Vetry Severu "stratený kalich" IV.časť.

Spisovateľ/ka: Peter Petersson | Vložené dňa: 24. júna 2016
http://citanie.madness.sk/view-50762.php

 

KRÁĽOVSKÉ HRY (druhá disciplína)

Kráľ Bellfrig sa opäť postavil zo svojho posedu. Rovnako natiahnutými rukami všetkých utíšil. Keď nastalo ticho prehovoril:

„Druhú disciplínu určite každý z vás dobre pozná. No pre istotu zopakujem. Druhá disciplína je skrotenie divokého tornáda, ktoré si každý sám vyhľadá. Nie je stanovené odkiaľ má byť, ani vek tornáda a ani veľkosť. Druhá disciplína sa považuje za splnenú, keď z chrbta divokého tornáda vytiahnete zo zeme vlajku, ktorú ste tam zapichli. Do tretej disciplíny postupujú len prví dvaja. Nuž  čo viac dodať? Nech vyhrá ten šikovnejší."

Druhá disciplína mala jasné opodstatnenie. Ako hovorieval kráľ Bellfrig:

„V sedle vie sedieť každý, no opraty každý neudrží!"

Kráľ sa opäť postavil s lukom v ruke a do tetivy zasadil tentoraz šípy dva. Opäť pozrel na kráľovnú Algesaavu, rovnako na obecenstvo a posledný pohľad venoval desiatke vetrov. Potom elegantne napol tetivu, zamieril k nebesám a vystrelil oba šípy súčasne. Blesky, ako dve jazvy po boji, sa blysli oblohou a úderom hromov sa vetry rozleteli do všetkých strán.

Hneď po odštartovaní sa dva vetry z desiatky spolu zrazili. Zvolili si síce rozdielne smery, no cesty sa im prekrížili. Nastala obrovská vrava a smiech. Kráľovná pozrela na kráľa očakávajúc komentár, no nestalo sa tak. Kráľ len prevalil očami, avšak nepovedal ani slovo. Ono ani nebolo v podstate čo povedať.

Princ Velerion sa vydal cestou hlboko na sever. Vedel, že v tých končinách žije pomerne málo divokých tornád, no o to viac sa vyznačovali húževnatosťou. Velerion cestou naprieč severom spomínal, ako pred dávnym časom uvidel mladé, no v žiadnom prípade nie malé tornádo. Od pohľadu bolo hneď jasné, že sa jedná o mladé tornádo a práve na svoj vek bolo veľmi robustné. Ako aura z neho vyžarovala obrovská sila. Vtedy bol aj princ Velerion omnoho mladší a neskúsenejší vietor. Musel sa pousmiať pri spomienkach, ako to  tornádo najprv odplašil a následne ho musel naháňať. Ako ho nemohol chytiť do slučky a keď sa mu aj podarilo prehodiť slučku okolo krku tornáda, vždy našlo spôsob ako ju zvliecť. A koľkokrát ho zhodilo zo svojho chrbta, kým sa konečne upokojilo. Akýsi vnútorný pocit mu vtedy vial do plachiet, aby to nevzdával. Že vynaložené úsilie prinesie výsledky. To mladé divoké tornádo bol Swarist. A keby tak tornáda vedeli rozprávať, určite by bolo zaujímavé si ten príbeh vypočuť aj z jeho strany.

Zatiaľ čo sa Velerion hlboko na severe venoval spomienkam, Hisnar zvolil cestu smerom k severnému moru. Mal v pláne priviesť vodné tornádo. Vodné tornáda síce neboli ako tornáda z hlbín severu, no mali svoju jedinečnosť. Pri pohybe okolo seba rozprašovali kvapky vody, čo v slnečných lúčoch vytváralo prekrásnu dúhu. Tým pôsobili veľmi neobyčajne. Oproti tornádam z hlbín severu boli aj menšie vzrastom, chýbala im akási agresia, no tá nevšednosť im dodávala na hodnote. Hisnar v diaľke uvidel pobrežie Severného mora, však po tornádach zatiaľ ani stopa.

