Morena

Spisovateľ/ka: Rafael | Vložené dňa: 17. septembra 2016
http://citanie.madness.sk/view-50907.php
MORENA:
STRATENÉ DIEŤA 
 
Kapitola 1: Bohyňa a nový svet
 Niekde v tej najtemnejšej časti sa hrubé korene stáčali do obludného trónu. Odtiaľ sa ťahali k výšinám, ich farba sa postupne menila na svetlejšiu, pokým sa nestratili z dohľadu. Všade vládla tma a chlad, po veľkej miestnosti sa niesli ťahavé pohrebné tóny.Vládkyňa znudene zodvihla ruku a pieseň ustala. Svetlé obláčiky sa náhle začali vytrácať zo siene. To oni spievali.   
 „Prečo si ich poslala preč? Mne sa páčili!" zafňukal detský hlások, od čiernych koreňov vykukla detská hlava.                         „Pretože sa nepáčili mne!" odsekla žena, hlavu si podoprela rukou.
 „Si zlá! Nemám ťa rád!" kričalo chlapča, vybehlo pred trón a tým aj pred oči vládkyne. Nafučane na ňu zazeralo. Na jej sinavých perách sa ukázal úškľabok.
 „Nie som zlá. Som spravodlivá. A to, že ma nemáš rád, je mi úplne jedno."
 Chlapča chvíľu zazeralo na ženu, potom sa zvrtlo a zišlo po strmých schodoch až pod trón.
 „Zahráme sa?" spýtalo sa už úplne natešene, akoby zabudlo, že len pred chvíľou sa mu nepáčila.
 Žena si povzdychla, ale nepovedala nie.
 „A čo to má byť za hru?"
 „Schovávačka!" vykrikoval chlapec. „Schovávačka!"
 „Tak prečo tu ešte stojíš? Bež už!" pohnala ho, aby bol čím skôr z jej očí. Chlapec sa len potešil, že sa s ním ide zahrať. Nato sa stratil niekde v temnote.
 Vládkyňa vstala z trónu, zišla dolu a dala sa inou cestou, ako sa stratil chlapec. Nemala vôbec v úmysle baviť sa takými hlúposťami. Šla temnotou, po oboch rukách cítila steny pokryté jemnými korienkami toho istého stromu, ktorý jej tvoril trón.
 Zašla ešte hodný kus, keď sa pred ňou otvoril kruhový priestor. Vošla doň, zo stropu viseli liany, na ktorých bolo prichytených množstvo lampášikov. Ich plamienky horeli ako malé hviezdy. Podišla k jednému, ale jeho obsah vidieť nemohla. Dotkla sa ho prstom. Jemne sa rozkýval.
 „Nedotýkaj sa ich. Vieš, že to môžem len ja," upozornil ju hlas. Otočila sa. O stenu sa opieralo malé dievča, staršie ako jej chlapec.
 „Vládnem tu ja, ale niekedy sa správaš, akoby to tak nebolo," odvetila vládkyňa bez hnevu. Prešmykla sa pomedzi lampáše niekam do stredu. Prezerala si poklad dievčaťa.
 „Čo tu hľadáš? Nemáš dávať pozor na Triglava? Kde je?"
 „Mám a dávam. Niekde sa schováva," pozrela na dievča, ktoré sa odlepilo od steny. Teraz kráčalo k nej. A hoci sa jej postava menila na starca, ani raz sa nedotkla lampáša.
 „Takže si ho zas nechala samého," povedal starec bez výčitky.
 „Toto jeho obdobie neznášam!" opäť sa dotkla predmetu pred jej očami.
 „Ty neznášaš žiadne jeho obdobie."
 Vládkyňa nepovedala ani slovo, len sinavé pery ukázali malý úsmev. Starcova ruka zastavila pohyb a vopchal ukazovák dovnútra.
„Cítim predsa jeho prítomnosť. Schováva sa v tme, blúdi tadiaľto ako stratená duša."
Vytiahol prst, polovica bola mazľavá.
