Rex Lumia

Spisovateľ/ka: ArtLadyDB | Vložené dňa: 29. júna 2016
http://citanie.madness.sk/view-50773.php
Planéta Dor Fallas bola už po mnohé éry dominantou Interastrálneho Konvínia. To jestvovalo dlhšie, než si človek môže pamätať. A predsa si pamätá...
Ľudské homénium Entari prebralo velenie. Ich bratranci z pravekej planéty Orus boli na pokraji vyhynutia a po vojne zdevastovaní nedokázali viesť tak početnú komunitu, aká vtedy vznikla a rapídne sa rozrástla aj do smerov, ktoré ostatní nie vždy prijali ako rovnocenné.
Najväčší podiel na tom mali samozrejme pozemšťania. Prišelcov z diaľky vesmíru privítali s otvorenou náručou. Všetko ľudia ako oni. A zrazu tu boli už tri homéniá.
Pozemšťanov pomenovali Terrariáni. Na jednej mladej neobývanej planéte si vystavali svoj ďalší domov. Niežeby nemali aj iní, ale cieľom inteligentného života je rásť a rozširovať obývaný priestor. Tak prečo neodcestovať a nepokúsiť sa nájsť novú Zem? A čo našli? Rovno celé civilizácie! Nebolo medzi nimi veľkých rozdielov a život v symbióze s nimi sa zdal byť ružovejší. Ale zdanie klame vždy. Hlavne keď zvedaví terrariáni začnú strkať nosy do zakázaných hniezd.
Kríženie medzi rodmi - nepovolené.
Manipulácia s genetickým kódom - nepovolená.
A pritom prví pozemšťania, čo prišli, boli samí experiment a hranie sa s prírodou. Zákazy ignorovali od prvej chvíle, až po tú poslednú. No neboli jediní.
Niektorým entarijskym jedincom sa myšlienka kríženia a genetickej modifikácie náramne zapáčila a začali vznikať sub-rasy - rýchlo sa rozmnožujúce druhy všakovakých kreatúr, ktoré zapratali svojou objemnou populáciou hneď niekoľko planét. A z malého kráľovstva sa stalo impérium.
Anjeli a démoni spolu v jednom svete.
Predstava to komická, čo poviete?
Existuje niečo, čo ich puto pretne?
Krajší anjel, horší démon,
čo ich neskôr stretne.

Kráľ Dor Fallasu mal dvoch synov. Prvorodený Mateas, ktorý s otcom nemal práve najlepší vzťah, a mladší Eiron. Toho si kráľ chránil viac než celé kráľovstvo, cvičil ho a vychovával k svojím mravom a Mateasa hodil do rúk svojho priateľa, pravej ruky a veliteľa kráľovských vojsk - generála Seara Noxa.
Jedného dňa usporiadal bratský súboj, súťaž, v ktorej mali dospievajúci chlapci ukázať svoje schopnosti a zručnosti, svoju šikovnosť a odvahu. Predviesť sa kto bude lepším kráľom. Ale to bola iba zámienka. V skutočnosti iba chcel, aby všetci videli, že Mateas, hoci je starší, nesiaha svojmu mladšiemu bratovi ani po päty.
A naozaj, Eiron úspešne prešiel všetkými kolami, zatiaľ čo Mateas zlyhal. Napriek tomu Mateas v sebe nechoval voči svojmu bratovi hnev ani závisť. Práve naopak, bol rád za bratov úspech. Také čisté a silné puto sa nedalo nijak pretrhnúť.
Po súboji kráľ prehovoril krutým výsmechom:
„Taká hanba, Mateas! Mladší brat ťa prekonal." A smial sa. Jeho prvorodený však neprejavil ani známku porážky. Nemračil sa, nezdúval. Postavil sa vedľa Seara Noxa a ten mu povzbudivo rozstrapatil blonďavé háro na hlave. Všetci tlieskali na slávu Eironovi.
Neskôr boli Sear Nox a Mateas na terase a pozerali na západ Slnka.
„Som neschopák," sklonil chlapec hlavu, chudé telo opieral o kamenný múr. Vojak sa naňho láskyplne usmial a opýtal sa:
„Prečo si to myslíš?"
Chlapec zafunel. „Ty vieš, prečo. Eiron ma porazil v každom kole, akoby som bol lajdák, čo nevie ani pevne stáť nohami na zemi."
„To nie je pravda," dodal rýchlo jeho mentor. „Tá súťaž bola absurdná. Nemala preveriť vaše schopnosti, ale váš vzťah a vnútro. Tvoj otec zrejme chce, aby si na svojho brata žiarlil a cítil sa neschopný a nepotrebný."
„Tak mu môžeš ísť povedať, že sa mu to podarilo," zahundral zduto mladý princ a tvár si skryl do rúk zložených na bielom múriku.
„Ale no tak, čo odo mňa chceš? Mám ťa naučiť bojovať?"
Chlapcova hlava vystrelila k mužovi ako šíp z luku.
„Áno! Nauč ma... na blízko... na diaľku," dychčal od nadšenia nad generálovou ponukou a mykal rukami snažiac sa napodobniť pästiarsky súboj.
„Ho, ho, hó! Najprv sa upokoj," chytil jeho zúrivé predlaktia a zohol sa k ešte stále trochu detskej tvári.
„Keď budeš len tak metať rukami naokolo, skôr sa ti odtrhnú a nie niekoho zrania."
„Chcem sa vedieť biť ako ty." V Mateasovom hlase bola cítiť nesmierna úcta a túžba byť ako jeho skvelý učiteľ.
„A odkiaľ ty vieš ako sa ja viem biť?"
„Z cvičiska. Sledoval som ťa, keď si cvičil nováčikov. Tiež sa na teba pozerali, akoby ti najradšej vyrezali mozog a vymenili ho s tým svojím."
„Ty mi chceš vari vyrezať mozog?"
„Asi to nepôjde, však?"
