Havran I.
Spisovateľ/ka: Rafael | Vložené dňa: 6. septembra 2016
http://citanie.madness.sk/view-50889.php
http://citanie.madness.sk/view-50889.php
Pred večerom dorazil kočiar aj s jeho vzácnou osobou, ktorú prepravoval. Paholci otvorili dvierka a po schodíkoch zostúpila zamračená stará žena. Mala na sebe tmavé šaty, vlasy vyčesané do úctyhodného účesu. Stiahnutý korzet jej vyduril ňadrá, ktoré by už nepotešili žiadneho muža ani pohľadom ani inak.
Očakávaná návšteva sa ihneď pohla k mladej žene, ktorá mala na tvári najlepší úsmev, aký dokázala vykúzliť. Ten jej však hneď jemne ovädol. Svokra totiž musela niečo poznamenať na jej účet alebo na účet domu. To však už Niko nepočul. Sledoval oknom ďalej dianie na malom nádvorí. Po chvíľke zarazenia a pravdepodobne uvítacích rečí zaviedla jeho nevlastná matka návštevu do vnútorných priestorov domu.
Zavrel okno. Myšlienky sa mu predbiehali jedna cez druhú. Zanietene rozmýšľal. Za tých pár rokov, čo si dokázal v mysli vybaviť, videl túto osobu asi dvakrát v živote. Pohreb jeho matky, ktorý však nebol doprevádzaný ani jedinou slzou, a druhá ženba jeho otca. Tam tiež neukázala ani náznak úsmevu. Takže keď si to všetko spojil, panovačná stará matka sa očividne nezaujímala o dianie rodiny, pokiaľ si to nevyžadovali okolnosti. A tie boli v tomto prípade aké?
„Aký nevychovaný vnuk!" počul za sebou, otočil sa za zmeneným hlasom Miry. Sledoval ju svojimi uhrančivými očami. Zaškerila sa na neho dávajúc mu najavo, že tým ju nevystraší. Úspech by mal u väčšiny služobníctva a u jeho matky. U nich to mal vyskúšané a preverené.
„Nemáš inú prácu, že sa tu snažíš hrať na moju starú matku?"
„A ty tu prečo na nich zízaš cez okno? Ak si taký zvedavý, prečo nepôjdeš za nimi?"
Zovrel ústa v úzkej priamke.
„Je len divné, že sem prišla. Snažil som sa prísť nato, prečo sem mierila cestu."
„Ach, prečo sa trápiš takými hlúposťami?" spýtala sa veselo a postrapatila mu vlasy. A hoci bola len slúžkou, dovolila si toto spraviť, pretože ich spájala minulosť. „Možno ťa len chcela konečne spoznať."
„Si naivná, Mira. Táto žena sem neprišla len tak z dlhej chvíle, alebo preto, že sa cíti osamelá. Niečo sa muselo stať..."
„Prečo za všetkým musíš vidieť niečo zlé alebo nejakú zradu? Počkaj! Hádam si nemyslíš, že ide o tvojho otca?" Pri tej myšlienke sa jej úsmev stratil z tváre. Videl, že čaká ubezpečenie, nejakú falošnú nádej, že je všetko v poriadku, že nato nemyslel. V duši sa mu už zahniezdila pochybnosť. Otec dlhší čas nenapísal, nedostali žiadne správy z hraníc.
„Niko?"
„Mira!" hlas staršej pomocníčky z kuchyne prišiel ako vykúpenie. Dievča sa neochotne ozvalo, pozrelo posledný krát na chlapča a rozbehlo sa do kuchyne. Otočil sa za ňou.
„Nabudúce to už nesprav, inak ti dám vyrátať na chrbát!" zakričal za ňou. Videl ako sa zastavila, obrátila sa a s úsmevom mu zaliala dušu pokojom.
„Ha! To sa uvidí, Vaša milosť!" opäť zmizla.