 „Možno áno, ale mohla by si mu venovať viac času. Takto chodí sem a otravuje mňa. Ja musím dávať pozor na nich," rozhliadol sa, otočil sa okolo.
 „Ale teba má rád, Ruža," prešla vedľa starca.
 „Koľko krát ti mám opakovať, aby si ma tak nevolala. Mám svoje meno!" ohradil sa namrzene starec. Prešiel k ďalšej lampke a načrel do nej opäť ukazovák. Ledva mu zvlhčilo nechet.
 „Nezaujíma ma to. Ruža sa mi páči viac."
 „Si rovnaká ako on," starec zašiel ďalej, náhle vyrástol a jeho hávy sa zmenili. Teraz mal kapucňu, tvár mu nebolo vidieť.
 „A to už prečo?!" otočila sa na vysoký prízrak.
 „Pretože ani ty teraz nemáš svoje obdobie a otravuješ zasa len mňa."
 „Mala by si byť rada, Ruža. Aspoň ti nie je smutno."
  Hlava v kapucni sa na ňu obrátila.
 „Skôr to nie je tak, že ty sa nudíš?"
 Vládkyňa nepovedala ani slovo. Prešla k východu.
 „Takže mám pravdu...a to ešte len začalo leto," povzdychol si prízrak. Prechádzal sa pomedzi malé bodky svetla.
 „Tvoje premieňane sa si hnusný! Radšej pôjdem!" povedala pyšne.
 Miestnosťou sa rozniesol smiech prízraku.
 „Čo budeš robiť? Zas počúvať smútočné piesne?"
 „Teba do zaujímať nemusí, kmotra Smrť."
 Chcela sa už zvrtnúť, keď pocítila, že chlapec zmizol. Nikde v tej všadeprítomnej tme ho nemohla nájsť. Znepokojene pozrela na prízrak.
 „To máš zato. Nájdi ho skôr, ako to zistí Veles!"

 Chlapča prechádzalo tmou, zbadalo malú svetelnú bodku a rozbehlo sa za ňou. Dávno zistilo, že žena na tróne ho opäť oklamala. Nechcela sa s ním vôbec hrať. Ale zlá nálada ho prešla ihneď, ako to ukázal v sieni.
 Svetielko náhle zhaslo a on ostal stáť uprostred. Obzeral sa detsky na všetky strany.
 „Čo tu robíš takto sám?" spýtal sa tieň, ktorý vystúpil z temnoty.
 „Nechcela sa so mnou hrať! Tak som naháňal svetielko, ale ušlo mi!" sťažoval sa chlapec neznámej postave. Mužský hlas sa zachechtal.
 „A čo keby sme si zahrali inú hru?"
 Chlapča sledovalo postavu, hrýzlo si malý prstík.
 „Ale neoklameš ma ako tá zlá žena?!"
 „Ja nikdy..." sladko odvetil hlas a objavila sa ruka. Chlapec sa jej chytil a spolu sa stratili.

 „Kam sa chystáš, Morena?" spýtal sa obrovský vlk. Všetky tri hlavy spočívali na vystretých labách a dívali sa na ženu.
 „Čo sa starieš, Dagar?!" nedala sa.
 Hlavy sa nadvihli. Jedna papuľa sa zavlnila akoby do úsmevu.
 „Vraj sa ti stratil Triglav. Mala si na neho dohliadať ...Čo by na to povedal Veles?"
 „Nič, keďže sa to nedozvie."
 „A prečo by sa to nemal dozvedieť? Sám by som mu to povedal."
 „Tak to by si mu musel povedať, že si pustil aj mňa. Chvasceš sa, že zabiješ každého, kto sa pokúsi vstúpiť do podsvetia. Že nepustíš žiadnu dušu von. Bude to vyzerať, že si mi pomáhal," povedala uštipačne.
 Dagar naprázdno cvakol zubami tesne pred jej tvárou. Ovial ju smrad z jeho útrob.
