Príbeh bez morálneho poučenia
Spisovateľ/ka: Uma | Vložené dňa: 20. augusta 2016
http://citanie.madness.sk/view-50868.php
http://citanie.madness.sk/view-50868.php
Spadla som z maliny, asi pred dvoma dňami. Rovno do hrobu. Predtým som pobývala na lipe, občas v pšenici. Prišla však raz búrka, taká slabá, sotva sa dvakrát zablyslo, ale stačilo to mojim domovinám, aby sa zrútili. Tak som sa ocitla na tej maline. Najprv bola len jemne zelená, malá, zakrslá. Začala rásť a o pár dní už bola ružová a lepkavá, stačilo stúpiť trochu vedľa bezpečných miest. Postupne prerastala a prezrievala, čo neušlo pozornosti ôs a inej hmyzej hávede. Takže sumasumárum, môj domov na maline už nebol taký bezpečný, ako prvý raz, keď som sa tam ubytovala. Začala som sa obzerať po čomsi inom.
Vypravila som sa napravo aj naľavo, a že to bolo komplikované, zliezť po tom kríčku bez toho, aby ma zožrala voška. Už-už som našla malý neidentifikovateľný, bezpečne vyzerajúci ker. Stačilo mi vyliezť rýchlo na malinu, vziať si môj jediný majetok, ktorý ma sprevádzal už na lipe, preto mal rozhodne veľkú, sentimentálnu hodnotu, a utiecť pred osami.
Práve som sa načahovala po najbližšej stonke, rozhodnutá zliezť aj so svojím bohatstvom do novonadobudnutého bezpečia, keď priletel sršeň - správne, nie osa, mravec, lienka, skurvene veľký sršeň. Zaboril svoje pahýle do mojej maliny a do môjho trupu. Nemôžem povedať, že by to bolelo. Drobná bolesť, tak rýchla, akoby neexistovala. Potom nič. Žiadne nohy. Žiadne ruky. Stále som ich mala, na vlastné oči som ich videla. Ale pohnúť? Bez šance.
Chvíľu som si tam len tak visela, premýšľala, či ma sršeň zožerie, alebo ma len tak prizabil a nechá ma vyschnúť na kuse stonky, potom do mňa však sotil a ja som letela dolu. Bezbolestne som dopadla do tmavej jamy väčšej, ako celý môj svet, ktorý som dovtedy poznala. Hore nadomnou teraz vyslovuje kňaz svoje modlitby za pokojný posmrtný život neznámej E., kdesi počujem smrkanie a aj mne sa chce smrkať, hoci nemôžem. Pomaly zaspávam a nohy rozkvačené rakvou našťastie stále necítim. Do diery dopadajú spŕšky hliny. Kúsok práve dopadol aj na mňa a príliš sa mi nedá dýchať.
Vypravila som sa napravo aj naľavo, a že to bolo komplikované, zliezť po tom kríčku bez toho, aby ma zožrala voška. Už-už som našla malý neidentifikovateľný, bezpečne vyzerajúci ker. Stačilo mi vyliezť rýchlo na malinu, vziať si môj jediný majetok, ktorý ma sprevádzal už na lipe, preto mal rozhodne veľkú, sentimentálnu hodnotu, a utiecť pred osami.
Práve som sa načahovala po najbližšej stonke, rozhodnutá zliezť aj so svojím bohatstvom do novonadobudnutého bezpečia, keď priletel sršeň - správne, nie osa, mravec, lienka, skurvene veľký sršeň. Zaboril svoje pahýle do mojej maliny a do môjho trupu. Nemôžem povedať, že by to bolelo. Drobná bolesť, tak rýchla, akoby neexistovala. Potom nič. Žiadne nohy. Žiadne ruky. Stále som ich mala, na vlastné oči som ich videla. Ale pohnúť? Bez šance.
Chvíľu som si tam len tak visela, premýšľala, či ma sršeň zožerie, alebo ma len tak prizabil a nechá ma vyschnúť na kuse stonky, potom do mňa však sotil a ja som letela dolu. Bezbolestne som dopadla do tmavej jamy väčšej, ako celý môj svet, ktorý som dovtedy poznala. Hore nadomnou teraz vyslovuje kňaz svoje modlitby za pokojný posmrtný život neznámej E., kdesi počujem smrkanie a aj mne sa chce smrkať, hoci nemôžem. Pomaly zaspávam a nohy rozkvačené rakvou našťastie stále necítim. Do diery dopadajú spŕšky hliny. Kúsok práve dopadol aj na mňa a príliš sa mi nedá dýchať.
Kokotná malina, skurvený sršeň.
Zaspávam.
