Áno, prídem... (III.)

...ticho sedím v detskej izbe na zemi a prezerám si svadobné fotografie...občas chrbátom rukáva utriem stekajúcu slzu, nie, neplačem...možno, možno len trošku som smutná...nie som nešťastná, len smutná...a hlavne chcem byť pri deťoch...nie som nešťastná...len...Radko opäť raz prišiel opitý domov a robil menší výstup. Už je dobre, už spí. V obývačke. 

Keď sa to stalo po prvýkrát, boli sme všetci veľmi vyplašení. Neskoro v noci strašne buchli dvere a obrovský hrmot zobudil všetkých v byte. Mamička vybehla na chodbu v nočnej košeli, vystrašená, že nás hádam prepadli. Dievčatá plakali, pretože nechápali, čo sa deje a ja som sa triasla.

"Čo je...!" vybľabotal zo seba Rado. Opieral sa o veraje dverí a jeho neprítomný pohľad blúdil po miestnosti, kde sa po zemi povaľoval rozbitý črepník a všade bola roztrasená zemina.

"Mladý muž, toto si ako predstavujete?" spamätala sa ako prvá z toho šoku mama. Okamžite som si uvedomila, že Radovi vyká, čo nie je dobré znamenie. Zvykne vykať v napätom rozpoložení, hlavne keď sa rozčúli.

"Mami,nechaj tak, vyriešim to." spamätávam sa a vystieram k Radkovi trasúcu ruku.

"Poď si odpočinúť, Radko." snažím sa, aby môj hlas znel presvedčivo, bez chvenia, ale vo vnútri som celá roztrasená.

"Sa čo trasieš?!" bľabotavo vysúka zo seba Rado a rukou sa odťahuje odomňa. Prehltnem hrču v hrdle a rýchlo ťahám aspoň deti do izbičiek. Chúdence, vyľakane pozerajú na absurdnú scénu uprostred noci.

"No čo, sme oslavovali víťazstvo...keď sa pýtate drahá svokra!" odpovedá Rado a tackavo sa vyberie chodbou do izby. Nemo ponáhľam za ním a len úchytkom oka zachytím matkin prísny výraz. Idem uložiť deti do postelí a za tú chvíľku, čo som pri nich, aby sa upokojili, Radko vo vedľajšej izbe zaspí. Oblečený, prehodený cez obe strany manželskej postele tak, že ja vlastne nemám miesto na uloženie. Snažím sa s ním pohnúť, ale nejde to. Tuho zaspal. Schúlim sa  teda na úplný kraj postele a skrčená dlho ticho ležím,hľadiac do stropu a tíško plačúc, aby ma nik nepočul...som v šoku, pretože takto ešte nikdy neprišiel opitý. Občas si vypil, ale nikdy nie tak, že prišiel úplne na mol ako v tú noc...dlho do noci som nemohla zaspať a hľadala som spôsob v sebe, ako sa na druhý deň zachovať...človek je tvor krehký...a po tom ako sa mi Radko na druhý deň strašne ospravedlňoval, ako ma odprosoval a sľuboval, že už sa to nestane, že ma ľúbi...odpustila som mu...odpustila som mu vtedy a aj stokrát potom...bolo veľa nocí, kedy som hľadela do stropu, sluchy mokré od sĺz, ležiaca vedľa opitého, či sediaca na zemi, s fotkami okolo seba, aby som ešte stále našla silu a dôvod žiť ďalej takto...bolo veľa skorých rán, plných udobrovania, prosenia o odpustenie, sĺz a rýchlych darčekov, rýchleho sexu na udobrenie...asi som si zvykla...

...a tak tu zase sedím a prezerám fotky...no vo vnútri už niečo odumiera...nie, nie som nešťastná...stále ho ľúbim, veď deti...práca, život...a ešte smutný pohľad mojej drahej mamičky...