Morena:3

Spisovateľ/ka: Rafael | Vložené dňa: 10. októbra 2016
http://citanie.madness.sk/view-50954.php

Kapitola 3: Bohyňa je zvedavá 2/2 

 

 „Vrháme sa do nešťastia!" kuvikal Jakub, ako prechádzal s Morenou tmavým lesom. Kráčala vedľa neho, oči mala otvorené, cítil jej chlad.
 „Rada by som vedela a videla, čo sa tu skrýva..."
 „Hneď ti poviem, čo sa tu skrýva. Medveď!"
 Videli na cestu, z Moreny totiž vychádzala jemná svetlobelasá žiara. Videli matné kmene stromov.
 „Možno, ale nemyslím si, že ten by mu požral vyše deväťdesiat oviec a psy..."
 „Odkedy si takým znalcom? Čosi okrem vládkyne podsvetia aj poľovník?" skočil jej ironicky do reči. Čakal, že mu niečo urobí, ale Morena bola úplne sústredená, ústa mala zovreté v priamke. Jej svetlo osvetlilo ďalší kúsok pred ich nohami a časti, kde pred chvíľou prechádzali, sa strácali opäť v tme.
 „Asi si myslíš, že si vymýšľal, ale zaujalo ma, že tunajšie knieža, Vladan, má akéhosi pomocníka. Možno čarodejníka, a odvtedy sa bačovi strácajú ovce."
 „Chceš povedať, že ten čarodejník toto spôsobil?" 
 „Možno použil, niečo, čo nemal."
 „Toto je Vladanov majetok. Prečo by chcel, aby ho ničil jeho vlastný mág?" 
 Morena na neho pozrela.
 „Neviem. Duše ľudí sa časom môžu skaziť, možno sa nechal vtiahnuť do niečoho, po čom v hĺbke srdca túžil."
 „A to by malo byť v tomto prípade čo?"
 „Moc," povedala jednoducho.
 Okrem zašumenia lesa bola noc tichá akoby v nej nič nežilo. Akoby bola celá hora mŕtva, alebo sa niečoho bála.
 „Veď vidíš Triglavovu stopu, načo si sa ho pýtala na chlapca? Takto nás využil. Poslal nás na smrť..." neostal dlho ticho.
 „Je lepšie, ak po ceste narazíme na niekoho, kto ho videl. A mimo to, trochu som sa nudila," odvetila bez väčšieho záujmu.
 „Chceš mi povedať, že si sa rada nechala využiť? Nechala si sa dobrovoľne najať na nejakú nesplniteľnú úlohu!" Bol z toho celého nesvoj, stromy a tma mu na odvahe nepridávali. 
 „Niečo tu je. Cítim zlo."
 Chlad sa zväčšil, postupoval v nárazových vlnách a strácal sa medzi stromami. Jakub cítil ako to ním prechádza, každá ďalšia bola silnejšia, aby dosiahla čo najďalej.
 „Takto sme sa nedohodli, Morena! Mal som ti pomôcť nájsť syna, nie s tebou loviť akési monštrum!" Obchádzal stromy, čo mu stáli v ceste.
 Usmiala sa.
 „Neboj sa, postarám sa, aby sa ti nič nestalo."
 „O to nejde!" oponoval. „Porušuješ dohodu, ako sa ti zachce! Teraz hľadáme, niečo čo ani neexistuje!"
 „Mlč!" zahriakla ho ostro. Zastala a sledovala niečo v tme.
 „Stačí, že mi rozkazuješ na ceste! Ale kedy smiem hovoriť mi nakazovať nebudeš!" nepočúval ju. 
 „Povedala som, aby si čušal!" zvýšila hlas, otočila sa na neho. Vlna z jej tela ho posotila dozadu. Chcel jej niečo, ale obaja začuli praskanie konárov a stromov. Otočili sa tým smerom, ale v tme ešte nič nevideli. Iba hluk prezrádzal, že sa k ním blíži niečo veľké.
 „Čo to, do čerta, je?" spýtal sa vystrašene Jakub.
 „Obluda, na ktorú si neveril..."
 Do vzduchu sa vzniesla malá vločka, sotva veľká ako detská dlaň. Oddelila sa od Moreninho tela a preplávala pred Jakuba. Osvetlila mu hodný kus zeme.
 „Načo to máš?" spýtal sa cez kvílenie stromov. Morena na neho nepozrela.
 „Osvetlí ti cestu, keby sme sa rozdelili. Neviem totiž, čo môžeme čakať. Podľa toho ťa aj nájdem."
 „Hádam to nezájde až tak ďaleko, žeby sme sa od seba oddelili..." neveril Jakub.
 Nepovedala nič. Praskot a huriavk sa zväčšil, zem pod ich nohami vibrovala od veľkých a ťažkých láb. Z tmy sa vynárala masa mäsa a kostí, videli hustý kožuch. Zasvietili oči, červené a žiariace ako uhlíky. Mali v sebe dravosť a nemilosrdnosť dravca podnietená ešte niečím. Morena to cítila. Niekto z neho urobil obludu.
 Jakub o krok ustúpil, nemohol odtrhnúť oči od obrovského medveďa. Tento však nebol ako iní. Bol skoro štyrikrát väčší, srsť mal naježenú a celú čiernu akoby potretú smolou. Niečo sa v nej mrvilo, a keď sa lepšie prizrel, zbadal veľké larvy a červy. Vynárali sa zas sa strácali v jeho tele. Šíril sa z neho smrad. Prišlo mu zle.
 „Takže konečne vyliezol. Musel ma ucítiť," povedala Morena nevzrušene. Jej znamenie sa sústredilo okolo nej. 
 Zmenený medveď sa díval na ženu, vycítil z nej niečo silné, preto sa na Jakuba ani nepozrel. Začo bol Jakub rád.
 „Aký máš plán?" spýtal sa, bál sa aj pohnúť. Chcela mu odpovedať, ale nestihla. To sa už prekliaty medveď rozmachol a labou vrazil do Moreny. Jej štít však fungoval ako pri bitke so zbojníkmi. Medvedia laba sa skrútila, zvuk prašťania zlomených kostí sa miešal s praskotom stromov. Vytreskla krv.
 „Morenááá!" zakričal v panike Jakub, inštinktívne sa až prikrčil keď videl, ako letí vládkyňa vzduchom. Jej svetlo sa strácalo postupne niekde v diaľke. Počul praskanie, šum listov, keď sa porazené stromy nakláňali k tým stojacím akoby hľadali pomoc.
 Zviera vytušiac, že sa zbavilo toho silnejšieho, pozrelo na chlapa. Ten už bral nohy na plecia, utekal, čo mu sily stačili. Vločka sa vznášala pred ním, osvetľovala mu veľké kusy dreva a skaly. Medveď sa však neponáhľal, cítil aj videl mágiu Moreny. 
 Jakub kľučkoval pomedzi kmene, stále sa obzeral dozadu cez plece. Nevidel nič, len počul za sebou veľké dunenie krokov. Už veril starému pastierovi. Veril mu!