Vojak sa zasmial, oslobodil tenké rúčky zo zovretia svojich dlaní a obaja sa znova opreli o zábradlie a pozorovali zlatistú oblohu.
Ružové oblaky sa tiahli naprieč celým nebom a chceli zahatať zlaté slnko, ktoré sa lúčilo s dňom. Hladina jazera sa ligotala jeho lúčmi, zaspávala spolu s ním. Vtáky spievali uspávanku a zvieratá sa z lúk pomaly vracali do bezpečia stromov. Pokoj, aký býva iba pred búrkou.
Keď sa priestorom rozľahol dunivý zvuk, stáda daktýl natiahli krky k oblohe. Zo západu sa k nim blížil aviatron - bojová loď, ktorá pripomínala obrovského čierneho vtáka, čo plachtí v pokojnom vetre, striehne na korisť na zemi a zrazu stiahne krídla a vrhá sa dolu. Aviatron nechával za sebou dymový pás a skôr než sa stačil zrútiť do nič nečakajúceho jazera, vybuchol čiernym peklom.
Ozval sa dunivý zvuk tlakovej vlny a trhajúceho sa kovu. Trosky lietali, padali na všetky strany, do zelenej trávy, do priezračnej vody a do košatých korún stromov. Ten najväčší kus dopadol rovno na breh. Voda aj zem vytryskli do vzduchu a dunenie prestalo.
Dvojica na terase s hrôzou sledovala náhly zvrat. Ruky položené na múriku, nechápavé výrazy, celkom znehybnené telá, ožiarené svetlom zapadajúceho slnka. Začali sa ozývať výkriky mužov, vojakov, gardistov, ktorí sa buď po svojich alebo na vznášadlách zhromažďovali okolo miesta činu.
„Zostaň tu," povedal generál a rýchlom krokom odkráčal z terasy. Chlapcom ani nehlo. Jeho mozog ešte stále spracovával obrazy, ktoré doň prichádzali cez očný nerv. Ani dramatický príchod kráľa na terasu ho zo šoku neprebral. Až po chvíli.
Vymenili si s otcom pohľady. Ten jeho bol vydesený a kráľov zas plný zlosti. Oči mu blčali, hruď sa mu prudko rozširovala a zase sťahovala. Aj on odkráčal, alebo skôr odbežal preč, v stopách generála. Mateas si až vtedy uvedomil, že za ním stojí skupinka ďalších nemilo prekvapených ľudí. Hlavne služobníctvo, pár úradníckych uniforiem a malý pánko, čo občas robil kráľovi sekretárku. Spomedzi nich sa vynorila kráľovná. Chytila Mateasa za plecia.
„Poď, zlatko."
Mateas šiel, no pohľad od čierneho oblaku po výbuchu neodtrhol. Matka ho pevne držala a ťahala dovnútra, druhou rukou ťahajúc Eirona, ktorý mal neprítomný výraz.
„Nemusíš ma držať za ruku, už nie som dieťa," vykríkol Mateas, keď prechádzali chodbou a vytrhol sa z matkinho zovretia. Zakričala za ním, no jeho už nebolo. Utekal, chcel ísť za generálom, chcel ísť za otcom, zistiť, prečo sa to stalo. Prebehol popri automatách - robotoch, čo strážili vchody - a utekal bielym chodníkom cez záhradu, aby sa dostal k jazeru.
Všade boli vznášadlá. Hasili horiace kusy, zbierali ich a odnášali preč. Dymiaca kopa čierneho kovu veľká ako dom ležala len pár desiatok metrov od neho. Nikto sa k nej nechcel priblížil. Zápach toho dymu bol natoľko odporný, že donútil zastaviť aj jeho.
Obzeral sa, hľadal svojho mentora, ale namiesto neho si všimol, čo jeho oči nikdy nechceli vidieť.
Počul už o nich. Rozprávali mu o stvorenia z Večnej tmy, o prvej vojne, ktorá takmer vyhladila vzácne ľudské homénium Colori. Zanechali civilizáciu na pokraji vyhynutia.
Krinita. Jej telo bezvládne ležalo v hebkej tráve, steblá obvíjali dlhé, obhorené končatiny. Nikto si ju však nevšímal. Musela mať minimálne dva metre. Neveril, ako veľmi sa stavbou tela podobá na človeka. To naozaj všetko živé a inteligentné vyzerá rovnako? Všimol si kúsok nepoškodenej sivej kože, ostatok tela bol čierny ako uhoľ. Nie len kvôli spáleninám. Zrejme mali čiernu aj krv. Hnusný, zákerný tvor. Ale ako sa sem dostal?
„Mateas!" zakričal ktosi, ale chlapec to nevnímal. Blížil sa k príšere, chcel vidieť jej tvár obrátenú na opačnú stranu, skrytú pod niečím, čo mohli byť zostatky čiernych vlasov. Stupil na čosi tvrdé, hadovité. Odtrhnuté chápadlo. Krinity mali chápadlá, smrtiace zbrane v podobe hadov. A on na tom stojí!
Čiasi ruka ho odtiahla preč.
„Čo tu robíš? Je to nebezpečné."
Mateas ešte nikdy nevidel Seara Noxa takého rozhorčeného. Tvár mal zvraštenú ako keď jedli kyslé mandarínky.
Chlapec neveriacky ukázal do trávy kúsok pred nimi. „To je krinita."
„Ja viem, čo to je," zahrmel generál a začal ho odtiaľ ťahať preč, „a zaráža ma, že aj ty vieš, čo to je a aj tak si neudržíš od toho odstup."
Zodvihol ho a posadil do vznášadla vedľa pilota, čo vkuse dačo mlel do komunikátora.
„Odvez ho do paláca k matke. A nech sa odtiaľ nepohne."
Mateas už neprotestoval. Medzi mužmi zahliadol kráľa. Bol zlostný, ako diabol. Horel, kričal, všade a na všetkých. Dostal amok. Kvôli nemu sa ho jeho vlastný syn bál. Neskrotné, nekontrolovateľné zviera schopné čohokoľvek, rozzúrené nad ohrozeným životom.