 „Nevyhrážaj sa mi, Morena! Keby som chcel, zakrútim ti krkom tu a teraz!" Sliny mu vytekali na zem pomedzi veľké tesáky, ktoré odhalil.
 „Nespravíš mi nič, to vieš veľmi dobre. Tak si radšej nechať zájsť chuť!"
 „Ale varujem ťa. Musíš sa vrátiť do siedmych dní, inak si Veles všimne tvoju neprítomnosť. A podsvetie nemôže byť dlhšie bez kráľa."
Prikývla. Vlk sa zdvihol na nohy. Bol taký obrovský, že keď pod ním prechádzala, jeho brucho vytváralo masívnu klenbu. Šla k malému výhonku lipy, ktorý rástol za jeho obrovským telom. Načiahla ruku a obalilo ju jasné svetlo.


 Náhle letela vzduchom. Pád však bol krátky, skončila rozčapená v rieke. Niekde v horách bola búrka, ktorá jej vodu zakalila. Nebola však hlboká a Morena sa vynorila veľmi rýchlo. V ústach mala špinavú brečku. Nevypľula ju, ale prehltla.
 „Zvláštna chuť..."zamrmlala si pre seba, rukami si pretrela oči. Vlasy jej padali na chrbát, zachytávali sa o ne malé kusy dreva. Brodila sa dravým prúdom až ku brehu. Ten bol šikmý a ona sa musela zapierať nohami aj rukami.
 „Tá odporná obluda! Urobil to naschvál!" Nahnevane kliala, pokým sa šplhala hore.
 „...nech sa teší, keď sa vrátim. Urobím si z neho kožuch na trón a ešte mi ostane aj na zakrytie schodov!"
 Kým vyšla hore, bola zablatená a celá špinavá. Postavila sa, ruky dala vbok. Zhlboka sa nadýchla. Slnko bolo na ňu príliš ostré, všade cítila prítomnosť Vesny.
 „Ach, aká šťastná náhoda, že som ťa našiel krás..." chlap, ktorý sa náhle zjavil z krovia sa zarazil. Počul hluk tak išiel za ním. Uvidel úzky driek a plné ňadrá. Čakal krásavicu a nakoniec uvidel akúsi bosorku.
 Morena sa na neho otočila.
 „Prepáč pani, zmýlil som sa," povedal a chcel sa stratiť.
 „Čo si to chcel povedať? Že som krásavica? To máš teda pravdu," zhodnotila pyšne situáciu Morena.
 „Hej, ale povedal som, že som sa zmýlil."
 Morena k nemu pristúpila. Až teraz si všimol jej zvláštne oči. Boli fialové ako ametyst, beľmá boli červené z množstva žiliek. Jej ústa boli sinavé ako človeku, ktorý pomaly umiera v treskúcej zime.
 „Tak vravíš, že som nejaká špata?"
 Chlap sa odpútal od jej očí. Ozaj nebola škaredá.
 „Prepáč mi, pani! Nechcel som ťa uraziť. Prosím, odpusť mi!" padol na koleno, chytil jej ruku a vtisol jej bozk. Ruku mala chladnú.  „Úplne som sa stratil v tvojich očiach! Pohltili ma, nemohol som sa od nich odpútať. Moje srdce bolo naplnené bázňou a túžbou!" bľabotal.
 „Zviazaný a predsa sa klaniaš cudzej žene. To nemáš v sebe ani trochu hrdosti?" vytrhla mu svoju ruku. Chlap sa prekvapene postavil.
 „Prepáč pani, ale to ty vo mne prebúdzaš túžbu. Napĺňaš moju myseľ a srdce!" zas ju zvádzal.
 Morena zdvihla ruku, ktorá mu pristála na líci. Ostal zaskočený. Toto platilo na každú jednu, tak prečo nie na ňu.
 „Prečo sa správaš takto?" začal si ju zvedavo obzerať. Bola nižšia, vlasy mala čierne a na niektorých miestach biele ako sneh. „Väčšina žien mi padá k nohám..."