 

 

 Hoci nemala nič zlomené a nemala ani škrabanec, sila úderu ju odhodila riadne ďaleko. Len čo pristála na zemi, urobila niekoľko kotrmelcov a obratov, nechala za sebou dlhú šmuhu v listoch a hline. Dopadla však tak nešťastne, že ju zastavil až starý peň, ktorý mal zhnité korene. Svojim zadkom sa zapichla rovno do diery. Pokúšala sa z nej vyslobodiť, vrtela sa, hrabala rukami. 
 „Zato mi zaplatíš, ty sukin syn!" zakričala do diaľky, vyslala vlnu. Nahnevane zafuňela a pokúšala sa vyslobodiť. Odpoveďou jej však bolo len ticho a jej vlastný dych.

 

 

 „Vraj ma ochráni! Hovno!" šuškal Jakub, hoci by najradšej kričal na plné hrdlo. Schovával sa pod práchnivými konármi a drevom. Vločku držal v dlani. Bola studená, až mu mrzli prsty. Nevedel ako dlho sa takto krčil, ale prišlo mu to ako večnosť.
 Keď si už myslel, že je medveď preč, opäť ho počul. Jeho ťažké našľapovanie, škrípanie zlomenín, keď sa o seba treli kosti. Nezdalo sa však, že mu to vadí alebo ho to bolí. Desilo ho to. Desilo ho, že vždy vedel, kam sa schoval. Vtedy mu to napadlo. Našiel ho podľa vločky. Cítil Morenu rovnako, ako ona jeho. Ale čo robiť? Vločka pôjde stále s ním.
 Nemal čas uvažovať. Konáre sa zlomili, zacítil smrad. Niečo mu spadlo na hlavu, radšej nechcel vedieť, čo. Pustil malé svetielko a vyskočil za ním. Bežal lesným porastom, čo mu kmásal šatami, škrabal ho na tele. Mal dojem, že sa s ním tá obluda hrá. Nešťastnú hru smrti.
 Les sa pomaly skončil, Jakub pod nohami videl len čistý kameň a malú riedku trávu, ktorá sa dokázala uchytiť medzi jeho puklinami. Pobehol ešte, keď padol strom a za ním ďalší. Nechcel sa obracať, pot ho štípal do očí. Zbadal však, ako vločka náhle zastala. Vznášala sa na mieste.
 „Čo stojíš!" zakričal na ňu. Ale ona sa ani nepohla, naďalej plachtila vzduchom. Dobehol k nej, pod nohami mu zaškrípali kamene, čo padli následne do priepasti. Mal šťastie, že sa v tej rýchlosti nezrútil tiež. Ale kam sa teraz podieť? 
 Démon v tele zvieraťa sa na neho uprene díval. Cítil ako ho spaľuje, na druhej strane cítil Morenin chlad.
 Medveď otvoril papuľu, vydral sa z nej ohlušujúci rev. Blížil sa pomaly, jeho masívne telo sa černelo do výšky. Larvy z jeho tela padali na zem a potom ich mliaždil svojimi labami. V Jakubovi rástla panika. Vytiahol krátky nôž, ktorý mal schovaný v čižme. Rozhodol sa, že sa nenechá len tak zožrať!
 Myslel si, že ho príšera zabije jediným úderom, ale na jeho prekvapenie sa otočila. Nevidel prečo, telo pred ním mu bránilo. Využil opätovnú nepozornosť a skočil nabok, čo najďalej od priepasti. Až vtedy ju zbadal. 
 Morena zamrazila okolité stromy a zem, kráčala rozvážne a na tvári mala úsmev. Zastala tesne za okrajom lesa a sledovala medveďa, aj on ju.
 „Niečo som ti dlžná," povedala a rozbehla sa. Nikdy ju nevidel utekať a ani teraz. Stala sa šmuhou, bielym zábleskom Jarinej zástery a pár jej prameňov. Vyskočila ako mačka, akoby jej telo nevážilo nič. Otočila sa vo vzduchu, chcela ho kopnúť do hlavy, ale medveď nastavil veľkú poranenú paprču. Morenin kopanec mu ju nadobro odfaklil. Na zem dopadla veľká čierna guča zrazenej krvi, ktorá sa rozpľasla. Laba odletela niekam do lesa.