Nikto sa nič nepýtal, pretože všetci dobre rozumeli tomu, čo sa stalo. Nepotrebovali vedieť detaily. To jediné dôležité bolo očividné.
Krinita na palube dorfallaskej lode mohla znamenať iba to, že im vyhlásili vojnu.

Mateas nechcel robiť ďalšie problémy. V týchto chvíľach by to bolo maximálne nevhodné a navyše by za to mal omnoho viac zle, než obyčajne. Ale ten pocit nevedomosti už nedokázal zniesť. Nemohol spať, lebo mu okolo izby furt dačo lietalo. Aviatrony, vznášadla, všetko to svietilo, robilo hluk. Pred spaním máva zostrené zmysli, všetko počuje, vidí aj po tme, cíti každé dunenie a to strašné napätie, ktoré isto nedalo spať ani ostatným obyvateľom paláca. Tak to už raz býva, keď vás majú nepriatelia na muške a vy len ležíte a čakáte, kedy sa rozhodnú vás zabiť.
Vzdal to.
Odhodil prikrývku na zem, natiahol si večerný plášť a opustil miestnosť. Kráčal tmavou chodbou, tíško ako hmyz, oči dokorán, uši nastražené každým smerom. Dýchal iba toľko, aby sa nezadusil. Mal pocit, že by ostatní mohli počuť aj to.
Našťastie, rokovacia hala bola na tom istom poschodí. Za chvíľu sa už skrýval za rohom. Dosť blízko na to, aby si všimol, že pred vchodom stojí asi tak dvadsať automát, no dosť ďaleko, aby si ony nevšimli jeho. Praktickejšie bude použiť tajnú chodbu.
Celý palác bol pretkaný chodbičkami, ktoré sa používali ako únikové východy alebo na nepozorovaný presun služobníctva medzi miestnosťami, či ako dráhy pre trajekt, ktorý rýchlo dopravil potrebné veci tam, kde ich bolo treba. Chodba okolo kruhovej haly, kde sa konali rôzne stretnutia a dohady, bola zamknutá a nepoužívaná, ale pre Mateasa to nebola prekážka. Dostal sa tam už dávno, dokonca ju ukázal aj Eironovi, čo neskôr ľutoval, pretože ho tým brat začal vydierať. Samozrejme, len zo žartu.
Chvíľu mu trvalo kým sa prepchal miniatúrnym otvorom v stene skrytej chodbičky, ktorá spojovala sektor služobníctva so sektorom ich veličenstiev. Musel si dávať pozor, aby nikto nič nepočul. Jeho inokedy nenávidene tenké telo, nehodné kráľovského potomka mu teraz celkom vyhovovalo. Na druhej strane, musel o čosi podrásť. Minule sa do úzkeho priestoru slúžiaceho ako izolačný obal pred uniknutím nejakého dôležitého vládneho tajomstva ešte bez problémov vošiel. Teraz sa musel krčiť. Ani sa nesnažil nájsť si nejakú pohodlnejšiu polohu, iba počúval. Hádka medzi generálom a kráľom sa mu otvorila ako truhlička s pokladom.
„Chceš, aby nás tu za noc postrieľali?!" kričal kráľ revom zvieraťa zahnaného do kúta.
Sear Nox nekričal. Nemusel. Jeho hlas bol taký prenikavý a silný, že stačilo len trošku zintenzívniť hlasitosť.
„Ísť proti nim je samovražda. Nie sme pripravení na vojnu, nemáme dostatok strojov ani ľudí. Musíme požiadať o pomoc niekoho zvonku."
Oproti kráľovej zúrivosti bol generál rozhodený iba mierne. Hovoril rozvážne, so zdravým úsudkom, s chladnou mysľou, lebo vedel, že pudy problémy neriešia, a keď áno, iba ich zhoršujú. Ale kráľ zas iba hrmel piskľavým hlasom.
„Kráľovstvo Fallasu má pod sebou desiatky planét, MILIARDY ľudí! Nemusíme žiadať o nijakú pomoc! A určite nie pomoc od takej primitívnej populácií akou sú terrariáni."
Kráľ si zrejme neuvedomoval obsah svojich slov. Halou sa ozvalo nespokojné šuškanie a mrmlanie. Polovica prítomných bola Terrari.
„Mal si na mysli Niradčanov," opravil ho Sear Nox. Aj on bol terrarián a nehanbil sa za to. Práve naopak, bol na to hrdý. A kráľovi to kedysi tiež nevadilo, keďže si ho zvolil za svoju pravú ruku. Boli priatelia? V tejto chvíli asi nie, ale spájala ich spoločná minulosť, ktorá sa nedala zabudnúť, ani zakopať niekam pod zem. Bolo medzi nimi puto, aké Mateas mal so svojim mladším bratom. Čo by ho mohlo pretrhnúť? Vojna určite nie.
Zdalo sa, že sa kráľ na chvíľu upokojil. Zaznel ťažký vzdych a vrzgnutie dreveného stola. Oprel sa oň.
„Všade chcem hliadky," povedal tlmene.
„Už sú."
„Nie, myslím... úplne všade. Okolo celej planéty. Zapojte orbital, všetky lode, ktoré máme. Hangáre budú prázdne!" buchol päsťou do stola. Nikto neprotestoval.
„A na Kadžamar pošlite špehov. Chcem mať podrobné správy o každej krinitskej lodi blízko hraníc, život chráň za ňou. Ak nejaká prekročí hranice, odpáľte ju naspäť."
Jednotliví poverení začali plniť rozkazy. Halou to šumelo, zvuk krokov bol čoraz hustejší, hlasy sa prekrývali s pípaním komunikátorov. Všetci sa dali do pohybu. Za chvíľu bola hala prázdna.
