Žena vo vani

     Bolo to jej jediné útočisko. Možnosť utiecť, schovať sa pred okolitým svetom, ruchom veľkomesta, šprintom času a nárokmi ľudí. Zakaždým to bolo magické, akoby sa plavila v malej loďke po pokojnej nekonečnej hladine, v pološere mesiaca, ktorý jej šepká stále nové verše, no ona nemá silu zapisovať si ich. Iba občas ju mihotajúce sa plamienky vonných sviečok vtiahnu späť do reality, aby si do toho osamelého korábu dopustila trochu horúcej vody. 

     Ani sa nesnažila dotiahnuť kohútik a zabrániť tak kvapkám vody predvádzať skoky do zvyšku peny. V tom blahodarnom tichu bolo jej šumenie ako ohlušujúci zvuk, vypĺňajúci celý priestor ľahkým napätím. Akoby bola šumivou tabletou ona a pomaly sa rozplývala, vhodená do pohára obra, čakajúceho na uzdravenie. To šumenie bolo v jej hlave a tie drobné, miniatúrne bublinky praskali spolu s tými, čo okupovali nádejné šampanské - dokonalý prostriedok na splynutie s prostredím, navrhnutým svetovými inžiniermi predstáv o uvoľnení. No je priveľké umenie zahodiť celodenné bremeno tak ďaleko, že lenivosť bude brániť zajtrajšku, aby sa poň vrátilo. 

     Už sa ani presne nepamätala, kedy napísala svoj prvý verš, no na ten dôvod a psychické rozpoloženie nezabudla. Nič sa totiž nezmenilo a stovky ďalších veršov, rýmov a básni pramenilo z jediného miesta a odtekalo rovnakým smerom. Do kanálov prepletených boľavými srdcami, prilepenými o slizké múry podzemných priestorov mozgov. Srdce bolo vždy o niečo menej, ako výplň hrdých, uvedomelých lebiek, no neustále sa mu dostáva väčšej pozornosti a dôležitosti, napriek tomu, že je ho možné ako jediný orgán v tele zlomiť. A ten okamih, kedy sa zlomilo to jej; ten zvuk, kedy prasklo ako zašliapnutý vlašský orech, jej znie v ušiach každý deň ako ozvena v pridlhej jaskyni, bez nároku nájsť ešte denné svetlo. 

     Uvedomovala si, že život prináša človeku istú dávku tvrdosti. Ako nechty, ktorými sa chce zúfalec zachytiť o príležitosť a nepustiť ju. Jej tvrdosť však bolo dno vane, obkľúčenej ohnivými tanečníkmi, na topiacom sa voňavom vosku. Keby tak tá voda dokázala nadľahčiť to trápenie, všetky tie myšlienky, ktoré jej dávali pocit nečistoty, aj keď nie je možné sa na ceste životom nezašpiniť, často o iných ľudí. To je nevýhoda šprintu svojim vlastným údelom, bosá a nahá, nechránená pred tým, čo visí v priestore a lepí sa na človeka ako napalm. Bolesť má priveľa podôb a nie každá sa prejavuje krikom a volaním o pomoc. Nie každú dokáže medicína vyhnať z tela, ktoré túži pokračovať a nechať sa unášať životom, užívať si ľudskú podobu, možnosť premýšľať a cítiť. Keby tak bolo možné necítiť. Aj keď láska nevonia, je ju cítiť, ako chladivý obklad na rozhorúčenom čele. Ako hnisajúcu ranu v hrudi, po prestrelke s príležitosťou a očakávaním. 

     Kiežby tak bolo možné vyčesať si z dlhých, unavených vlasov všetky tie myšlienky, zmyť ich špinu šampónom a mydlom naniesť na telo ochrannú vrstvu, ktorá odpudí zlé úmysly škodcov, uväznených v telách, nehodných sŕdc a mozgov. Sú im zbytočné, ako stretnutia s ostatnými smrteľníkmi, kým ich peklo nestiahne domov. 

     Pod vodou sa vraj šíri zvuk rýchlejšie ako vzduchom, no na ich kombináciu to asi neplatí. Inač by s hlavou ponorenou do útrob naplnenej vane počula, že za ňou prišiel. Chytil ju a zodvihol nad hladinu, ako keď rybár vyloví holými rukami svoj životný úlovok. V tú chvíľu bola znovu v prítomnosti; v momentálnom svete, kde žije on a bola rada, že majú obaja ľudskú podobu. Ľudskú podobu sŕdc a dotykov. Ako mohla čo i len na sekundu zapochybovať o tom, že by sa niekedy v budúcnosti neobjavil niekto, kto by ju pravidelne vyťahoval nad hladinu? 

     Každý deň, každú spoločnú chvíľu na sebe objavovala čisté, svetlé miesta a snažila sa ich spájať do jedného pevného celku, pripraveného vytvoriť domov láske, odkázanej na jej bdelosť. Na jej prítomnosť. Bola dôležitá, podstatná, občas trochu od peny a chuti šampanského, no zistenie, že je možné sa vynoriť úplne nová a pripravená, bolo prekvapujúco príjemné a prirodzené. Bola ochotná obetovať ukradnuté chvíle len pre seba, za obrovskú lúpež života, kde by bol on jej komplicom a aj s lupom by utiekli tam, odkiaľ nevydávajú zločincov, odsúdených na sklamanie. 

     Vedela, kedy mu venovala svoju prvú báseň a bola vďačná za to, že neprišla o zdravý rozum a možnosť vracať sa aj k pekným spomienkam. K slovám, ktoré boli oveľa viac, ako množstvo praskajúcich bubliniek, po ktorých ostanú len klzké steny a osamelý opitý človek, trasúci sa od zimy na vlhkej podlahe. K slovám, ktoré neboli ako pohladenia z povinnosti, stekajúce po pokožke, ako kvapky vody na chrbte, lenivo vyliezajúce z mokrých vlasov. K slovám, ktoré znamenali a znamenajú svet, vytvorený ich zhmotnením. 

     Bola podstatná. Jedinečná v každej chvíli, pretože ich vytvárala ako dokonalé situácie v romantickom filme s najvyšším hodnotením do ľudí, ktorí stále ešte čakajú a rozplývajú sa nad predstavami pekného. Ona to zrazu všetko mala a zároveň bola všetkým vo svete niekoho iného. V jeho svete. Vo svete každodenných záchranných akcií vo vani, v ktorej sa už ani pene nechcelo maskovať telo, s dušou po chuti šampanského a s výkrikmi praskajúcich bubliniek. Srdce, ktoré si zaslúži oveľa viac, ako si myslí, že môže mať. 

     Bolo príjemné, že aj ju si chce niekto zaslúžiť.