Princ Velerion opatrne prelietaval pomedzi oblaky nad severom. Sám bol prekvapený ako dokáže potichu a nepozorovane lietať. Za bežných okolností Velerion lietal nadmieru hlučne a zmietol všetko, čo mu prišlo do cesty. Teraz ale vedel, že oblaky sú to jediné, za čo sa môže kryť. Tornáda boli všeobecne veľmi citlivé, no tie na severe sa vyznačovali dobrým sluchom a zrakom. Velerion občas vyzrel spoza oblakov ako z krovia, či nie je na blízku objekt jeho lovu. Avšak nič. Po tornádach akoby sa zľahli ľady. Velerion si začal uvedomovať, aký je vlastne sever obrovský. No predstava, že cestu naspäť bude absolvovať vlastnými silami, mu začínala pomaly brániť v sústredení. Stále sa ponáral hlbšie a hlbšie do severu, keď tu zrazu v diaľke uvidel prekrásne tornádo. S vyvalenými očami ticho pozoroval to úchvatné stvorenie. Tornádo obrovských rozmerov, avšak veľmi pokojné. Evidentne nemalo najmenšie tušenie, že je sledované lovcom. Velerion si dal dole z pliec lano a najtichšie ako vedel sa približoval k nemu. Vtom tornádo zastavilo. Akoby počúvalo a nenápadne poškuľovalo po okolí. Velerion tiež zastavil. Vedel, že už bližšie sa nepozorovane nedostane, ale tornádo bolo stále pekných pár veterných dychov ďaleko. Musel stáť a vyčkať na vhodnú príležitosť. Rovnako vyčkávalo aj tornádo. Už vetrilo síce predátora, no k úniku ešte nemalo podnet. Dlho netrvalo a Velerion mu ho dal. Vystrelil spoza oblakov, akoby v nich explodovala nálož. Neskutočnou rýchlosťou sa valil k tornádu s lanom v ruke. No zároveň sa dalo k úniku aj plaché tornádo. Tornáda zo severu sa okrem výborného zraku a sluchu vyznačovali aj rýchlosťou a vytrvalosťou. A tak naháňačka musela prísť. Či už to Velerion chcel, alebo nie. Tornádo svojou silou rozrážalo oblaky po celom okolí, čo Velerionovi len uľahčovalo let. Avšak tornádo bolo oddýchnuté, plné síl, ktorých pre zmenu Velerion vôbec nemal nazvyš. Tornádo zmätene lietalo chvíľu nad oblakmi, potom tak nízko, že demolovalo krehkejšie ľadovce a naspäť pomedzi oblaky. A Velerion sa ho stále držal v tesnom závese. Velerion si bol vedomý, že tornádo sa nikdy nevzdá. No rovnako si bol vedomý aj deficitu svojich síl. A tak sa poriadne nadýchol a rútil sa k tornádu najrýchlejšie ako len vedel. Keď ho mal na dosah, roztočil lano a slučku prehodil tornádu cez krk. To nabralo ešte väčšiu rýchlosť, aj keď zbytočne. So slučkou okolo krku, kde koniec lana zvierali ruky princa Veleriona, bolo pre tornádo kombinácia k jasnej prehre. Za letu sa pritiahol bližšie k šiji tornáda a trhnutím ho začal brzdiť. Princ Velerion mal vyhraté. Teraz mu už len ostávalo sa na ňom previesť, pár veterných dychov, pokým si privykne. A bez väčšieho zdržania sa pobral späť na pláň. Cesta späť mu ubiehala omnoho rýchlejšie. A už vôbec nemusel dávať pozor na rozfúkavanie oblakov, čo ani nedával. Velerion bol vo svojom. Cestou premýšľal ako si asi vedie Hisnar. Či vôbec už aspoň objavil objekt svojho lovu, nieto ho ešte skrotil. Keď už mal pláň na dohľad, zarazilo ho, že obecenstvo nehľadí na smer, z ktorého prichádzal. A treba podotknúť, že lomoz, ktorý robil Velerion na tornáde, by si všimol aj hluchý. Všetci hľadeli na opačný smer. Vtom Velerion uvidel obrovskú, veľmi hustú dúhu. Tá vychádzala z tornáda, na ktorom sedel Hisnar. Bolo to vodné tornádo. Velerion dostal v okamihu taký silný úder, až prižmúril oči. Bol to úder, na ktorý nikdy netrénoval a nikdy sa s ním ani nestretol. Ono sa proti takémuto úderu ani moc brániť nedá. Dobre mierená rana smerovala presne do Velerionovej pýchy. Vtom niekto z davu vykríkol:

„Tam je princ Velerion a skrotil severné tornádo." Aj keď nie všetci, no väčšina teraz upriamila pohľad na prichádzajúceho Veleriona. Postupne sa pridávali ďalší, no hlboko ranenej pýche už moc pomoci nebolo. Velerion veľmi ležérne vytiahol vlajku s erbom a predstúpil pred kráľa Bellfriga. Postavil sa vedľa Hisnara, ktorý už mával vlastnou vlajkou. Samozrejme mu nevenoval ani pohľad, nieto ešte slovo. Čo bolo určite v danom okamihu len dobre. Kráľ sa postavil a povedal:

„Ukončujem druhú disciplínu tradičných kráľovských hier Naastorie. Do tretieho kola postupuje Hisnar z rodu Skruntharra a Velerion z rodu Bellfriga. Prineste zbrane!" Keď kráľ dohovoril, celé obecenstvo sa rozburácalo. Vetrom zneli dookola dve mená:

„Velerion!" a „Hisnar!"