Mateas bol zmätený. Počul toho málo. Prišiel neskoro? Všetky dôležité veci, ako napríklad, prečo kráľovský aviatron mal na palube krinitu a ako sa naň vôbec dostala, alebo prečo dozorcovia na orbitale pustili poškodenú loď ďalej, sa prebralo asi na začiatku. Stráž na orbitale totálne zlyhala. Chcel sa už odskladať zo skrýše preč, v tom ho zastavil otcov podivne zarmútený hlas:
„Nechápem, ako sa to mohlo stať," udrel do niečoho kovového. Mateasom myklo. Dvakrát, pretože to niečo kovové narazilo do steny na mieste, kde bol z druhej strany schovaný.
„Vedeli sme predsa, že raz to musí prísť," ozval sa pokojný hlas Seara Noxa. „Chcú sa pomstiť za to, že sme z nich pred rokmi urobili porazených."
„A urobíme to s nimi znova," zahrmel kráľ. „Môj ľud nikto vraždiť nebude. A kto áno, ochutná môj hnev! S nami sa šachy nehrajú, sme bojovníci, nie nejaké figúrky!"
Chlapec napäto počúval tie slová, ktoré sa zdali až neuveriteľné. Iste, jeho otec sa často rozčuľoval, ešte častejšie kričal a celkovo bol zlý, ale teraz hovoril k veci, so zmyslom pre spravodlivosť a zodpovednosť nad tými, ktorí si ho zvolili za kráľa. Jeho hruď naplnil akýsi zvláštny cit porozumenia. Bol rád, že mohol spoznať aj túto stránku človeka, ktorý mu dennodenne pripomínal, aký je neschopný. Chcel počúvať ďalej, ale zrazu...
Rúrka, ktorá mu celý ten čas tlačila na rebro, pod tlakom jeho tela zapraskala. Následne ďalšie a ďalšie kovové rúrky. Ozývalo sa to a bolo nemožné, aby to vnútri nepočuli.
Všetko sa okolo neho začalo hýbať. Schúlil sa do klbka, ako mu to voľný priestor dovolil, a s búšiacim srdcom čakal na situáciu, ktorá mala nastať. Keď zvuky ustali, podvihol hlavu a iba očkom sa pozrel pred seba.
Stena, ktorá ho delila od kruhovej haly bola preč. Rovnako tak stena za ním bola preč. Celý komplex sa odsunul a vytvoril ešte väčšiu miestnosť. Sear Nox a kráľ sa pozerali naňho. Ich kamenné tváre naznačovali, že už bolo na dnes drámy dosť. Kráľ len nahnevane vzdychol a otočil tvár ku generálovi.
„Všetci voľní nech sa zbalia, pôjdu s tebou na Kadžamar," prikázal generálovi a vyšiel otvorenými dverami von, ani sa za Mateasom neobzrel. Zato Sear Nox sa naňho usmial.
„Poviem ti, ty si koleduješ o poriadny malér." Podišiel k tomu drobnému uzlíku, ktorý čupel na studenej podlahe a radšej ani nedýchal, a posadil sa na schodík medzi podlahou haly a priestorom, ktorý ešte pred chvíľou býval tajnou chodbou okolo nej.
Boli ticho. Mateas sa spamätával a jeho mentor nad niečím premýšľal, čo prebudilo chlapcovu zvedavosť. Uvedomil si, čo mu vlastne kráľ ako posledné povedal.
„Ty odchádzaš?" nadhodil chlapec smutne. Vojak zostarol v tvári o niekoľko ťažkých rokov a prikývol.
„Ale... kto ma teraz naučí bojovať?" Ten zúfalý, detský tón, prebodol mužovi srdce.
„Budeš to musieť zvládnuť sám," trpko sa usmial a ako bolo jeho zvykom, rozstrapatil chlapcovi vlasy. Potom sa postavil a pobral k východu.
Zastavil. Otočil sa. Chlapec naňho pozeral, smutné oči sa ligotali slzami, čo nechcel pustiť von. Vojak sa ešte raz usmial, plný lásky a bolesti, že opúšťa dieťa, ktoré ani nevie, že svojho skutočného otca už pravdepodobne nikdy neuvidí. Chcel niečo povedať, ale hlas sa mu zasekol, tak len prikývol a odkráčal skôr, než by urobil nejakú hlúposť.

Dni chvíľu plynuli ďalej, akoby sa nič nedialo. Zozačiatku pár krát prišli krízové situácie, kedy obyvatelia kráľovského mesta nevedeli, či prežijú do nasledujúceho rána. Z Kadžamaru, planéty na hranici, ktorá neslúžila na nič iné okrem bojov, prichádzali stále horšie správy, stále desivejšie a stále s ultimátom. Mali sa vzdať. No nech boli hrozby akékoľvek, nikdy sa nenaplnili. Zbrane, ktoré mali zničiť celé planéty buď neexistovali, alebo to boli iba prázdne vyhrážky.
Ten najhorší deň prišiel skoro, len po pár mesiacoch, kedy sa nad hlavami obyvateľov Dor Fallasu zjavili krinitské lode. Mateas si na ten deň veľmi dobre pamätá a hádam nikdy naň nebude môcť zabudnúť.
Ani tú noc nemohol spať. Prestal sa so spánkom baviť vo chvíli, keď sa námesačný pokúšal zabiť vlastného brata vreckovým nožíkom, pretože sa mu snívalo o krinite ležiacej v tráve. Potom to musel vysvetľovať. Samozrejme, že sa našli aj takí, čo mu tú námesačnosť nejak nemohli uveriť a odvtedy spával pripútaný, sám zamknutý v núdzovej izbe. Nie je to absurdné? Je. Ale keď nespal, putá boli uvoľnené. Zdalo sa mu, že počuje divný zvuk, tak vstal a prechádzal sa po tmavej izbe, kde bude lepšie počuť.
„Už mi šibe," mrmlal krútiac hlavou a pri spomienke na incident s námesačnosťou a vreckovým nožíkom neovládol svoju ruku a tá letela priamo oproti stene, v ktorej po náraze zostala preliačina. Chvíľu skackal od bolesti, držal si ruku s krvácajúcimi hánkami, pretože steny boli z rapalanderu, čo znamenalo poriadne tvrdé. Potom sa však zarazil.
