HAVRAN

INTRODUKCIA 

Leto 1681

Blízko chorvátskeho pohraničia

 Plné, poloprázdne a prázdne debničky. Fľaše, sklenené banky, mažiare, farebné tekutiny. Nikde ani jediná bodka prachu. Všetko vyčistené. Vôbec to nevyzeralo ako pivnica veľkého hospodárstva. Len okenice zatiahnuté a istené železnou závorou mohli naznačiť, že tento podzemný brloh má svoj účel. Nie však na skladovanie zeleniny a požívatín, ale na ukrytie mladého alchymistu pred jeho nevlastnou matkou a zvyškom hospodárstva.
 A aj keď sa pani matka zdráhala chodiť do podzemných miestností svojho nevlastného syna, príchod jej svokry bol veľmi dôležitou a neodkladnou príčinou jej vstupu. So zdvihnutými sukňami a spodničkami prešla malým nádvorím k starým nízkym dreveným dverám. Cítila sa sebe pohľady paholkov a slúžok. Všetci sa dovtípili a vedeli, prečo tam ide. Stiahla obočie ku koreňu nosa a otvorila dvere.
 Pach plesne, hnitia a iba Boh vedel čoho ešte horšieho, jej vrazil do nosa. Zastala na prahu. Cítila ako sa špina zo stien naliepa na ňu a jej nové šaty, ktoré prišli len prednedávnom. Napriek tomu sa obrnila a s klopkaním topánok novej módy vstúpila do súkromného pekla jej syna. Fakle na stenách po jej ľavej ruke jej osvetľovali cestu. Bola by najradšej, keby tu nemusela, no robiť dojem šťastnej rodiny bol prvoradý.
 S povzdychom a jednou rukou na nose, chytila druhou kľučku a potiahla. Ako sa odchýlili dvere, oviala ju para a dym. Na mohutnom stole z dreva niečo dymilo. Miestnosť bola zahalená v opare, a jej v tej chvíli napadlo, že neprekoná svoj odpor a nevstúpi. Radšej by poslala niekoho iného. Nie! Nato nemá už čas!
 Ako chcela položiť svoju novú topánku na tvrdú hlinenú zem, niečia ruka odstránila závoru na okeniciach, a dnu sa vovalilo svetlo. Najlepšie však bolo, že dym a smrad sa vydali na dlhú púť k nebu cez úzke okno. Teraz už s lepším pocitom vstúpila dnu, čím na seba pritiahla pozornosť zafúľaného chlapčiska a mladej slúžky, ktorá ako jediná mohla vstúpiť.
 Matka si s jasným odporom premerala najprv slúžku, čím ju hneď vyhnala, a potom sa pohľadom pristavila na synovi, ktorý sa už spamätal z prekvapenia jej príchodu, a teraz hrubými rukavicami skladal banku z malého plamienka kahana. Toto správanie ju nadmieru urazilo, no upokojovala sa pocitom, že čoskoro bude vonku. Prešla k oknu, aby nemusela dýchať ten puch.
 Počula ako za ňou divné chlapča upratuje svoje inštrumenty. Ich prenikavý cvengot jej pripomenul minulú noc. Niečo také by chcela zažívať častejšie...
 „Tak? Čo vás prinútilo vstúpiť do môjho kúska pokoja?" počula jeho hlas, čo ju vrátilo zo sna do reality. Otočila sa na neho, aby mu mohla vidieť do tváre, ktorá sa tak veľmi ponášala na tvár jeho skutočnej matky.
 „Na ceste je tvoja stará matka. Patrilo by sa, aby si ju pozdravil."
 Videla, že to ním ani nepohlo. Naďalej sa venoval svojej činnosti. Mala pocit, že ju vôbec nepočul. Prekrížila si ruky na hrudi a obišla stôl. Stála hneď oproti a čakala.
 „Aha. A odkedy zaujíma vás, čo sa patrí?" spýtal sa a nadvihol hlavu ponad stôl. Zapichol do nej čierne oči jeho otca. Neznášala ten pocit. Aj jej manžel mal presne ten istý pohľad. Akoby jej videl do srdca, vedel povedať načo myslí, dokonca by uhádol aj jej najtajnejšie túžby. No hoci to bolo akokoľvek zlé a nepríjemné, ubránila sa jeho uhrančivému pohľadu.