V tom hluku sa kráľovná Algesaava naklonila ku kráľovi a povedala mu do ucha:

„Bellfrig, videl si ako ťažko niesol Velerion, že Hisnar splnil skôr druhú disciplínu ako on?"

„Samozrejme, ale ono mu to neuškodí. Práve naopak. Čim viac je otvorená rana pýchy, tým viac je otvorená cesta k vlastnej pokore," odpovedal kráľ, za čo si vyslúžil bozk na líce od kráľovnej Algesaavy.

 

Zatiaľ, čo sa kráľovské hry prehupli do poslednej tretiny, princ Aweltir stál pred hradbami zo severnej strany. Keďže vchod do hradieb sa nachádzal na juhu, severná strana bola najmenej frekventovaná. Rovnako aj rytiny zo severnej strany boli Aweltirovi najmenej známe. No šiel na istotu. Aweltir hľadel na hradby a zrak mu utkvel nad nezrovnalosťou medzi jednotlivými časťami. Nezrovnalosť bola Aweltirovi pomerne známa, no nikdy jej nevenoval extra pozornosť. Hradby rovnako, ako hrad boli celé z diamantu. Celé pokryté bielym popraškom námrazy splývali ako jednoliate. Avšak jedna časť nebola len rytina v diamantových hradbách pokrytá námrazou. Pri pohľade z blízka mala na sebe hrubú vrstvu ľadu. Aweltir priložil tvár tesne ku stene a zistil, že ľad prekrýva rytinu ešte jednu. Pokúšal sa rozlúštiť pôvodnú spodnú rytinu. No cez hrubú vrstvu ľadu nevedel detailne rozlúštiť, čo stojí v pôvodnej rytine. Aweltirovi boli ihneď jasné dve veci. To, čo je pod ľadom, je veľmi dôkladne ukryté. A podľa sily ľadu ho vytvoril niekto zo starších vetrov. A to by si nikto nedovolil okrem kráľa. Aweltir už dávno nebol malý hlúpy vánok a aj si bol vedomý následkov. No nič sa nevyrovnalo sile zvedavosti a odhodlania ľad na hradbách rozbiť. A tak sa dali veci do pohybu. Aweltir sa zopár krát predýchal. Hĺbku svojich nádychov pomaly stupňoval, až najhlbší nádych zadržal v pľúcach. Očami dôkladne premeral, akou silou osekať vrstvu ľadu, aby nepoškodil pôvodnú rytinu. S vyšpúlením pier začal pomaly vydychovať. Tlak dychu odtŕhal postupne ľad a pôvodná rytina ostala bez poškodenia. Keď mal rytinu odostrenú v celej svojej kráse, dal sa do predklonu a chvíľu naberal opäť normálny dych. Po chvíli sa znovu narovnal a začal skúmať svoj objav. Dešifrovanie rytiny nebolo nijak zvlášť zložité, no odhalilo jeden z najtajomnejších a hlavne zlomových príbehov, o akom kedy len počul. Aweltir preletel ešte raz okolo celých hradieb. Naposledy dôkladne skontroloval, či jeho zraku neuniklo nič podstatné a premýšľal, kde sa o tajomnom príbehu dozvie viac. Ako na nebeské zjavenie sa pozrel na jednu z veží hradu a potichu povedal:

„Komnata pamätí. Tam nájdem všetky odpovede."