Mladý pán sa po nejakom čase vo svojej izbe rozhodol, že je čas ukázať sa pred návštevou, ktorú pravdepodobne musela zabávať jeho macocha. Veľmi rád jej túto výsadu prenechal, ale ani on nebol až taký pomstychtivý, aby ju naďalej nechával trpieť. Dobre si totiž pamätal, ako sa jeho otec raz preriekol. Vtedy sa nevyjadril veľmi v dobrom o svojej matke. A za tých pár rokov, kedy potreboval nejakú oporu, si urobil vlastný názor o tejto osobe.
Cestou si všímal sluhov s podnosmi. Čudoval sa, odkiaľ jeho matka nabrala toľko skvelého jedla. Vojna pomaly vyciciavala rodinu, jedinou záchranou boli husté lesy plné diviny. No ani tam sa niekedy nepodarilo uloviť nič lepšie ako zajaca. Teraz musel pripustiť, že matka nie je až taká neschopná ako sa mu zdalo.
S pocitom pokoja, že je vo vlastnom dome a že toto divadlo bude o chvíľu vo svojom konci, otvoril dvere do veľkej jedálne. Okná boli roztvorené, dnu prúdil príjemný večerný vzduch. Napriek tomu ho schladil mráz, ktorý vychádzal od zvráskavenej ženy, ktorá sedela pri kozube. Na jeho počudovanie v ňom praskal oheň, hoci bol letný večer.
Ako sa odrazili jeho topánky od podlahy, zlé oči ho úplne ochromili. Zamračil sa a šiel ďalej. Cestou spočinul zrakom na nevlastnej matke, ktorá už bola spotená a ovievala sa malým vejárom. Ich pohľady sa na krátky okamih stretli a vtedy si všimla, že stará matka v ňom vyvolala strach, čo ona nikdy nedokázala. Víťazoslávny úsmev schovala za čipku vejára.
„Ach, Nikola! Je z teba muž!" poznamenala prekvapene žena v rokoch.
Chlapec zastal pred starou matkou, jemne sa uklonil. Nadvihol hlavu a pozrel jej do očí. Žena, ktorá prežila troch manželov, mu opätovala pohľad.
„Mali ste príjemnú cestu?" spýtal sa zdvorilo, no tie slová nemali žiaden význam. Hlavne kvôli tomu, že ho to veľmi nezaujímalo. Pre neho podstatným bodom bolo vedieť dôvod jej prítomnosti.
„Cesta?" akoby nepochopila jeho otázku. „Ach, iste. Bolo to veľmi vzrušujúce!"
Na tom slove sa mu niečo nepáčilo. Napriek tomu sa jemne usmial.
„To ma teší," opäť vyslovil jednu z fráz, ktoré sa musel naučiť ako poslušné dieťa.
„Sadni si a daj si s nami večeru!" rozkázala, no Nikola si už sadal vedľa jej pravice. „Bola som však veľmi prekvapená, že si ma neprišiel privítať na nádvorí. Je to slušnosť. Tvoja matka ťa mala poučiť."
Obaja sa na seba pozreli.
„Matka sa snažila, ale mal som neodkladné povinnosti," poznamenal a naložil si na tanier mäso a varenú zeleninu.
„Aké povinnosti? Nemáš manželku, čo je divné vzhľadom na tvoj vek...Budeme si musieť o tom ešte pohovoriť!" pozrela z vnuka na nevestu. Tá sa len usmiala, no oči sa jej rozšírili. Pre takéto témy tu mali výhovorku.
„Viete ako to myslel..." povedala so smiechom.
„Nie, neviem. Vysvetli mi to Klára," dožadovala sa stará žena a zapichla svoje oči do jej tváre.
„Bol si zajazdiť s priateľmi. Pozabudol sa."
