiť, ale nemohol som, pretože som bol úplne finančne na mizine. Navyše som nebol priamym dlžníkom, to bol môj otec. Takže som veľmi nepochodil. A až v lete sa to všetko vyostrilo. Niekedy v tom období som sa rozhodol konečne kontaktovať Popolušku. Jeden večer, bolo asi jedenásť hodín v noci som si ju odchytil pri jej bytovke, keď sa odniekiaľ vracala domov.
„Lukáš!" povedala vyľakane, keď na mňa zostala pozerať ako na zázrak.
„Ahoj Popoluška!" odvetil som jej. Určite sa ma na prvý pohľad zľakla. Stál som na tmavom mieste v šedo- modrej mikine s rukami vo vačkoch a v kapucni. Bol som ako tieň.
Po krátkom tichu som sa k nej priblížil.
„Prepáč, dlho som ťa nevidel."
„Nevidel. Ani ja teba."
„Vadilo by ti, keby som sa s tebou chcel teraz porozprávať?"
„Nevadilo, ale o čom sa chceš rozprávať Lukáš?"
Kľúče od vchodu si miesto do zámky vopchala späť do kabelky.
„Chcel som ťa vidieť a povedať ti množstvo vecí!"
„Nezdá sa ti, že je na to už nejako neskoro?"
Srdce mi bilo, ale zostával som pred ňou pokojný. Nechcel som to pokaziť.
„Viem, že je neskoro. Ale mal som pocit, že ti musím vysvetliť množstvo vecí. Chcem, aby si si ma aspoň vypočula, ak nič iné!"
„Neviem!" odvetila zúfalo. Rezignovala. Určite sa pýtala sama seba načo som vlastne prišiel. Bola to trápna chvíľa, ale aj zázračná. Bavil som sa s ňou po sto rokoch. Bolo to pre mňa obohacujúce, aj keď pre ňu to možno bola len strata času. Priblížil som sa k nej veľmi blízko, viac ako som mal.
„O čo ti ide?" nechápala a odtiahla sa.
„Ideš si so mnou niekde sadnúť?"
„Nie. Maximálne s tebou pôjdem tamto na lavičku!" odvetila a ukázala pri tom na neďalekú drevenú lavičku blízko vchodu.
„Dobre!" pošepkal som jej. A tak sme si sadli. Nedokázal som sa jej veľmi pozerať do očí. Hľadel som na zem.
„Popravde, stále na teba myslím a bol som hlupák, keď som ťa nechal ísť!"
„To sa stáva!" odvetila tvrdo. Bola na mňa stále nahnevaná a ja som jej to nezazlieval. Tak veľmi som nenávidel, keď musím rozprávať, ale na to, aby sme sa pohli ďalej som potreboval vyberať vhodné slová. Bolo to strašne ťažké.
„U teba je to uzavreté?" spýtal som sa jej.
„Áno, je to uzavreté!" odvetila a zhlboka dýchala. Pozrela sa na mňa. Ja na ňu tiež.
„Lukáš, čo chceš?" spýtala sa ma hneď na to.
„Teba!" priznal som sa.
„Prečo?"
„Prečo? Pretože som si myslel, že to bez teba zvládnem. Ale nezvládam to!"
„Čo vlastne teraz čakáš? Vyše roka a pol si sa mi neozval! Nevedela som o tebe nič. Musela som si ťa vymazávať zo srdca, pretože si za mňa ani raz nezabojoval. Povedz, čo teraz čakáš?"
„Neviem. Prišiel som sa ti ospravedlniť a som pripravený ti to vysvetliť!" odvetil som a ďalej som pozeral do zeme.
„Prepáč Lukáš, nie som zvedavá na tvoje vysvetlenie, naozaj. Bolo pre mňa ťažké zabudnúť. Tým, že si pri mne nebol sa to nakoniec podarilo. Pochopila som, že ťa vlastne vôbec nepoznám!! Ani vtedy, ani teraz. Neviem, kto si. Skrývaš sa za všetkým a za všetkými a mne vždy unikalo kto v skutočnosti si!" odvetila so zvýšeným hlasom a postavila sa z lavičky na rovné nohy. Ja som vôbec nemal v úmysle ju rozrušiť, a už vôbec nie sa s ňou hádať. Nikdy som sa nehádal. Je to pre mňa strata času. Ale ona mala pravdu. Vždy. Dokonca aj v ten večer.