Bolesť ho prešla v momente, čo sa otočil na preliačinu. ON urobil preliačinu do steny z rapalanderu! Už vtedy v jeho kráľovskej makovici skrsla myšlienka, že možno by sa naozaj mal naučiť bojovať. Hlavne v týchto ťažkých časoch. by sa mohli zručnosti vojaka zísť.
Obviazal si ruku ponožkou, čo ležala zabudnutá na taburetke a zaľahol naspäť do postele. Rozmýšľal, napadali ho kadejaké predstavy, o bojoch, o vojne, o sebe, svojej budúcnosti... ale ten divný, napínavý, tlmený zvuk počul stále. Až na to, že už akosi tlmený nebol.
Prvá vec, čo prišla, bolo ostré biele svetlo. Druhá ostrý pískavý zvuk. Následne dunenie, ktoré otriasalo stenami a to všetko sa opakovalo, opakovalo a opakovalo a Mateas len ležal skrútený, oči zažmúrené tak, že mu praskali žilky, ruky pritisnuté k ušiam a neveril, že sa dožije momentu, kedy to prestane.
Čakal, možno aj prosil vesmír, aby s ním skoncoval čo najskôr, nech tá bolesť prejde, ale ten odmietol. Pud sebazáchovy nemajú ľudia pre nič-za nič a tak slepý bielym svetlom, hluchý od dunenia a dezorientovaný z neustávajúceho otriasania všetkým naokolo, skotúľal sa z postele na zem a poštvornožky hľadal dvere. Možno aj pocítil štipku nádeje, keď ich našiel. No bol v tom háčik - zamknuté.
Už si na stav svojho okolia začal zvykať. Posadil sa na zem, oprel o dvere a nechal sebou kmásať z jednej strany na druhú. Úplne zabudol, že má oči stále zatvorené, pretože tenká koža viečok intenzívne svetlo nezastavila, ani nezoslabila. Takže, keď ich otvoril, nevidel rozdiel. Plus, tú bolesť nedokázal prirovnať k ničomu, čo do vtedy zažil. Nič, čo sa vtedy dialo, nedokázal prirovnať ani k jednej svojej spomienke. A to si už začal myslieť, že sa narodil do celkom v pohode doby.
Prebral sa až v nemocnici, asi tak po týždni. Bol po operácií očí a hoci nič nevidel, čiernu tmu uvítal s radosťou, ktorá oproti tej bielej bolela oveľa menej. Dlho si ju však neužil. Zrak sa mu po čase vrátil, keď ale uvidel, čo zostalo z krásneho mesta a rajskej prírody naokolo...
Takú zlosť jeho mozog ešte nevyprodukoval. Rástla, bolela, trhala mu telo na miliardy kúskov a musela ísť von. Tak spojil nepríjemne s užitočným, ako mal v pláne už predtým. Dostal novú izbu - dva metre štvorcové kasárenského stanu s tvrdou posteľou a namiesto prechádzok v rozkvitnutej záhrade voňajúcej po sladkých kvetoch kráľovskej Rex lumie - jeho obľúbenej, chodil trénovať na zemité cvičisko. No ešte predtým musel absolvovať pár nepríjemných rozhovorov.
Keď ho pustili z nemocnice, nemohol si nedopriať prechádzku zničením mestom. Už to vlastne ani nebolo mesto, iba ruiny. Všade sa ponevierali preživší a upratovači, ktorí pomocou vznášadiel zbierali sutiny zo zničených budov a odvážali ich ani vesmír nevie kam. Tvrdé rany svetelných del odkryli úrodnú čiernu zem, vďaka ktorej sa príroda možno z tohto nešťastia zotaví rýchlejšie. Ale čo ľudia? Tím bol život raz vzatý a už nikto im ho nevráti späť. Mateas ani nevedel koľko ľudí v tú osudnú noc zahynulo, no radšej to ani nechcel vedieť. Hádal, že hneď na to by urobil nejakú šialenú samovražednú kravinu, ako napríklad ukradnúť aviatron, ktorý nevie ovládať, a ísť to tým chápadlovitým príšerám vrátiť. Spomenul si len na jedného človeka - generálovu dcérku Meme. Od ich malého sídla nebol ďaleko, tak pobežal pozrieť sa, či ich dom ešte stojí.
Polka. Výborne! Oproti ostatným bol na tom relatívne dobre. Okolo pobehovali upratovači v šedých kombinézach a jeden po druhom kričali. Zmätok. A uprostred toho zmätku, dievčatko.
Mema mala asi tak deväť, možno menej. Sledovala nehybnú kostru jej malého paláca, chcela mu vrátiť pôvodnú tvár a vôbec si neuvedomovala, aké má šťastie, že žije. Aj keď, hovoriť o šťastí v takejto situácií... Prihovoril sa jej.
„Neboj, oni ti ho znovu postavia," chlácholil ju. Otočila naňho veľké sivé oči plné sĺz, čo sa chceli dostať von a hodila sa mu do náručia. Plakala, plakala a plakala a Mateas nevedel, či to len tak, kvôli domu, alebo či nie aj pre niečo horšie. Zrazu ho napadla strašná myšlienka.
Všimol si, ako na tom bol dom. Poznal ho. Generál ho často brával ku sebe. S malou Meme sa hrával v okrúhlej izbe na poschodí. Tá stála. Steny detských izieb boli vždy z rapalanderu. Jednak preto, aby ich deti nezničili, ale aj kvôli ochrane v takých situáciách, ako prípadné prírodné katastrofy alebo bombardovanie nepriateľskými silami. V tej časti domu, z ktorej zostali len kovové úlomky a sutiny, mali izbu rodičia. Dom stál od severnej strany mesta. Útok Krinít prišiel od severnej strany. Všetci ľudia, čo žili naokolo, to schytali ako prví, nič netušiac, bez možnosti dostať sa do bezpečia.
