Morena: 2

Spisovateľ/ka: Rafael | Vložené dňa: 21. septembra 2016
http://citanie.madness.sk/view-50928.php

Kapitola 2: Bohyňa je zvedavá 1/2 

 

 „Takže ty si vládkyňa podsvetia a mŕtvych..." neveriacky opakoval Jakub. Sedel naproti umytej Morene, ktorá mala na sebe šaty jeho ženy. Tá stála pri peci a zohrievala jedlo. Nepriateľsky zazerala na ženu, ktorú Jakub so sebou priviedol.
 „...a koho si to stratila?"
 „Buď si hlupák alebo si ma vôbec nepočúval. Chlapca! Triglava!" odpovedala nadurdene.
 „Prepáč, že ti ani za mak neverím, keď táraš také sprostosti." 
 „Ani po tom čo si videl pri rieke, mi neveríš?" neveriacky sa spýtala. Nemala veľkú trpezlivosť.
 „Čo som videl? Iba zbojníkov, teba a zvyšok to boli len preludy. Asi som zjedol nejaké divé huby!" zasmial sa neisto Jakub. To ho už zasiahla drevená lyžica priamo do čela. 
 „Neklam, hlupák!" zakričala Morena, ktorej chýbala lyžica.
 Nato ju do hlavy trafila iná.
 „Nechaj môjho muža na pokoji!" ozvala sa Jara od pece. Obaja sa na ňu pozreli. „Keď vraví, že nič nevidel, tak nevidel!"
 „Tak vám to dokážem obom!" zasyčala nahnevane Morena. Postavila sa a prešla ku chlapovi. Vzala ho za ruku, začo si vyslúžila škaredý pohľad Jari. Postavila ho vedľa nej a odstúpila. Obomi opäť prešla vlna chladu, Morenine vlasy sa zdvihli a vlnili sa.
 „Ste zviazaný. Jakub, si synom Jakuba a Anči. Matka ti zomrela pri pôrode a otec keď si mal osemnásť. Staral sa potom o teba tvoj ded, ktorý je tiež mŕtvy."
 „To nič nedokazuje. Všetci na okolí toto o mne vedia," oponoval, ale Jarina ruka ho zastavila. Bála sa.
 „Jara. Si dcérou Marka a Alžbety. Obaja ešte žijú..."
 „Vieš kedy zomrú?" prerušila ju Jara.
 „Nie. Ja nevidím čas smrti...Čakáš dieťa," Morena sa pozrela na jej veľké brucho.
 „To si všimne každý," zas sa ozval Jakub.
 „Chcete vedieť, čo to bude?"
 „Nie!" zasiahol.
 „Dobre, bude to dievča," uškrnula sa Morena.
 „Povedal som ti, že to nechceme vedieť!"
 „Neskoro..."
 „Urobila si to naschvál!" kričal nahnevane chlap.
 Morena nato nepovedala nič, len sa naďalej dívala na Jarine brucho. Nevidela ešte žiadne meno, ale začali sa vynárať krvavé číslice. Zavrela oči, vlasy jej spadli. Musela si sadnúť.
 „Čo si videla? Správala si sa čudne," spýtal sa Jakub celý nesvoj. Jara niesla na stôl polievku. Aj ona si všimla, že Morena akosi stíchla.
 „Nestaraj sa!" odvrkla mu. „Radšej mi daj inú lyžicu. Tamtá, čo som po tebe hodila, bude nepoužiteľná!" rozkázala pyšne.
 „Že som sa niečo pýtal..."dudral si namrzene Jakub a šiel po inú. Podal jej ju, on ofúkol tú zo zeme a pustil sa do jedla. Jara si sadla vedľa neho.
 Len čo Morena ochutnala, pustila sa do jedla s plnou chuťou. Toto bolo niečo iné ako tá brečka z rieky, ktorú zhltla. Chcela pridať a pridať. 
 „Čo máš namiesto brucha prázdny kotol?" čudoval sa Jakub.
 „Nepotrebujem jesť, ale rada ochutnám kúsok z vášho sveta keď som už tu."
 Po obede Jara spratala zo stola a pripravovala koláče. Morena stála vonku pred domom, dívala sa niekam do hory. Zas sa okolo nej šíril chlad. 