„Nejdem ospravedlňovať seba. Len svoje činy. Som aký som. Ja takto veci riešim. Urobil som vtedy chybu a mrzí ma to. V tom období sa na mňa rútilo veľa vecí, o ktorých som ti nepovedal, aby som ťa nezaťažoval. Je to moja chyba, viem. Preto som tu. Ospravedlniť sa!"
„V poriadku. Ja rozumiem tomu, že si toho mal asi veľa, keďže si mi do toho nenechal nahliadnuť, ale pochop- ja som takého chlapa nepotrebovala. Čo bol večne niekde vonku s kamarátmi, a navyše, ktorý bol narkoman. Napriek všetkému, čo som o tebe vedela a nevedela mi na tebe veľmi záležalo. Neviem, čo chceš počuť. Že sa ti hodím okolo krku a razom zabudneme na všetko, čo sa stalo? Veď ja ani neviem, ako si žil, ako si sa mal.. čo si robil! Si pre mňa úplne cudzí človek, chápeš?"
„Máš pravdu, chápem to. Ale chcem, aby si vedela niekoľko vecí a nalož s nimi, ako uznáš za vhodné. Tak ma počúvaj- v období, keď sme sa my dvaja dali dokopy som niekoľko mesiacov abstinoval. Bol som čistý. Na chvíľu. Ale vpadol som do toho znova. V tej dobe nám hrozila exekúcia, pretože môj najebaný agresívny tatko na všetko jebal. Bol som na dne. Prachy som míňal na domácnosť a sestrine pomôcky. A na perivitín a kadečo iné. Nebudem zachádzať do detailov. Bolo mnoho vecí, ktoré sa stali. Nechcel som, aby si trpela, preto som si myslel, že náš rozchod bol dobrou vecou. Ale na liečení, na ktorom som bol som mal možnosť o veľa veciach rozmýšľať. Chýbaš mi každý deň. Nezabudol som na teba. Keď som ti o sebe nehovoril, bolo to preto, že o sebe nikomu nehovorím. Mala si pred maturitami a ja som ťa nechcel zaťažovať svojimi problémami. Bol som v jednom prúsere za druhým. Po rozchode som sa ti hanbil ozvať, lebo som bol troska. Drogy boli mojim najväčším problémom. Ešte stále nie som úplne za vodou, ale veľmi sa snažím. Toto je môj príbeh. Chcel som ťa vidieť, znova ťa počuť. Poznáš ma trochu, nerád sa otváram. A teraz som k tebe maximálne úprimný. Stále ťa mám v hlave a stále ťa mám rád. Nemusíš ani chápať, nechcem ani tvoj súcit, nemala si to ani ty ľahké, ale chcel som ti to povedať osobne. Nastala tá chvíľa. Odpusť mi!" povedal som jej asi najúprimnejšie ako som vedel. Viac to už nešlo. Nikdy som k nikomu nebol takto úprimný. Nikdy som sa takto babe neponižoval, lebo z chlapského chápania to bolo trochu ponižujúce, lenže na tej babe mi záležalo. Snažil som sa ako som len vedel. Podišiel som k nej, pobozkal som ju krátko na pery (na počudovanie sa nebránila ako predtým) a pohladil som ju po vlasoch. Ovoňal som ich. Potom som od nej odstúpil, vložil som si ruky späť do vreciek a šiel som kade ľahšie. Neviem, či tam zostala stáť, alebo sa pobrala domov. Ani som sa po nej neobzrel. Cítil som sa dobre. Po dlhej dobe. Vedel som, že som jej to dlžil - byť úprimný. Aspoň raz. Povedať jej o sebe aspoň o niečo viac ako ostatným ľuďom. Ani k vlastnej sestre som nebol taký úprimný, ako k Popoluške tej noci. Zvyšok vecí som nechal na jej pleciach. Zmieroval som sa so statusom, že ju už nikdy neuvidím. Bol som pripravený čeliť novým výzvam v mojom chybnom neplnohodnotnom živote... .