„Tak to si ho vychovala zle, ak zabudne na také dôležité veci. No, chcela som sa o tom sobáši tiež baviť neskôr, ale teraz si ma vyburcovala. Ako si to zariadila? Keby sa bude ženiť?" zasypávala ju otázkami. Klára sa začala akosi viac potiť. Zazrela na Nikolu, no ten si len vopchal sústo do úst a ako prežúval, sledoval nevlastnú matku.
„Nevesta bola vybratá..."
„Tak, kde je?" skočila jej do reči.
„Proste dostala nejakú chorobu a zabilo ju to. Je to sotva týždeň, úplne nás to zasiahlo!" povedal bez štipky presvedčenia. Stará matka zazrela na vnuka s pochybnosťou.
„Bolo to náhle...Nikolu to vzalo, no ako vidíte, snaží sa cez to preniesť svojim spôsobom..." prisviedčala Klára, aby nevzbudili ešte väčšie podozrenie v duši starej, no nie hlúpej ženy.
„Aha, v poriadku. Tak nájdi iné dievča. Nikola má šestnásť, je muž. Patrí sa zachovať rod."
„Preto ste prišli? Chcete si byť istá, že vám dám pokračovateľa? Alebo máte iný dôvod?" spýtal sa, ruky položil na stôl. Konečne dokázal prekvapiť starú matku, a mohol vidieť zblednutie na jej tvári. Klára len vyvalila oči, nestihla zasiahnuť.
„Čo ak poviem, že áno?" odpovedala mu otázkou. Chcela to zahovoriť, nejako utajiť skutočný dôvod.
„List, ktorý ste poslali prišiel sotva pred dvomi dňami. Museli ste to teda posielať, keď ste sa ponáhľali. Ak ste chceli prísť preto ako tvrdíte, oznámili by ste nám to aspoň týždeň vopred. Preto sa pýtam, prečo ste prišli?" dožadoval sa nástojčivejšie.
Ticho, ktoré nastalo prerušoval len jemný zvuk praskania polien, keď poľavovali páľave ohňa. Chlad, ktorý vychádzal zo starej matky sa zväčšil, Nikola cítiť jej neochotu odpovedať. Zazrel na Kláru, ktorá sa len ovievala akosi rýchlejšie, snažila sa sledovať krb.
„Akosi ma prešla chuť do jedla. Pôjdem do svojej izby!" zrazu sa ozval, keď už predpokladal, že mu stará ježibaba neodpovie. Odsunul sa s vrzgotom stoličky a postavil sa. Čierne oči zapichol do alabastrovej tváre ženy v čiernom, uklonil sa a kráčal k dverám.
„Nikola!" zakričala Klára, no ani sa neotočil, len pokračoval. Zopakovala jeho meno, ani to však nepomohlo. Celá vydesená a nahnevaná, že takto bude v očiach svokry vyzerať ako nepodarená žena, ktorá nevie vychovať dieťa, ostala stáť. Všimla si však Miru, jej jemný dotyk na jeho predlaktí a pohľad, ktorý ho prinútil otočiť sa. Ešte že počúval to dievča.
„Prepáčte, matka. Potrebujete niečo?"
„Vráť sa!"
Uprel na ňu ľahostajný pohľad, ale vrátil sa ako poslušný syn. Nebolo by dobré ukazovať bežnú tvár tejto rodiny. A hlavne to, že Klára u neho nemala skoro žiaden rešpekt. Zastal pri svojej stoličke, matka si sadla. Bola trochu prekvapená, že sa svokra neozvala. Tá si len vzala zeleninu a tvárila sa, že sa nič nestalo.
„Neviem po kom si zdedil takú povahu...Ale možno aj viem. Otec môjho prvého manžela bol presne taký istý. Mal silnú osobnosť. Presne takú zdedil aj tvoj otec."
Nikto nepovedal ani slovo. Mira prešla vedľa panej a doliala jej riedené víno. Prešla stôl, naliala starej žene. Ako prechádzala pri Nikolovi, usmiala sa.