 „Povedz mi pravdu."
 Otočila sa za Jakubovým hlasom. Videla jeho zamračenú tvár. Zavrela oči.
 „Povedal si mi, že mi pomôžeš."
 „Načo ti budem? Sama si povedala, že vidíš akúsi čiaru, kadiaľ išiel Triglav."
 „Niekto mu pomáhal z podsvetia. A ten niekto s ním naďalej je, len sa skrýva. Nepoznám tento svet a preto potrebujem sprievodcu."
 „Takže prosíš o pomoc?" spýtal sa pobavene.
 „Nie, snažím sa s tebou dohodnúť."
 „A čo mi chceš ponúknuť? Som spokojný takto."
 „Môžem zachrániť tvoje dieťa."
 Bol to ako blesk. Cítila jeho strach a paniku.
 „Čo to hovoríš?!"
 „Počul si ma. Pomôž mne a ja pomôžem tebe." 
 „Sama si vravela, že nevidíš smrť človeka! Klamala si?"
 „Nevidím presný deň, ale ak niekto zomrie v krátkom čase, tak to ucítim. A u takto malých detí je to ešte jasnejšie." 
 Počula ako sa zvrtol. Nechala ho, nech porozmýšľa. Vošla do chalupy. O pár chvíľ už bol dnu. Morena ho nevidela, len počula dvere. 
 „Dobre. Sme dohodnutí, ale Jaru tu nemôžem nechať samú."
 „Pôjdem k rodičom, nemusíš sa báť," povedala s miernym úsmevom, ale nebola veľmi rada, že ide s tou vedmou.
 Vybrali sa hneď na žiadosť Moreny. Jakub odprevadil Jaru k rodičom a vrátil sa k vládkyni podsvetia, ako to o sebe tvrdila. Prechádzali horami a skaliskami, potom lúkami a riekami. Slnko začínalo pripekať, jar postupne prechádzala do leta. Bolo na Morene vidieť, že nie je celkom spokojná. Toto ročné obdobie nemala rada. Bosá ťapotala po vychodených cestách pridŕžajúca sa Jakuba. Oči použila len vtedy, keď potrebovala zistiť smer.
 „Kto je vlastne ten Triglav, ktorého hľadáme?" spýtal sa po ceste. Išli v tieni stromov, na jednej strane rástlo proso.
 „Povedala by som, že môj syn."
 „Už rozumiem, prečo utiekol..."
 Morena ho potkla a skoro skončil na zemi.
 „Tvoje reči ma nezaujímajú!"
 „Teba nezaujíma nič," zahundral.
 „Triglav je každých dvesto rokov v takomto stave. Neovplyvním to, ale je to dosť otravné. Keď je takto, ťažko robí to, čo má," sťažovala sa Morena.
 „Ináč chceš povedať, že sa o neho nechceš starať," zaškeril sa Jakub. „A čo vlastne robí?"
 „Je bohom vojny a hospodárstva."
 „Vieš, že my veríme v iného boha."
 „Viem, cítim to. Napriek tomu prežívame."
 Otočil sa na ňu poza plece. Vycítila ho.
 „Stále ma hádžete podpálenú do rieky. Popravde, neviem kto na niečo také prišiel. Bola by som zvedavá, či by vám bolo do smiechu, keby som vašu podobizeň podpálila a behala s ňou po meste...Mala som vám to prekaziť, keď sa ešte dalo!"
 „Tak teba hnevá toto. Mala by si byť rada, že si na teba aspoň takto spomenieme."
 „No a keďže stále veríte, že tak končí zima a prichádza jar, Vesna, stačí to, aby sme si udržali akú- takú silu. Triglav je na tom horšie, na neho skoro každý zabudol. Preto sa jeho detstvo opakuje čoraz častejšie."
 „Úplná hrôza," odvetil Jakub ironicky.
 Morena nepovedala nič. Slnko ju skúšalo, nebola na chôdzu zvyknutá, ale aspoň sa nenudila vo svojom paláci. Aj s Jakubom sa dalo zhovárať viac ako s Ružou, ktorá ofrflala každý jej pokus na rozhovor.