 Doskočila pričupená. Nečakala však na zhnité tesáky, ktorými po nej chňapol. Prebehla popri jeho hlave a mierila k druhej labe, ktorou sa opieral o zem. Nestihol zareagovať, bola príliš rýchla. Ako prechádzala pri nej, dotkla sa jej ukazovákom. Tá ihneď zamrzla, a ani pri jeho sile ju nemohol odpútať od zeme. 
 Mihla sa pod ním, prebehla pred neho a bežala ďalej. Náhle sa však otočila, rukou tesne na zemi brzdila. Zotrvačnosť ju však posunula dozadu, až sa za jej pätami nazbierali kamene. V okamihu odtiaľ vyštartovala, bežala priamo na neho. Videla ako sklonil hlavu, pripravoval sa, že ju chytí do klepca plného vražedných zubov. Nestalo sa. Morena sa s gráciou a ľahkosťou dotkla vrchu jeho papule, odrazila sa a už letela hore. Opäť sa otočila a teraz mierila na jeho hlavu. 
 Ruka v päsť zasiahla lebku zvrchu, Morenin čudný štít a rýchlosť dopadu mu dodali na sile. Bolo počuť puknutie, krčné stavce nevydržali. Hlava sa zaborila do zeme, tlak rozmliaždil okolitý kameň. Praskliny dosiahli dokonca až ku zaskočenému Jakubovi. Morena cítila, ako sa lebka pod jej rukou prehla, kosť poľavila. Zoskočila z tela a poobzerala si ho. Vrchná sánka bola nakrivo, spodná čeľusť neexistovala. Zuby boli všade na okolí, pod hlavou sa začala vytvárať čierna mazľavá kaluž. 
 „Neukázal si toho veľa," zamrmlala Morena namrzene. Jakub sa pomaly priblížil.
 Akoby to medveď počul. Telo sa zachvelo, ale skôr to bol posledný kŕč. 
 „Jakub, nájdi mi nejaké drievko," požiadala Morena, oči nespúšťala z tvora. Bol taký ohromený, že len prikývol a urobil, čo mu povedala.
 „Načo ti bude?" spýtal sa, keď stál vedľa nej a podával jej konárik, nie hrubší ako palec.
 „Nebudem sa ho predsa dotýkať," povedala zhnusene. Akosi zabudla, že sa ho už vlastne dotkla. Jakub to však nekomentoval. „A teraz ustúp!"
 Urobil, ako mu povedala. Morena sa nadýchla. Z priepasti začalo niečo stúpať. Chladivá hmla. Opar. Bolo počuť praskanie ľadu. Jakub podišiel ku okraju, vločka ho nasledovala. Pozrel dolu. Rástli odtiaľ veľké zašpicatené kusy ľadovca. Cítil ich chlad na tvári. V lete ľad. Po dnešnej noci sa však už čudoval pramálo čomu.
 Vzhliadol na vládkyňu. Vopchala koniec palice tvorovi do nosa. Ten sa pod ňou čudne ohol. Zatlačila, medveď sa začal posúvať po zemi ku kraju. Zanechával za sebou šmuhu krvi. Morena takto s malou palicou ešte raz zatlačila a hora mäsa sa zrútila na špičiaky. Tie sa, len čo ho prepichli, rozpadli. 
 Jakub k nej pristúpil. 
 „Nevravela som, že sa o teba postarám?" povedala s úsmevom, paličku zahodila za seba.
 „Ako to, že sa nezlomila?" pýtal sa, prstom ukazoval niekam za ňu.
 „Myslíš si, že pre takú veľkú obludu by som vyrvala nejaký strom len preto, aby som ho mohla zhodiť dolu? Stačí mi aj taká palica, ak ju držím ja." 