„Tak, čo sa stalo?" to bola posledná šanca. Ak mu neodpovie, nezadrží ho ani Mira.
„Vidím, že nemá zmysel zatajovať. Aj tak by sa k vám tie správy dostali..." rezignovane odvetila babizňa. „Na pohraničí sa strhla bitka. Neviem podrobnosti, no podľa toho to vyzerá, že bezvercom sa podarilo prelomiť líniu. Našťastie ich stihli zastaviť, no pár skupinám sa podarilo ujsť."
„Vedel som, že sa muselo niečo stať..." povedal neprítomne Nikola. „Ste bližšie pri hraniciach, báli ste sa, že vás napadnú tak ste prišla k nám. Dáva to rozum."
Klára vydesene pozrela na syna. Mohol si myslieť čo chcel, ale hovoriť to nahlas a ešte pred osobou na ktorú narážal, bolo neprípustné. Všimol si jej pohľad. Jemne sa zaškeril, čím jej dal najavo svoj nezáujem.
„A otec?" sám bol prekvapený, že sa to opýtal. Otec bol človek, ktorého si pamätal ako zachmúreného a zle pôsobiaceho chlapa. Ešte stále cítil jeho remeň, keď niečo vyparatil, no nikdy ho nezbil bez príčiny. Napriek tomu nevedel, či sa ho viac bál alebo ho mal rád.
„Tu sa to líši. Vraj bol zabitý, ale isté to nie je..." povedala žena bez štipky strachu alebo žiaľu v hlase.
Nikola pozrel na Kláru. Síce bola bledá, ale to nemuselo značiť nič. Skôr mal pocit, že je celkom rada. Takto sa stala paňou na celom hospodárstve, keďže on o to nejavil žiaden záujem, a rodinu nemal tiež.
„Je to zbytočné ďalej rozoberať. Radšej večer nechám strážiť bránu," uzavrel.
„Načo?!" spýtala sa podráždene Klára. Zabodol do nej pohľad. „Sme dosť ďaleko, sem by sa nemali dostať."
Hneď sa dovtípil, prečo sa drahá matka bráni stráženiu dvora. Ako inak by mohla prejsť k svojmu milencovi? Nechápal, ako nato môže myslieť. A ešte k tomu tu bola jej svokra.
„Váš nesúhlas ma nezaujíma, drahá matka. Po tých všetkých správach si chcem dnes pospať pokojne. Myslím, že by to malo byť aj vo vašom záujme," odbil ju. Žena očervenela hnevom, ale oponovať sa neodvážila, keďže mu pravdepodobne došlo, kvôli čomu je proti. Veď dnes jej to vyhodil aj na oči.
„Rob, čo chceš! Ospravedlňte ma!" povedala a vstala. S klopkaním vyšla von z jedálne a viac jej nebolo. Stará matka len prežúvala, nevšímajú si jej odchod, ani sa nezaujímajúc o to, prečo bola proti. Bola len rada, že sa dostala od tých prekliatych hraníc a bezvercov, ktorí jej asi zabili syna.
„Aj ja si pôjdem ľahnúť. Bol to náročný deň," uzavrel Nikola a zvrtol sa.
„Si veľmi vnímavý, vnuk môj. Presne ako tvoj otec. Vždy som ho mala najradšej," ozvala sa zrazu. Nikola sa otočil.
„Máte pravdu, hneď bolo vidieť ako vás správa o jeho smrti zasiahla," neodpustil si výčitku.
„Chlapče, sú to ťažké časy. Ľudia zomierajú a budú zomierať. Či už ide o tvoje deti alebo niekoho iného."
Chvíľku ju sledoval, ale pohľad na starú a nepríjemnú ženu ho rýchlo omrzel. Napriek tomu mu jej slová rezonovali dlho v hlave ako čarovné zaklínadlo pre tento krutý svet.
NsL 
27. novembra 2016 15:51:13