 

 

 Triglav sedel na malom poníkovi, ktorý si klusal popredu. Chlapec sa smial pri každom natrasení, pri každom pohybe poníkovej hlavy. Za ním šiel ponurý sprievod ozbrojencov. Začudovane sa dívali na chlapca, ktorého im zverili.
 „Toto má byť veľký bojovník? Je to obyčajný sopeľ, ktorého niekto vydul z nosa!" sťažoval sa ozbrojenec svojmu veliteľovi. 
 „Nech to je ako je, knieža Vladan nakázal, aby sa mu nič nestalo."
 „Ani ten jeho poskok sa mi nepozdáva. Prišiel, ani neviem odkiaľ, a správa sa, akoby mu všetko patrilo. I on vymyslel túto výpravu. Neviem, prečo sme po toho chlapca mali prísť ku starej lipe. Toľká cesta a pre nič!" sťažoval sa naďalej chlap.
 „Ten nový obľúbenec je chránený kniežaťom, radšej by si si mal dávať pozor na reči, čo vypustíš. Mohlo by sa stať, že nabudúce už nepovieš nič."
 „Myslíš, že má až taký vplyv na knieža?"
 „Neviem, ale príkaz je príkaz. Keď si Vladan myslí, že s touto pľuhou niečo zmôže, tak nech. Radšej však budem pokorne plniť to, čo sa po mne bude žiadať."
 Chlap nato už nepovedal nič. Naďalej sa však mračil a chlapča sa naďalej smialo. Nepočulo nič z rozhovoru, nestaralo sa o nič. Mal predsa svojho koníka a ten pán ho neoklamal.

 

 