Mateas objal blonďavé dievčatko ešte pevnejšie. Hladkal ju po jemných vláskoch a plakal spolu s ňou. Myslel na generála, na to, či sa vráti, keď zistí, že jeho jediné dieťa, malé a nevinné, tu zostalo bez matky.
„Zlatko," prihovoril sa jej pomedzi vzlyky, „kde... kde teraz bývaš?"
Uplakaná Mema ukázala zaň ho. Otočil sa. V diaľke bol postavený núdzový stan.
Nahneval sa. Zobral dievčatko na ruky, ani nevedel, odkiaľ nabral toľko síl, keď bol len taká špajdľa a kráčal pomedzi sutiny naspäť cestou, ktorou prišiel, rovno do paláca. Ten útoky prežil, pretože z rapalanderu neboli iba detské izby. Kráčal rezko, rýchlo, že ten hnev nebolo vidieť len na jeho tvári, ale na celom tele.
Dieťa jeho najlepšieho priateľa príde o matku, otca má na vojne a ON ho nechá samé, bez opory, bývať v núdzovom stane! Nenávisť k jeho otcovi, k tomu úžasnému kráľovi, stúpala a Mateas to nemienil zastaviť. Po všetkých tých rokoch má na to pádny dôvod.
Pri rozbitom hlavnom vchode do paláca stretol brata. Eiron sa neodvážil ísť do mesta. Sledoval ho len tak z diaľky a tváril sa ako pomätený. Keď však uvidel Mateasa s Meme na rukách, rýchlo sa mysľou vrátil do reality.
„Čo sa stalo?" opýtal sa ešte stále trochu zasnene.
Mateas sa naňho ani nepozrel, len prešiel okolo so slovami zafarbenými hnevom:
„Radšej sa nepýtaj."
Mieril rovno do otcovej pracovne, do kruhovej haly, na ktorú nemal veľmi šťastné spomienky. Tipoval, že teraz k nim pribudnú ďalšie rovnako neútešné. Ešte šťastie, že cestou narazil aj na matku, ináč by si malá Mema musela vypočuť drsný rozhovor.
„Mateas, kde si bol?" volala naňho už z diaľky. Jej otázku ignoroval.
„Vezmi ju, prosím." Kráľovná sa zatvárila čudne, vzala zaspávajúce dievčatko do náručia a nechala syna raziť si cestu pomedzi automaty a upratovačov ku kráľovi. Bolo nemožné, aby si jeho nahnevané zámery neuvedomila.
„To bude zas kriku," povedala si pre seba a odhrnula z Meminej ružovej tváre prameň vlasov.
Kráľ bol tam, kde Mateas predpokladal, obklopený kadejakými úradníkmi. Bol tam aj krtko, trpaslík, kráľova príležitostná sekretárka s nadutým ksichtom a postavou hodnou plastiky. Chvíľu si ho nevšímali, no stlačil núdzové tlačidlo na ovládacom panely pri dverách a tie sa s dunením zatvorili. Všetci stíchli a obrátili nechápavé tváre naňho.
„Mateas? Želáš si niečo?"
Kráľov milý tón ho neprekvapil, vedel, že bol falošný. Nechcel byť zlý na svojho prvorodeného syna medzi všetkými tými snobmi, vďaka ktorým je kráľom.
„Chcem sa s tebou porozprávať osamote," vyzval ho drzým tónom. Bolo mu jedno, čo si o ňom pomyslia, aj tak nebol práve miláčik šľachty.
Kráľ podozrivo prižmúril oči a vyzeral, že by mu najradšej jednu vylepil, ale potom sa rozhliadol po tých nemých tvárach s nosmi dohora a znova musel byť dobrý otec.
Usmial sa.
„Ale iste." Podal sklenenú tabuľku slúžiacu ako tablet krtkovi a spolu s Mateasom vyšli von. Zašli kúsok za roh a tam sa to začalo. Schytil syna za ruku.
„Čo to malo znamenať?" precedil pomedzi zuby.
Mateas sa mu ľahko vytrhol, až sa jeho otec zarazil.
„To? To bol následok tvojho sebeckého správania!"
„Ako si to dovoľuješ?"
„Ako si ty dovoľuješ!"
Kričali iba tak potichu. Posledné, čo obaja potrebovali, bol nejaký škandál.
„Nechať ju tam, samu," pokračoval Mateas, „bez matky! A bez otca!"
Kráľ netušil, o čom hovorí, iba chvíľu. Veľmi rýchlo mu došlo, prečo je jeho syn taký rozhorčený. Lenže Mateas nebol rozhorčený len ľahostajnými činmi svojho otca. Všetok ten hnev, tá nenávisť, ktorú voči nemu prechovával, sa drala von.
„Mám kopu iných starostí, ak si si nevšimol. Mesto je zrovnané so zemou, stovky ľudí je mŕtvych, hrozí ďalší útok. Čo si myslíš? Že mám čas starať sa o jednotlivcov?"
Mateas si na okamih pripadal nehorázne detinský, ale hnev mu nedovolil prestať.
„Aspoň o ňu!" skríkol intenzívnejšie, hlasom plným ľútosti.
„Si sentimentálny!"
„Prišla o matku! Tvoj najlepší priateľ prišiel o manželku a ty... vie to vôbec?"
„Isteže to vie. Ale on, na rozdiel od teba vie, kde je jeho miesto a čo je jeho povinnosť. Ty nikdy nebudeš môcť byť kráľom, pretože necítiš nijakú nadosobnú zodpovednosť. Navždy zostaneš slabý a bezvýznamný."
„Čo sa to tu deje?"
Prerušil ich jemný ženský hlas. Kráľovná. Obaja otočili červené tváre k nej. Zostala zarazená, malá Mema sa skrývala za jej belasou róbou a veľké oči upierala na kráľa ako na niečo posvätné, no vzbudzujúce strach. Obaja pozerali raz na kráľovnú, raz na dievčatko. Potom sa kráľ pozrel na syna. Pokrútil hlavou, pokrčil nos ako nad niečím nechutným a rýchlym krokom prefrčal popri svojej manželke. Tá sa za ním iba trochu obzrela a hneď vyzvedala od syna:
„O čo šlo?"