 „Nechápem načo narážaš!" Tieto dišputy neznášala rovnako. Chlapča ju vedelo stále zahnať do úzkych.
 Chvíľku ešte na ňu zazeral. Aj keď si stále jeho macocha myslela, že keď je zavretý tu dolu, nebude vedieť o ničom, čo sa deje. Na jej nemilé prekvapenie bol celkom dobre a živo informovaný o jej pohybe, ako aj o krokoch ostaných z osadenstva malého panstva.
 Postavil sa, ruky utrel do zástery, no špina aj tak nezišla dolu. Bol to skôr zvyk. Tie však neboli jediný problém. Videl na tvári svojej nevlastnej matky znechutenie, počul tón ako s ním hovorí. Síce to nebolo nič, takto sa správa odkedy si pamätá, napriek tomu ho to stále udivovalo. Veď predsa mali medzi sebou jemnú a krehkú dohodu.
 „Aby som bol presnejší. Mali by ste si dávať pozor, kedy chodíte za svojim milencom. Viem, že je to bežné, ale rodine to neprospieva," odpovedal nevzrušene. Stáli oproti sebe ako šachové figúrky.
 Žena sa najprv zhrozila, no potom prešla do útoku. Nenechá sa poučovať.
 „Ty máš ale podrezaný jazyk, na niekoho kto sa hrabe v knihách a celý deň nevyjde von! Vieš komu zato môžeš ďakovať!" rozčuľovala sa.
 Síce to povedala, ale jeho pohľad bol stále rovnaký. Hypnotický, nečitateľný. Stavali sa jej chĺpky na zátylku. Akoby bol cigán, ktorý môže človeka uhranúť len tým, že sa na neho pozrie.
 „Hm, na niekoho kto sa tu votrel, sa tu dosť rozkrikujete. A ak si dobre pamätám, za toto nevďačím len vám. Povedzme, že to vzniklo za spoločným cieľom."
 Teraz stál, ruky vbok. Videl na drahej macoche, že ucítila osteň, keď ju označil za cudzinca. Ním sa už nemohla pokladať, pretože tu žila skoro osem rokov. Všetci ju už brali ako paniu.
 „Ty jeden malý fagan..." začala s nenávisťou, ale rýchle kroky a náhle zjavenie slúžky ju zastavili.
 „Čo chceš?!" osočila sa na úbohé dievča, ktoré len prišlo oznámiť, že kočiar pani svokry videli v najbližšej dedine. Bolo to ako šibnutie prútika.
 Žena razom skrotla. Vedomie, že ju matka jeho manžela uvidí v takých zafúľaných a nie príliš voňajúcich šatách, ju úplne ochromilo. Musela sa čím skôr prezliecť! Posledný krát pozrela na syna.
 „Večer príď!" to bolo jediné, čo mu povedala, zvrtla na sa opätku novej topánky a vypochodovala von.
 Slúžka a chlapec počuli zvuky jej nôh, až pokým sa dvere nezabuchli. Opäť boli sami.
 „Tomu hovorím dobré načasovanie," poznamenalo dievča s úsmevom.
 „Prečo si to myslíš? Ona by nič nespravila."
 „Nechaj to tak, Niko. Ale aj tak má pravdu..."
 Prekvapene pozrel na dievča s dlhými vlasmi v hrubom vrkoči. Jej oči farby oblohy sa na neho usmievali. Preto bola jediná, ktorá sem mohla. Bolo to jeho Slnko, ktoré mu dávalo svetlo a pokoj na duši. Mira ho dokázala pochopiť a rozžiariť toto temné miesto.
Podišla bližšie, pozrela na stôl a začala upratovať. Niko ju sledoval a neunúval sa jej pomôcť.
 „Myslím, že je dobré privítať starú matku. Ako dlho si ju vlastne nevidel?" otočila sa na neho od police.
 „Dlho," povedal a pozbieral posledné veci. Uložil ich na miesto a až potom si všimol jej zamračený pohľad. „Čo?"
 „Večer sa ukáž. Bude to dobré...Aspoň myslím..." žmurkla na neho a vybehla von. Ostal sám.
 „Hm, čo tá stará bosorka asi chce?" spýtal sa sám seba.