 Dlháň sa dlho díval von oknom. Zbadal v diaľke čierny bod, ktorý sa zväčšoval. Otvoril okno a dnu vletela vrana. Sadla si na stôl. Dlho na ňu hľadel, napokon sa ale zvrtol, uprel svoj zrak na muža sediaceho v kresle. V ruke držal pohár. Zakrúžil ním a tekutina sa roztancovala. Ich pohľady sa stretli.
 „Čo mi povieš?" spýtal sa starší muž a chlipol si.
 „Sú na ceste."
 „Výborne. Môžeš odísť!" rozkázal muž, pohár položil na stolík vedľa sviečky.
 Stojaci návštevník sa zberal na odchod, keď zastal predo dvermi. 
 „Knieža?"
 Oslovený sa na neho neochotne otočil.
 „Čo chceš?"
 „Naše malé zvieratko skapalo," povedal dlháň s úsmevom. Knieža ostalo ticho. 
 „Vravel si, že ho nezabije nič. Klamal si, Jaseň?" spýtal sa výhražne. Jaseň sa jemne uklonil, ruku si položil na srdce.
 „Tebe by som neklamal nikdy..."
 „Tak čo sa stalo?"
 „Zabila ho iná príšera," odvetil s potmehúdskym úsmevom Jaseň. 
 „Postaraj sa o ňu!"
 Jaseň pozrel na vranu, ktorá vyletela von. Nato za zvrtol a stratil sa na chodbe.

 

 

 Ráno už stál Jakub s Morenou pred kolibou, lúčili sa s bačom. Ten bol celý natešený, že sa zbavili príšery, čo strašila v hore. Dokonca počuli v noci zavýjanie prvých vlkov, čo sa odvážili vrátiť, s prvými slnečnými lúčmi zas spev vtákov, ktorý tak chýbal. Aj ovce akosi veselšie bečali, ale to sa možno starému bačovi len zdalo.
 „Dobre sa mávajte, deti. A bodaj by sa vám, bisťu, Boh odvďačil ešte viac ako ja!" vinšoval ujec, žmolil v ruke širák.
 „Toho sem neťahajte. Radšej nám povedzte to, čo ste sľúbil," ozvala sa Morena. Starec sa zatváril trochu neisto.
 „Ech bisťu, viete s tým chlapcom je to trochu ináč, ako som naznačil včera večer..." vykrúcal sa ako červík na háčiku. Jakub pretiahol tvár. Tušil, kam bača mieri. 
 „Nevravte ujec, že ste ho nevidel!"
 Usmial sa. Neisto, ako človek, ktorému prišli na klamstvo, a už nemá ako zapierať.
 „Máš pravdu, chlapče. Nevidel ani nepočul. Veď sem do hory málokto potrafí. Každý sa radšej drží cesty, kadiaľ ste šli aj vy."
Jakub mu chcel niečo povedať, ale bol taký prekvapený, že sa nezmohol na slovo.
 „Poďme!" zavelila jednoducho Morena a už sa otáčala. Chytila sa jeho ruky.
 „Počkaj! To mu nič nepovieš?!" volal zhrozene Jakub, keď ho ťahala preč. 
 „Nie, nepoviem. A dôvod som ti už objasnila."

 

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
7 bodov - odporúčam
Pekne medveďa zlikvidovala na fašírku. :D Potešilo trošku tej krvi a brutality. :D Hlavne koniec ma prekvapil, čakal som že im bača dá nejakú stopu, ale nakoniec im klamal. Ďalšia kapitola bude zrejme posledná či? :D  
Spisovateľ/Autorv3v Pridané dňa14. októbra 2016 21:35:56
no asi ťa sklamem ale nie :) ešte do mozno bude do 10 alebo menej uvidím ako mi to pôjde  
Spisovateľ/AutorRafael Pridané dňa17. októbra 2016 13:40:20
Prečo sklamať, veď ja veci od teba čítam rád. :D  
Spisovateľ/Autorv3v Pridané dňa17. októbra 2016 19:18:19
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8