Mamííí
Spisovateľ/ka: Nazzy1 | Vložené dňa: 11. júna 2016
http://citanie.madness.sk/view-50734.php
"...prečo? prečo? No pre staré vreco. Lebo sa inak nevytrepeme odtiaľto ani do zajtra!" Kam sa človek pozrie vidí samé úsmevy, krásne veselé tváre, rannú pohodu a prívetivý pohľad. Viac irónie by som nepoužila ani keby som chcela. Tak som si vyšla von na terasku vypiť svoj čajíček a po ulici ide mamička. Vlečie za sebou asi 5 ročné dievčatko, ktoré reve ako tur. Schválne nehovorím plače, pretože ona fakt reve, neskutočné decibely. V jednej ruke mamička drží svojho potomka, v druhej asi tri tašky s nákupom, dáždnik a ešte nejaký povraz či čo. Aha, došla som na koniec povrazu a objavil sa tam zlatý retriever veľkosti malej antilopy. Začínam rozmýšľať, či mamičky majú v sebe nejaký mód, ktorým dokážu aktivovať zázračnú silu. Ja by som mala dosť už pri tých taškách. Dievčatko má v ruke bábiku, umelého koňa a miniatúrny kočík. Prečo si nevyjsť na nákup ráno so všetkými vecami a hračkami čo doma máme? Veď je to zadarmo. Len tak sedím a pozorujem daný výjav, keď som započula úvodnú vetu tohto príbehu. Mamička na pokraji nervového zrútenia, jakožto budúci psychológ by som jej ponúkla sedenie zdarma. Dieťa kričí ako o život a pes ich ťahá obidve od stĺpa k stĺpu. Vždy hovorím, že televízor nepozerám. Ani nemusím. Takéto grotesky vyrába len sám život. Každou ďalšou sekundou sa zvyšoval môj obdiv k mamičke. K tej, ktorú som videla pred sebou a aj k tej mojej. Hneď ako som dopila svoj čaj, zavolala som svojej mamičke a iba tak som jej povedala, že ju obdivujem. Nestačila sa čudovať. Koľko málo niekedy stačí na to uvedomiť si, že tie najlepšie veci v živote sú ozaj zadarmo. Alebo teda aspoň sa nekupujú v obchode. Zabratá do svojich vznešených úvah o živote som sa pustila do varenia. Pri krájaní cibule som nevedela, či plačem kvôli sebe alebo kvôli tej zelenine. Asi tak trochu od každého. Aby som sa pozitívne naladila, tak som si pustila rádio a pospevovala si. O chvíľu sa môjmu manželovi naskytol výjav ako z filmu. Behala som po kuchyni, tancovala okolo stola a spievala do varechy. A ja teda rozhodne spievať neviem. Vôňa zeleninovej polievky ma vyhnala vyprádzniť obsah žalúdka o stotinu sekundy neskôr ako by bolo vhodné. Fajn, to by sme mali. Po popoludňajšom malom nákupe som zhodnotila, že to bol ťažký deň a neublíži mi natiahnuť sa. Nemyslela som na schodoch. Ale koordinácia oko-mozog-noha zlyhala. Pozbierala som si svoje papriky, manželove paradajky a konečne zavrela dvere bytu zvnútra. Na gauči som velebila nebesá, že existuje pamäťový vankúš. Večer volala moja mamička mne. Vraj tatko stiahol celú fľašu tej domácej, čo mala odloženú na bratovu oslavu. Z ničoho nič počujem tatka v hodne veselej nálade v telefóne: "Starý človek je už ako malé decko" a hneď nato mamka: " Ty si starý? Ty si akurát tak ožratý a sprostý!". Tichučko nenápadne odložím telefón akoby nič a pomyslím si zase raz, že rodinu si človek nevyberie. Sú to blázni všetci do jedného ale milujem ich. Verím tomu, že moje dieťa bude rovnako milovať mňa. A že mi to teda neuľahčuje. Som zvedavá čo mi môj tehotný mozog pripraví zase zajtra. Každopádne raňajší výjav na ulici ma utvrdil v tom, že zhruba o 6 mesiacov a pár rokov budem na nervy ja. A neskutočne sa na to teším. Dúfam len, že sa nepodá na mňa. To by bol koniec.
http://citanie.madness.sk/view-50734.php
