Čo je vesmír?

Čo je vesmír? Čo sú hviezdy? Čo sú galaxie? Milión otázok mi hlavou treští, keď vesmír spomeniem. Večer zaspávam a rozmýšľam nad hviezdami. Sú ako iskričky radosti v detských očiach. Či azda kryštáliky sĺz, keď smutný niekto je? Alebo odraz perličky z hlbín oceána, ktorú ukrýva mušľa, v ktorej býva, ktorú neopustí?... Hviezdy nám pripomínajú mnoho vecí. Ale kto by sa zamyslel nad tým, že každá má prečo žiariť? Verte, neverte, ale každá z nich má v rukách náš osud. Každý lesk, každá časť hviezdy, to sme my. Každý má na oblohe svoju hviezdu. Nikto to ale nevie, až doteraz...
Večer okolo 22:15 som sa zobudila na oblohe plnej hviezd. Ležala som na oblaku, ktorý sa pomaličky, takmer vôbec nehýbal. Okolo mňa poskakovali drobnučké hviezdy, ktoré strážil mesiac. Pripomenulo mi to pastiera a jeho stádo oviec. Lenže toto boli hviezdy! Nazdala som sa, že sa mi to všetko iba sníva, chcela som sa prebudiť, no niečo ma ťahalo naspäť do sna, niečo chcelo, aby som ostala... Posadila som sa na kraj obláčika a pozrela sa dolu. Pod sebou som zbadala nádherné mesto svetiel, Paríž. Nádherne sa tam do výšky ťahala Eiffelova veža. V Paríži som už bola minulý rok, ale pohľad zhora bol úžasný. Milióny svetiel svietilo, občas pár zhaslo, iné sa len rozsvietili. Odrazu mi niečo pristálo na hlave. Bola to hviezda. Tá úplne najmenšia z celej oblohy. Bola ešte malinká na to, aby pochopila, že ja nie som odtiaľ, z obláčika, na ktorom som sedela... Začala po mne skákať a túlila sa ku mne. Začínala som mať čudný pocit, že som jej nejako prirástla k srdcu.

Odrazu začalo niečo zvoniť. Znelo to ako môj.... Budík! Strhla som sa a našla som sa na posteli, kde vedľa mňa o dušu rinčal budík. S nervami som ho vypla. Začala som už dúfať, že to, čo sa udialo posledných pár hodín, bola skutočnosť. Ale čosi! To už by mi hrabalo, nie? Ako som tak premýšľala, pomaly, takmer nečujne ku mne docupkala moja 4 ročná sestra. Snažila sa mi vyliezť na posteľ, ale dôsledkom toho, že bola privysoko, vyzerala, že ide šplhať Mount Everest. Pomohla som jej na moju posteľ, i keď som nechápala, prečo sem chce ísť. Keď zistila, že už je na posteli, vrhla sa na mňa, začala po mne liezť a skackať. Presne ako tá malá hviezdička vo sne. Zaujímavé, pomyslela som si. Žeby to malo niečo s tou hviezdičkou spoločné?

Po škole som prišla domov, urobila si úlohy, pripravila sa na písomku z matematiky, čo mi trvalo dooosť dlho. Bola som strašne unavená z minulej noci, keďže som sa zobudila uprostred nej a nevedela som naspäť zaspať. Áno, myslím si, že aj vás zaujíma, ako sa dostala ku mne sestra, keď bola hlboká noc. To neviem, bohužiaľ, ani ja. Pravdepodobne sama vyliezla z postieľky. Raz mi to aj ukázala. Ale teraz to nie je také podstatné. V momente, ako som si ľahla som aj zaspala. A hneď na to som sa zobudila. Znova. Ale tento krát som ležala na mesiaci ako v nejakom kresle. Pod ním som zbadala tú malinkú hviezdičku, čo minulú noc. Čakala na niečo, alebo na niekoho na obláčiku, ktorý bol nižšie. Zistila som, že minulú noc som sa pravdepodobne zobudila na tom oblaku. Hviezdička mala slzy v očiach, keď na obláčiku nikto nebol. Otočila sa a chcela odísť preč, ale zbadala ma hore, na mesiaci. Slzy hneď zmizli a ona ku mne priletela rýchlosťou blesku. Skočila na mňa a usadila sa mi v lone. Domyslela som si, čo asi chce. Tak som sa zahrala na mamu. Začala som ju kolísať a ona pomaličky zaspávala. A ja s ňou.

Takto to deň čo deň chodilo, hviezdička sa mi aj predstavila, volá sa Bellatrix, nemá rodičov, proste hviezda len tak vznikne... Aspoň tak mi povedala... Nebola som žiaden znalec hviezd.... Ale táto ma zaujímala. Bola ako moja malá sestra, ale chovala sa ako moje dieťa. Zrejme jej chýba materská láska.... Jaj, opäť mi zvoní budík, musím vstávať! Na tento deň som sa veľmi tešila, pretože to mal byť posledný deň v školskom roku. No to som ešte netušila, čo mi tento deň pripravil.

Sedím doma na gauči a som zrútená. Keby tu tak bola moja Bellatrix... V škole mi urobili peklo moje spolužiačky a teda som školský rok ukončila ako najhoršie sa dalo! Bola som z toho zdrvená, cez esemesky mi posielali vyhrážajúce správy. Bola som na dne mesiac. Nechodila som za Bellatrix, pretože som nespávala a keď sa mi podarilo zaspať, nesnívalo sa mi nič, nemala som chuť nič robiť... A zrazu prišiel ten deň, keď všetko vyvrcholilo nad moje sily... Nezvládala som situáciu a podrezala si žily. Čas zrazu išiel pomaly, vnímala som svoj pulz a... Niečo žiariace. Myslela som si, že sa dostaví môj koniec, ale bola to Bellatrix. Pomaly mi všetko došlo. Celý čas ma pozorovala z oblohy, starala sa o mňa v podobe sestry.... Preto mi ju tak pripomínala. A teraz, keď konečne vidím, ako som sa zmýlila v tom, že som na všetko sama, bolo neskoro. Odpadla som do svojej kaluže krvi a zomierala pri Bellatrix. Toto bol určite môj koniec. Lenže Bellatrix rovnako začala blednúť, výraz jej tváre sa zmenil na smutný, ustarostený... A teraz, vráťme sa na začiatok! Každá hviezda je prepojená s človekom! Preto Bellatrix zomiera so mnou. Ublížila som nielen sebe, ale aj jej...

Vesmír je záhadný a plný nepreskúmaných miest... Ten osud mňa a Bellatrix už neovplyvní. Ale to prepojenie je krásne. 2 odlišné tvory, z iného sveta, nemusia sa stretnúť a predsa zomierajú spolu... Každý deň zhasínajú a rozžeravujú sa nové hviezdy. No ja som tú svoju mala veľmi rada, poznala som ju, chcela som ju spoznať viac, ale už nebudem mať možnosť sa s ňou viac zblížiť... Moja malá Bellatrix bude navždy v mojom srdci.