Visum et repertum - Prológ

Okolo jamy mlčky stálo niekoľko desiatok ľudí odetých do čiernych zmoknutých šiat. Kvapky stekajúce po ich tvárach mali slanú príchuť, nástojčivo sa miešajúcu s atmosférou ťaživou ako okovy. 

K otvorenej jame dokráčal zástup s rakvou. Pristúpili k nej štyria statní chlapi, chopili sa povrazov a začali ju pomaly spúšťať k rozmočenému dnu hrobu. Dážď ťažko a pravidelne bubnoval na drevené veko. Naposledy sa v ňom zrkadlili odrazy rodiny a priateľov zosnulého predtým, než naň začali dopadať haldy hliny a blata. Napokon rakva zmizla s prísľubom konečnej rozlúčky so svetom živých. 

Nikoho z okolostojacich ľudí v tejto smutnej chvíli vôbec nenapadlo, že by drevenú rakvu Petra Blagojeviča dnes nemuseli vidieť posledný krát.

Syn Petra Blagojeviča so svojou matkou si po vyčerpávajúcom dni uzavretom skromnou tryznou mali konečne možnosť vydýchnuť. Pozhasínali sviečky a uložili sa spať. 

Dom a celý statok, spolu so zodpovednosťou za všetky povinnosti, ostal v rukách pätnásť-ročného syna. Akoby život nebol už beztak dosť ťažký. Nebolo to dávno, čo sa skončila ďalšia vojna s Turkom a krajina ešte stále niesla známky nepokojov. Nová vláda sa snažila udržiavať poriadok v novozískaných územiach, všade sa pohybovali hliadky hajdúchov. Chlapec sa snažil nemyslieť na všetko, čo ho teraz čaká. Bol uťahaný a chcel zaspať. Nech sa však snažil akokoľvek, oslobodzujúce uvoľnenie neprichádzalo.

Odrazu sa strhol na známy zvuk. Doniesol sa k nemu od hlavnej izby, no nechcelo sa mu veriť, že by ho počul v tak neskorú hodinu. Už sa chcel otočiť na druhý bok, keď sa zvuk zopakoval. Opäť zvláštne pomalý a jednoznačný. Niekto klopal na vchodové dvere.

Bol tak unavený, že sa mu ani nechcelo rozmýšľať nad dôvodom neskorej návštevy. Posadil sa na posteli a opatrne zliezol do jednoduchých topánok. Pohľadom pritom skontroloval matku spiacu spánkom vyrovnaných. Nechcel ju budiť. Hovorilo sa, že spánok môže byť liekom a síce si nebol istý, či to platí aj pre stratu životného druha, nechcel ju pripraviť o žiadnu možnosť útechy. Načiahol sa za ovčím kabátcom preveseným cez operadlo stoličky, prehodil si ho cez plecia a pomaly sa odtlačil od peľaste postele. Sledoval pritom aj to najjemnejšie zavŕzganie. Keď sa úspešne postavil na nohy, začal sa nemotorne presúvať do hlavnej izby, kde zamieril ku vchodovým dverám. 

Už sa načahoval za ošarpanou železnou kľučkou, keď odrazu niekto zaklopal znovu. 

Zaklopanie bolo opäť zvláštne rozhodné a dunivé. Strhol sa a zaváhal či vôbec otvoriť. Zvedavosť ho však napokon premohla a kľučku stisol.

V masívnom ráme dverí, na pozadí sivastého chladného oparu, sa mu naskytol znepokojivý pohľad na prihrbenú siluetu muža. Nebolo mu vôbec vidno do tváre. Napriek tomu však bol chlapcovi určitým spôsobom povedomý. A v okamihu kedy si uvedomil, čomu vďačí za ten nepopísateľný pocit, že sa díva na niekoho známeho, nedokázal z úst vypustiť nič iné, iba jediné slovo:

"Otec...?"