„O nič," odvrkol drzo.
„Mateas," sprísnila tón, „neviem, čo ti sadlo na nos, ale teraz na to naozaj nie je vhodná doba."
Sklonil hlavu a ťažko vzdychol. Chystal sa niečo povedať, ale pred Meme nemohol. Matka sa pobrala k odchodu.
„Postaraj sa o ňu," zavolal za nimi, „prosím."
Otočili sa. Ružové pery kráľovnej sa roztiahli do láskyplného úsmevu, aký vídaval u svojho mentora. Potom pokračovali po chodbe ku komnatám. Mema poslušne a s pokorou kráčala vedľa kráľovnej, tá ju objímala okolo pliec a niečo jej šepkala.
Mateasovi v hlave zneli posledného otcove slová. Navždy slabý a bezvýznamný. A sentimentálny? Možno. No v dobrom zmysle. Alebo nie?
Znova ten nápor hnevu. Voči sebe, svojmu otcovi, nadosobnej zodpovednosti...
Prásk! Ďalšia preliačina. Čo furt s tými stenami má? A kde je bolesť?
Obzeral si ruku, hánky boli ako predtým, vôbec to nebolelo, pretože mu žilami prúdilo nadmerné množstvo adrenalínu, ktoré bolo nutné spotrebovať.
Cvičisko bolo prázdne, chýbala mu kupola a v zlatom piesku sa kde tu nachádzali malé krátery po dopade odtrhnutých kusov železa z budov naokolo. Stále však cítil voči tomuto miesto rešpekt. Ako malý sa rád pozeral na výcvik, na to, ako mladí muži odovzdávajú svoje duše ochrane svojho národa. Ešte rok-dva a za normálnych okolností by to mohol vyskúšať aj on.
Uprel pohľad na šedú kovovú stenu na konci obdĺžnikovej plochy posiatej pieskom. Keby to tu nebolo také doničené, možno by šla spustiť simulácia a mohol by si to rozdať s nejakými virtuálnymi nepriateľmi. Z pästiarskych súbojov odkukal pár chmatov, no žiadna sláva. Čo mu však prišlo na um bola prekvapivá sila skrývajúca sa v jeho (ne)svaloch. Rozmýšľal aj nad tým, či niekde verbujú do armádnych jednotiek. Na iných planétach určite, tu... možno v nejakých iných mestách. Potreboval by niekoho ako trénera, no nebol si úplne istý svojím rozhodnutím. Zvládol by to vôbec? Armáda, vojna. To nie je pre slečinky. A on je princ, vychovávaný k diplomacií. Lenže ani tá mu veľmi nešla. Vidieť to na vzťahu Mateas-šľachta. Spomenul si na súťažný súboj s bratom. Možno by ho mohol trénovať Eiron. Otec ho toho veľa naučil aj čo sa boja týka. Ale to by bola zas len hanba.
Sadol si, hlavu si podoprel rukou a druhou sa hrabal v slnkom ohriatom piesku. Presypával sa mu pomedzi prsty, jemný, príjemný na dotyk. Počúval ten slabý šušťavý zvuk a nachvíľu sa stal jedným zrniečkom.
Jeden spomedzi miliárd. Tak je bezvýznamný. Presne ako mu povedal otec. Ale nie je slabý. Môžu ho zovierať v dlaniach ako chcú, ale on im aj tak unikne pomedzi prsty a vráti sa späť na zem. Tak bezvýznamný... No aj keď udrú po ňom päsťou, nerozdrví sa. Môžu po ňom šliapať, ale on vydrží všetko. A aj keby ho rozdrvili na menšie kúsky, stále môže existovať ako ten najmenší z nich.
Také teórie ho uspávali a celkovo mu jeho pozícia prišla nudná a trošku aj trápna. Začal sa smiať. Iba tak. Ako blázon, ktorý si prestáva uvedomovať vlastnú existenciu a len sa smeje nad absurdnosťou daného okamžiku.
Pri pohľade na ružovkasté nebo, ktorého farbu zapríčinilo zapadajúce slnko, sa mu do mysle vnoril obraz chvíle, kedy to všetko začalo. Opäť stál zdutý na terase, opieral sa o kamenný múrik, ale bol rád za prítomnosť istého veľmi dôležitého človeka, ktorý momentálne riskuje svoj život za niečo, čo možno ani nemá zmysel. Keby tu bol teraz, necítil by sa tak stratený v tomto mori piesku, v mori miniatúrnych kamienkov, ktoré len umocňujú jeho bezcennosť. Mal by vstať a odísť.
Ako sa tak díval niekam do prázdneho priestoru medzi ním a kovovou stenou, dospel k definitívnemu rozhodnutiu.
Pôjdem.
Kráľ nebol veľmi nadšený, keď ho znova videl stáť vo dverách kruhovej haly. Venoval mu jeden nenávistný pohľad a zase sa díval na plochu svojho pracovného stola. Už okolo neho nebol nikto okrem hologramov na sklenených doskách visiacich zo stropu, čo Mateasovi padlo vhod.
„Čo máš za problém tentoraz?" opýtal sa kráľ uštipačne, ani sa na syna nepozrel.
Mateas sa opatrne približoval. Zastavil až tesne pred stolom. Rozhliadol sa po hologramoch. Na jednom išli zábery z Kadžamaru. Veľa toho v tom zmätku nerozoznal, všade boli čierne oblaky dymu a horiaca zem. Z purpurovej oblohy sa približovala menšia krinitská loď. Odvrátil zrak.
„Chcem ísť ako dobrovoľník," vyletelo z neho. Otec sa naňho pozrel spod hustého obočia.
„Do armády," dodal po chvíli, potichu a ťahavo, akoby si nebol celkom istý, tým čo vraví, aj keď vnútri bol plne rozhodnutý.