 „Ja nie som väčšina. Skôr sa čudujem, že to na niekoho zaberá. S tvojím zovňajškom sa za krásavca pokladať nemôžeš. A tie reči znejú akoby si ich ukradol od nejakého zlého básnika," schladila ho.
 „Teraz som sa urazil! A to som ti chcel vážne pomôcť!" klamal. Obrátil sa a už sa predieral odkiaľ prišiel.
 „Skutočne si mi chcel pomôcť?" spýtala sa, lebo potrebovala čisté šaty a dozvedieť sa niečo o novom svete. Chlap sa otočil.
 „Pre tvoje krásne oči by som spravil hocičo!" opäť klamal.
 „Tvoja žena vie, že takéto reči hovoríš každej jednej?"
 Chlap sa zarazil. Ako vedela, že je ženatý?                                                                                                                      „Pani, prečo si ku mne taká chladná? Vari som ti niečo spravil?"                                                                                    „Jakub, žijem pridlho nato, aby som neprekukla také plané reči," odbila ho. Pozrela sa však niekam inam. Sledovala niečo v húšti. Videla tam.
 „Odkiaľ poznáš moje meno?" spýtal sa zamračene.
 „Vidím ho."
 „A my vidíme pekný zárobok!" ozval sa iný chlap, ktorý vyšiel odtiaľ, kam pozerala Morena. Za ním šli ďalší traja. Boli ozbrojení, ich tváre boli samá jazva. Zvyšok tela, ktorý bol krytý šatom, musel byť rovnaký.
 „Do riti!" zahrešil Jakub. „Pozrite, páni! Ja som len obyčajný sedliak, ktorý ide domov. Zo mňa úžitok nebude," snažil sa vykrútiť. Žena sa na neho pozrela.
 „Chcel si mi predsa pomôcť! Tak teda splň, čo si vyriekol. Poďme!" obrátila sa a šla k Jakubovi, ktorý sa na ňu prekvapene díval. Nevšímala si vôbec hrdlorezov.
 „Suka jedna, vráť sa!" kričal vodca bandy. Ale žena naďalej pokračovala. Pobehol jeden z nohsledov a zastal jej cestu. Ďalší sa postavil k jej boku.
 „Mala by si robiť, čo ti hovoria..." snažil sa jej dohovárať Jakub, aby sa vyhli boju. S jedným by si ešte poradil, ale so štyrmi?
 „Ten hlupák má pravdu! Nechci, aby sme sa rozhnevali!" smial sa vodca.  
 Morena sa len pozrela raz na jedného a potom na druhého. Vzduch okolo nej sa zavlnil a schladol. Vlna zimy vystrelila a zasiahla vodcu a posledného z bandy. Jakub pocítil chvenie a bez toho, aby si ho niekto všimol, skočil do húštia odkiaľ sa prizeral.
 „Čo si zač, mátoha?!" kričal so strachom vodca. „Zabite ju, chlapi!"
 Morena vystrela ruku pred toho, ktorý stál po jej boku. Prsty roztiahla, ani na neho nepozrela. Vlasy sa jej zdvihli do výšky. Vlnili sa akoby do vody padol kameň. Biele pramene sa ukazovali a náhle strácali. Všade okolo nej sa šíril chlad.
Ten pred ňou vyťahoval meč a chcel jej seknúť po bruchu. Morena stihla prsty k sebe do päste. Chlapovi na boku praskala hlava ako marhuľa, ktorú niekto rozdrvil v pästi. Pomedzi škáry v prilbe vystrekla krv, von sa tlačil mozog a rozdrvená lebka.
 To už druhý útočil, meč zastal na dĺžku jej ruky od nej. Nedotkol sa ani jej otvorenej dlane, nemala ani škrabanec. Akoby okolo seba mala štít. Meč začal chladnúť, chlap začul pukanie železa, objavili sa praskliny, až sa nakoniec celý roztrieštil.