 Morene sa videlo, že večer prišiel akosi skoro. Bola to však úľava, hoci len nepatrná. Stihla ale za ten čas všetko zhodnotiť, opäť sa poškriepiť s Jakubom a zjesť jedlo, ktoré pripravila Jara. Teraz šli šerom a Jakub bol unavený.
 „Hádam nájdeme nejaký prístrešok. Aj oheň by sa zišiel," dumal. Naďalej za sebou ťahal ženu.
 „To si taký drúk, že nevieš urobiť oheň? A prístrešok načo? Vyspíš sa na zemi."
 „Viem ho urobiť, ale potrebujem drevo..."
 „Čo ho tu máš po okolí málo?" skočila mu pobavene do reči.
 „Keby sa dalo, tak ten oheň s radosťou urobím z tvojho jazyka, len aby si bola ticho!"
 Vyslúžil si úder do zátylku. Nahnevane sa na ňu otočil.
 „A nevrav mi, že veľká vládkyňa bude spať na zemi!"
 „Ja nespím nikdy a keď sa som sa znížila k tomu, aby som si obliekla šaty smrteľníka, tak toto nepohodlie prekonám," odvetila naduto s úškrnom.
 Nahnevane zafunel, zložil jej studenú ruku a kráčal preč.
 „Kam si sa vybral?" zakričala za ním.
 „Po to drevo!"
 Morena ho nechala ísť. Otvorila oči, videla všetko jasne akoby nebola vôbec noc. Sledovala veľké stromy, ich ihličie. Na niektorých miestach zbadala listy, sledovala oblohu plnú hviezd. Napadli jej lampáše, ktoré opatrovala kmotra Smrť. Bolo zvláštne cítiť na koži vietor aj Slnko. 
 Pohla sa, nechala miesto aj Jakuba tak. Šla stále vpred, pomedzi kríky videla tlkúce srdcia jednoduchých bytostí, videla ich v korunách stromov. Náhle sa však porast stratil a ona vyšla na lúke. Pred ňou čupela malá koliba, po jej ruke v košiari bečali ovce. 
 „Nemal si zháňať drevo?" spýtala sa, cítila aj počula muža za sebou.
 „Nemohla si povedať skôr, že je tu toto?" ukázal rukou na domec. Na sinavých perách sa ukázal opäť úsmev. Nevedela o ňom, ale to, že ho mohla nahnevať jej zabránilo, aby sa priznala.
 „Radšej poďme! Možno nám bača dovolí u neho prenocovať!" zavelil Jakub zamračene. Prešiel pri Morene, ktorá sa ho chytila, a nechala sa ťahať. Oči mala zas starostlivo zavreté.
 Na priedomí sedel zhrbený chlap. Opieral sa o palicu a sledoval malý ohník. Z otvorených dverí chalupy na neho dopadalo mdlé svetlo. Hlava so širákom sa nadvihla, keď ovce akosi viac zabľačali a zaševelila tráva.
 „Dobrý večer, ujec!" zavinšoval Jakub a zastal pred vatrou. 
 „Dobrý aj tebe, synak!" odzdravil starec. „A čože vás sem privádza?"
 „Nocľah hľadáme, ujec. Nemôžeme prespať u vás?"
 Starec poškuľoval po dvojici. Žena bola nižšia, vyzerala zvláštne. Chlap bol normálny.
 „Ach bisťu, môžete môžete, ak ste poctivý ľudia...
 Obaja hostia pokývali hlavami.
 „Sadnite si, donesiem vám žinčice." Starý bača sa zdvihol a stratil sa vnútri. Stačilo mu to.
 „Je tu akési ticho..." zašeptal Jakub Morene. Tá už sedela na drevenom pni. 
 „Neviem ako ty, ale ja počujem ovce, takže ticho tu rozhodne nie je," oponovala mu.
 „Myslel som, že nepočuť žiadneho psa. Ani jeden na nás nezabrechal, ani jeden sa na nás nevyrútil. Je to čudné, lebo psy chránia ovce od dravcov a zlodejov."
 „Možno ma vycítili a niekam zaliezli," povedala sebavedomo Morena. Chcel jej nato niečo odvrknúť, ale to sa už vrátil bača a podával im hlinené poháre. Na zem, rovno pred nich, položil krčah.
 „Ech bisťu, dievka moja a ty čo máš oči zavreté!" zvolal bača, keď si poriadne obzrel Morenu. „Slnko už dávno zašlo, nič ti do očí klať nebude."
 „Je slepá," zaklamal Jakub. Nechcel, aby sa Morena ukazovala vo svojej vládcovskej podobe. To by ich starec vyhodil ako čarodejníkov. Ale i tak ho prekvapilo, že bačovi nepovedala žiadne uštipačné slovo.
 „Tak to máš, bisťu, ťažký kríž na svojich pleciach..." dudral. „Nepoviem, taká stará pleseň ako ja už dávno mala byť nevidomá, ale taká mladá dievka, bisťu..." krútil nechápavo hlavou.
 „Musíme sa popasovať, čo nám iné ostáva," odvetila Morena, keď si poriadne odpila. Starý bača súhlasne pokýval hlavou, Jakub skoro vypľul nápoj do ohňa od prekvapenia. Bola milá až úctivá.
 „Pravdu vravíš, ech bisťu...A či to máš od mala alebo si k tomu dákym nešťastím prišla?"