Kráľ sa začal smiať a krútiť hlavou.
„Ty nie si len sentimentálny, ale aj naivný, ak si myslíš, že by si to prežil. Dve najhoršie vlastnosti, aké vojak môže mať a ty chceš ísť bojovať za svoju vlasť. To nedopustím, aby ma môj prvorodený syn tak strápnil ešte aj pred očami vojenských veliteľov."
Mateas sa nadýchol. Zahnal slzy aj zlosť. Musí sa vedieť ovládať. Musí byť pokojný. Nijakú presvedčivú reč si nepripravil, no tie správne slová ho začali napadať, akoby už mal dopredu vyhraté.
„Hovoríš, že som pre teba sklamaním, ale nikdy si mi nedal šancu ukázať, v čom vynikám..."
„Pretože ty v ničom nevynikáš," prerušil ho, „teda okrem robenia mi hanby."
Chlapec chvíľu hľadal stratenú niť a pokračoval rezkejšie:
„Dobre, ale nikdy si mi nedal príležitosť dokázať ti opak. Teraz ťa o ňu žiadam. Som si istý, že nezlyhám. Chcem to! Chcem sa naučiť, čo by som už podľa teba mal dávno vedieť. Stále sa pamätám na dni, kedy si ma chcel niečomu naučiť, ale ja som ťa nepočúval, pretože som bol iba hlúpe dieťa. A ty si ma preto odstrčil."
Vtedy sa kráľ zatváril mrzuto, čo donútilo Mateasa znova zmierniť tón hlasu.
„Prosím, nechaj ma ísť... dospieť. Stať sa synom, akým mám byť. Viem, že trón mi nikdy patriť nebude, no chcem pre toto kráľovstvo vykonať aspoň niečo osožné."
Dohovoril a zľahka sa poklonil. Zostal tak, až kým jeho žiadosť kráľov mozog poriadne nezvážil.
„Ešte raz mi povedz, čo vlastne odo mňa chceš," prehovoril obvyklým tónom.
Syn zodvihol hlavu, narovnal sa a najistejšie, ako vedel, odpovedal:
„Žiadam ťa, aby si ma naverboval."
Kráľ sa pousmial a jeho pohľad nadobudol zvláštny, hrdý ráz. Pozrel ku dverám.
Mateas počul, že niekto prichádza. Podľa šušťania látky po podlahe to bola kráľovná. Ale neobzrel sa, neodtrhol pohľad od otcovej tváre.
Po dlhej, napätej minúte, si konečne mohol vydýchnuť.
„Dobre teda. Začneš zvyčajným tréningom v kasárňach na základni v Borneorských horách. Tam cvičíme nováčikov, z absolútnych núl robíme chlapov pripravených prevziať svoju národnú zodpovednosť. Potom... no, uvidíme, či budeš použiteľný."
„Zbláznil si sa?" vmiešala sa do toho matka. Mateas sa na ňu pozrel, keď už stála vedľa neho. On bol šťastný, ona zhrozená.
„Je to ešte len dieťa," pokračovala, mieriac svoj hlas k manželovi.
„Sám sa rozhodol. Na to je už starý dosť."
„Ty vieš, že nie je."
„Mami," chytil ju za ruku, „ja to chcem."
„Ale ty ešte nemôžeš ísť do armády. Minimálna veková hranica..."
„... sa v období vojnového konfliktu môže meniť," doplnil ju kráľ.
„To nemôžeš myslieť vážne."
„Bude v najstráženejšej oblasti na tejto planéte, obklopený tisícovkou mužov a iste aj rovesníkov. Bude tam viac v bezpečí než tu. Nie je to to, čo chceš? Aby boli tvoje deti v bezpečí? A navyše, som presvedčení, že aj najvyššej rade sa bude páčiť ich odvaha brániť svoju krajinu, alebo naivita." Pri poslednom slove pozrel na Mateasa.
Kráľovnej chvíľu trvalo, kým pochopila to množné číslo v jeho slovách. Oči sa jej nebezpečne zväčšili.
„Eirona nie."
Kráľ sa doširoka usmial.
„Čože, čo s tým má Eiron?" obrátil sa Mateas na otca.
„Pôjde aj on. Myslím, že sám by nebol iného názoru. Čo môžem dopriať jednému, doprajem aj druhému, no nie? Chcem byť spravodlivý otec."
Mateas stratil reč, ústa otvorené, oči vypleštené, kráľovná sa zas mračila, neveriacky pohľad zapichovala do svojho manžela a odušu krútila hlavou.
„Iba cez moju mŕtvolu."
„Nebuď smiešna. Sú už skoro dospelí. Pokiaľ viem, máš sa predsa o koho starať. Tuším, že vďaka tuto Mateasovi máme v rodine nového člena. Chlapci ti chýbať nebudú."
Mateas už dupľom nevedel, čo má povedať. Vlastne, ani nebolo čo povedať. Jeho otec striedavo preskakoval z krutovládcu na tak ohľaduplného kráľa, že sa postará o opustené dieťa generála svojich verných vojsk, čo sa menším počtom slov povedať nedalo.
Kráľovná radšej opustila miestnosť. Čudný kráľ sedel vo svojom pohodlnom kresle a tváril sa, že rozmýšľa. Mateas sa pozeral do zeme a tiež sa tváril, že rozmýšľa.
„Zavolaj mi svojho brata," požiadal ho otec, „chcem sa s ním rozprávať."
Prikývol a nasledoval matku, ktorá bežala varovať svojho mladšieho syna pred otcovým nerozumným rozhodnutím. Bol šťastný. Nie v pravom slova zmysle, ale bol rád, že sa konečne dajú veci do pohybu, že sa dočká vysnívanej zmeny. V tej chvíli preňho vojna neexistovala, iba jasná vidina jeho budúcnosti. Sľuboval si od toho viac, než sa dočkal, no menej, než nakoniec sám dosiahol.

 

Spisovateľov komentár k príspevku

Budúcnosť existuje.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8