Čoby okom mrkol, Aweltir vletel do veže. Tá bola rozdelená na viacero rozľahlých podlaží. Každé podlažie plnili diamantové dosky, v ktorých boli zachované dejiny nielen Naastorie, ale aj celej Slavaarie. Veľmi dôkladne zoradené podľa dĺžky veku, kedy boli písané, ich Aweltir prechádzal. Do dosiek smeli písať len králi a čítať sa z nich mohlo len so zvolením kráľa. Ktoré Aweltir samozrejme nemal. Kráľovské hry mu dávali jedinečnú možnosť, nikým nerušene do dosiek nazrieť. Aweltir prechádzal podlažiami a hľadal nejakú zmienku o tajomnom príbehu. Prešiel všetky bez výnimky, no nenašiel vôbec nič. Ešte raz absolvoval celé pátranie, no nenašiel ani škrabanec. Sklamaný sa pomaly poberal k východu cez najspodnejšie podlažie veže. V tejto sále boli okrem prvých písomností aj erby všetkých kráľovských rodov, ktoré kedy v Naastorii kraľovali. Od prvého až po erb kráľa Bellfriga. Aweltir sa na erby zahľadel. Aj keď ich všetky poznal, takto zoradené ich nikdy nevidel. Zaujala ho ich rozmanitosť i nápaditosť. Keď sa už popásol pohľadom, chystal sa vyletieť otvorom von. A vtom si všimol, že erb kráľa Bellfriga je pootočený. Aweltir si zašepkal sám pre seba:

„Možno náhoda, ale nemohol by som existovať, ak tam nenazriem."

Zvesil erb zo steny. Pomaly, chvejúcimi rukami od očakávania ho obrátil na druhú stranu. Vyvalil oči a zhíkol prekvapením. Diamantová doska bola zosekaná do tvaru erbu a vložená do jeho zadnej časti. Všetky rytiny boli písané Verventou a ani táto nemala výnimku. Aweltir však Verventu ovládal veľmi dobre a tak začal čítať toľko ukrývaný text.

 

Pred časom tak dávnym, že balansuje na hrane mýtov, vznikol na Slavaarii život. Vtedy existoval ideálny súlad medzi človekom, prírodou a všetkými tvormi žijúcimi na Slavaarii. Nevynímajúc  bytosti mystické. Toto zabezpečovali kalichy rovnováhy. Ľudia mali oproti ostaným tvorom mnoho slabostí, no jedna im všetkým dominovala. Zvedavosť. Ľuďom nestačilo vychutnávať a užívať si krásu, ktorej mali vôkol seba neúrekom, preto húfne podnikali výpravy do neznámych miest. Ich koráby brázdili rieky i moria po celej Slavaarii. Chodili lesmi i púšťami, pustými pláňami, či rôznymi skalnými chodníkmi. Pri objavovaní nových krajov raz ľudia zišli z cesty a stratili sa. Dlho blúdili tmavými lesmi a brodili sa bahnom močiarov. Prechádzali cestičkami popri vysokých štítoch skál, kde mnohí prišli o život v hlbokých roklinách. Ani príroda už neponúkala obživu, až sa im minuli posledné zásoby jedla a vody. Unavení cestou, hladní a smädní, sa v hodine dvanástej ocitli pred mohutnou skalou. Bola to skala Holethgard. Prekvapení nálezom hľadeli na skalu, či skôr na obrazce na nej. Do skaly boli vytesané dva kalichy. Tie sa k sebe nakláňali a dotýkali okrajmi, akoby si štrngali. Nad kalichmi stál nápis v jazyku Ulltiath, najstaršou rečou mystických bytostí v znení:

 

ABY OSTALA ZACHOVANÁ,

PO VŠETKY VEKY ROVNOVÁHA,

NIK NEZVÍRI ICH HLADINU,

KEĎ DVA AKO JEDEN SPLYNÚ.

 

V mieste, ktoré vytvárali kalichy medzi sebou, bol vchod do jaskyne. A ľudia doň vošli. Kráčali dlhou a kľukatou chodbou, stále hlbšie a hlbšie do útrob skaly. Chodba nakoniec vyústila v obrovskú mramorovú sieň. Podľa prekrásne a do najmenšieho detailu vytesaných rôznych rytín do stien, bolo jasné, že sieň má veľkú dôležitosť. Ako steny, tak podlaha, strop, ktorý podopieralo viacero stĺpov, všetko vystavané bielym mramorom hladkým ako sklo. Po stenách horeli fakle, osadené v krásne tvarovaných držiakoch. Avšak ľudia neznalí nemali najmenšie poňatie, kde sa nachádzajú. Na konci siene stál oltár. Bol taktiež z mramoru, avšak čierneho ako uhlie. Ľudia očarení kontrastom bieleho a čierneho mramoru, si prezerali sieň, ako aj oltár. Do oltára boli vytepané rôzne ornamenty a tajomné symboly. Na vrchu stáli dva kalichy, ktoré sa vzájomne dotýkali rovnako, ako kalichy vyobrazené na skale. Kalich na pravo bol celý z krištáľu. Aj doňho bolo vybrúsených mnoho ornamentov. Členitý povrch lámal svetlo z fakieľ a tak blyšťanie kalichu presvecovalo celú sieň. Kalich mal však jednu zvláštnosť. Celý bol pokrytý jemnou vrstvou námrazy, pritom v sieni bolo skôr teplo ako zima. O mrazu už ani nehovoriac. Naproti nemu stál kalich druhý. Ten bol pre zmenu z rýdzeho zlata. Jeho impozantnosť dotváralo množstvo drahých kameňov, ako diamanty, rubíny, či smaragdy rôznych veľkostí a farieb. Druhý kalich mal taktiež jednu zvláštnosť. Tlel na ňom jemný plameň. Ten žiaril viac ako rozpálená pec, než svojim leskom.