 Od strachu mal zmočené nohavice, s hrôzou spätkoval. Morena sa na neho pozerala povýšenecky, ale nie kruto. Blížila sa k nemu ako veľká lavína, ktorú nik nezastaví. Rýchlo vystrela ruku, tá prešla zbrojou ako chlebom, a vyšla na druhej strane mužovej hrude. Trhla ňou a chlap s dierou namiesto srdca sa zvalil na zem. Z prstov jej stekala ešte teplá krv.
 Do jej chrbta sa však chceli zahryznúť strely z kuše, ktorú držal vodca. Vytrhol ju svojmu kumpánovi, ktorý sa nemohol spamätať. Šíp sa roztrieštil postupne akoby narážal na stenu. Ostalo sotva operenie. Morena sa otočila. Ďalší šíp jej chcel preniknúť do tela, ale stalo sa to isté, čo predtým. Nič pozemské sa jej nemohlo dotknúť.
 „Prečo už neskapeš?!" kričal zúfalo vodca, naposledy chcel nabiť. Ruky sa mu však triasli.
 Bola skoro pri ňom. Vodcovi vypadol šíp na zem, rýchlo sa po neho načiahol. Stála pred ním. Vystrela ukazovák a dotkla sa jeho čela. Chlap ostal prekvapený a náhle sa zvalil na zem. Bol mŕtvy na mieste.
 Otočila sa na posledného.
 „Ušetri ma!" prosil, slzy mu stekali po tvári.
 „Si zviazaný, tak ťa nechám ísť. Ale dávaj si pozor, aby som ťa viac nestretla."
 Pokýval hlavou a už trielil preč. Čo najďalej od tej mátohy.
 Náhle jej vlasy spadli, oči ju boleli. Musela ich zavrieť.
 „Pri všetkých svätých, čo si zač?!" zhrozil sa Jukub, ktorý vyšiel zo svojho úkrytu.
 „Som Morena."

Spisovateľov komentár k príspevku

krátka poviedka s niekoľkými kapitolami...vedľajší projekt


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
9 bodov - odporúčam
Paráda. :D Najviac ma potešil malý Triglav, lebo som si pri ňom spomenula na najvyšší vrch Slovinska... ja viem blbosť ako traky, ale čo už. XD Čo sa príbehu týka, veľmi pekný, taký pestrofarebný povedala by som. Jediné, v čo som mala problém, tak bolo vyznať sa v menách a postavách, kto čo hovorí v tej lampášikovej miestnosti. Asi ma zmiatli tie tri podoby "Ruže". :) Snáď v dohľadnej dobe budem mať viac času ako dnes a prečítam aj zvyšok. S pozdravom, NsL.  
Spisovateľ/AutorNsL Pridané dňa30. decembra 2016 10:49:50
6 bodov - odporúčam
Pekné spracovanie postavy zo slovanskej mytológie do príbehu. ;) Aj keď z toho začiatku mi nebolo jasné, kde sa to odohráva, či žije na strome ale kde vlastne, ale to nie je nič čo by mi príliš vadilo. Okrem toho ale Morena vyzerá na poriadnu mrchu, ktorú by som teda stretnúť nechcel. Hlavne po tom, čo predviedla tým banditom. :D Také ženské postavy si vždy obľúbim. :D Trochu bacha na gramatiku, nájde sa tam pár chýb, ktoré bijú do oči. Neboj sa čítam všetko čo pridáš, aj Havrana, akurát že mi začala škola, takže mi ne čítanie nezostáva toľko času, nieto ešte na písanie. ;)  
Spisovateľ/Autorv3v Pridané dňa21. septembra 2016 20:12:24
Ešte raz ďakujem :) Toto je len taká oddychovka, ktorú by som rada skončila čím skôr, keďže aj mne sa začínajú povinnosti. Hádam to stihnem a tých chýb sa budem snažiť vyvarovať.  
Spisovateľ/AutorRafael Pridané dňa21. septembra 2016 21:42:11
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8