 „Narodila," zas sa napila, až mala hneď prázdny pohár. Opäť pokýval hlavou, zložil si širák. „Nalej mi ešte!" rozkázala Morena a otočila sa s pohárom na Jakuba. Zohol sa a podal jej džbán.
 „Nalej si sama, ruky máš!" 
 Chcela mu niečo povedať, niečo zlomyseľné, ale nestihla.
 „Ujec, a kdeže máte psy? Nepočuť ich ani nevidieť. Hádam ich nezmordovali vlci," vyzvedal Jakub. Starec sa poškrabal medzi bielymi vlasmi.
 „Nechcem váš zdržovať, určite ste unavení..."
 „Čo sa tu deje?" spýtala sa Morena. Nie však panovačne, ale číro so zvedavosti. Džbán so žinčicou bol prázdny.
 „Počkajte! Donesiem niečo pod zub a potom vám všetko vyrozprávam."
 Rýchlo sa zvrtol a zas sa stratil v chyži. 
 „Ako to, že si mu nič neodvrkla, keď sa ťa pýtal na tvoje oči?" spýtal sa Jakub po chvíľke zamyslenia.
 „Starých ľudí si vážim, im nemôžem povedať nič zlé, na rozdiel od mladých."
 Len prikývol. Po pár minútach už bača vychádzal s malým kotlíkom, pod pazuchou niesol dva drevené taniere. Dal im ich do rúk a vrátil sa po lyžice. Ale to už Morena ovoniavala akúsi polievku.
 „Berte si a jedzte!" vyzval ich bača, on sám nejedol. Prvej, ako ináč, nabral Jakub Morene, až potom sebe. Obaja fúkali do lyžíc a počúvali starého.
 „Mal som aj psy. Troch takýchto..." ukázal skoro po svoje rameno, ako sedel na pni. „....dvoch takých menších. Ech bisťu, dobré to boli psiská, neúrekom chránili moje ovce. Ale postupne sa začali akosi strácať a s nimi aj ovce. Najprv som si myslel, že sa bisťu zdiveli, ale keď sa to opakovalo častejšie, tak som sa rozhodol, že prídem tomu na kĺb. V jeden deň sa mi zas potratilo asi zo päť oviec a jeden s tých veľkých. Živa sa tá suka volala, bisťu dobré štence mi vrhla..." prikyvoval bača hlavou, keď si spomenul na malé psíky, čo popredal.
 „A čo ďalej? Našli ste niečo?" vypytoval sa Jakub, uchlipkával z polievky. Morena si naberala druhý raz.
 „Bisťu, veru našiel. Suka Živa i mojich päť oviec bolo pohlušených, roztrhaných. Ani vlci takú paseku nenarobia! A to som videl útočiť vlčie svorky! A po ďalšie, vlci sa aj z tejto hory akosi vytratili...No tak som mršiny zakopal na mieste, ale hlavy som odrúbal."
 Jakub sa zamračil, lyžicu pustil do misky.
 „Čo ste s nimi robili?"
 „No čo, leto nebude večne tu!" Morena pokývala súhlasne hlavou, vyžiadala si ďalšiu porciu. Jakub ju ignoroval. Sústreďoval sa na starca. „Uvaril som ich, mozgy zomlel. Bisťu, aj teraz ich jete. Chutné, že?" 
 Mladému mužovi, ktorý sa zas rozhodol jesť, ochabla ruka na pol ceste k ústam. Práve si pochutnával na mozgu mršiny, ktorú niečo zabilo.
 „Veľmi dobré!" pochválila Morena, šťuchla lakťom do Jakuba, aby jej nabral. Nemohol sa spamätať z tohto zistenia. Bača sa na pochvalu usmial.
 „Viete, čo vám tie ovce hlušilo?" spýtal sa zas Jakub, aby nemusel viac jesť.
 „Dačo je, bisťu, v hore...Možno si budete myslieť, že som starý cap, čo si vymýšľa, ale raz som to videl..."
 „A dáki pomocníci? Hádam ich tá obluda nezožrala tiež," vysmial sa Jakub starému. Ten len pokýval hlavou.
 „Ech bisťu, nepožrala. Radšej sami ušli, aj ja by som najradšej niekam inam šiel, ale ľúto mi je posledných desať oviec, čo mi ostalo."
 Starec akosi zosmutnel, aj Jakub zmĺkol. Zadul vietor, les zlovestne zašumel. Príhoda baču mladíkovi nahnala husiu kožu. Ani Morena sa neozývala, radšej jedla. Dokázala si nabrať aj sama. Jakubovi vŕtalo hlavou, či si to predsa nevymýšľal.
 „A vy čo ste za pár? Manželia?" prelomil napätie bača.
 „Nie, sme súrodenci," klamal Jakub bez mihnutia oka. Radšej by sa nechal zožrať tou obludou, akoby mal byť mužom tej protivnej ženskej.
 „Kam mierite?"
 „Hľadáme chlapca. Nevidel ste ho? Nepočul o ňom nič?" prehovorila po dlhšej dobe Morena. Tanier mala položený vedľa seba. Starec si prehrabol vlasy.
 „Podľa toho, či mi pomôžete..." utrúsil. Jakub sa zamračil. 
 „Ujec. Hádam nechcete, aby..." nedokončil. Starcova tvár hovorila za všetko.

 

Spisovateľov komentár k príspevku

kapitola rozdelená na 2 časti


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8