Kalich na pravo bol kalich Skoderllam. Kalich veľkých znalostí a múdra. Bol plný priezračnej tekutiny, ktorá sa ligotala ako ranná rosa za skorej jari.

Kalich na ľavo bol kalich Dorrgan. Kalich veľkej fyzickej sily. V ňom bublal vriaci mok, ktorý ale ani svojou čistotou nepôsobil príliš dôveryhodne. Sotva by si do vriaceho moku niekto namočil prst, nieto ešte pery.

Nech už kalichy vyzerali akokoľvek rozdielne, boli ako jeden. Kalichy boli bezodné, no tekutiny v nich nikdy nepretiekli cez okraj ani jedného z nich. V tom spočívala ich podstata udržania rovnováhy.

Ľudí však upútal iba jeden kalich. V tej dobe k zlatu a drahokamom ešte nevzhliadali. V prvom rade potrebovali zahnať smäd. Svoj zrak upriamili na námrazou pokrytý kalich Skoderllam a priezračnú tekutinu v ňom. Vodca tlupy vzal kalich do rúk. Ako ho odtiahol, zlatý kalich sa prevrátil a nikto mu nevenoval viac pozornosť. Horúci mok sa začal rozlievať po mramorovom oltári a stekať na zem. Začal piť. Vyslovene glgať. Ostatní na neho hľadeli a tak dal napiť aj im. Po chvíli však pocítil smäd omnoho intenzívnejší. Bol to smäd po poznaní. Rovnaký smäd sa zmocnil aj ostatných v tlupe. Ľudia nemali najmenšiu šancu smädu odolať a tak z bezodného pohára pili a pili, jeden po druhom. Kalich Skoderllam ich mal plne vo svojej moci. Ľudia podcenili silu veľkých znalostí, ktoré sa skrývali v tekutine kalichu. Neuvedomili si, že za veľké znalosti sa platí neutíchajúcou túžbou po poznaní. A to bol začiatok začiatku konca. Odrazu poznali aj cestu späť domov a tak kalich zobrali so sebou. Keď sa vrátili do svojich miest, sprvu sa o znalosti delili s ostatnými. Ani si neuvedomili, ako prestávali rozumieť reči zvierat, rovnako tak reči mystických bytostí a teda aj živlov. Netrvalo dlho a ľudia prestali rozumieť reči zvierat, ako aj mystickým bytostiam úplne. A živlom nielenže nerozumeli, oni v ne prestali veriť úplne. Až teraz si začal kalich vyberať svoju daň.

Keď sa strážca kalichov Uraskull vrátil do jaskyne, našiel tam len prevrátený kalich Dorrgan. Či už mu záležalo, čo spôsobila jeho neprítomnosť pre celú Slavaariu alebo nie, nebolo dôležité. Dôležité bolo to, že poznal následky pre neho samotného. Uraskull vyslal svojho verného sluhu Strogharra, aby ľuďom kalich vzal. Strogharr kalich našiel v meste zvanom Tyrrnaviensia na ľudskej strane Slavaarie. Ľudia sa nechceli kalichu vzdať a mnohí pri jeho obrane zahynuli. Nakoniec Strogharr kalich získal, no smäd ľudí po poznaní sa už šíril ako mor Slavaariou. Po kalichu akoby sa zľahla zem.

Aweltir hltal každý škrabanec v doskách. Text si prešiel viackrát, aby sa uistil, že mu nič neuniklo. Potom povedal:

„Ten kalich nájdem a vrátim na pôvodné miesto!"

Nemal absolútne poňatia kde začať. V doskách sa nespomínalo, kde sa kalich Skoderllam nachádza, ani čo sa stalo s Uraskullom a Strogharrom. Či už Aweltir chcel alebo nie, bolo mu jasné, že začať bude musieť u pisateľa dosiek. A ním bol jeho otec, sám kráľ Bellfrig.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8