Visum et repertum - Kapitola 1.

Konské kopytá zabárajúce sa do zmrznutého snehu vydávali praskavý zvuk, akoby to, v čom klusajú, ani nebola snehová prikrývka, ale črepiny zo skla. Konský dych bol zvláštne plytký, zdalo sa, že sa ho zvery snažia zatajiť. Para stúpajúca z nozdier ich však prezrádzala.

Jazdcom sa pri tele hojdala zahnutá šabľa s lesklou rúčkou, jazdecké pištole s kresadlovou zámkou zasunuté v puzdrách na sedle. Prvý z nich bol odetý do bieleho vojenského kabátca a nebyť červených lemov na rukávoch, bol by jeho majiteľ na pozadí zasneženej krajiny takmer neviditeľný. Druhý jazdec mal sivú uniformu, jeho kôň sa brodil snehom tesne za prvým, akoby nechcel stratiť stopu svojho zvieracieho kolegu. Zvyšní traja jazdci boli tiež odetí v bielych uniformách, i keď na pohľad s jednoduchšou výzdobou než u prvého. Sedlá ich koní boli navyše obťažkané objemnými koženými brašnami. Všetci napínali zraky do tmy a opatrne nabádali kone vpred. Boli už viditeľne unavení z dlhej cesty, no chlad ich ešte držal pri vedomí. 

Odrazu prvý jazdec zastal a zdvihol ruku so zovretou päsťou. Keď ostali stáť aj zvyšní členovia výpravy, bez slova ňou ukázal niekam dopredu pomedzi stromy a otočil sa k nim. Z výrazu na jeho ošľahanej tvári, doteraz ukrytej v tieni čierneho trojhranného klobúka, pochopili, že našli čo hľadali.

Rozoznať v nočnej tme pri bezhviezdnej zatiahnutej oblohe akýkoľvek objekt ukrytý za siluetami stromov bolo takmer nemožné. Snehom zapadnuté drevenice však prezrádzalo svetlo sviečok tíško blikotajúce za primrznutými oknami.

Všetci sa potešili, že púť sa skončila, že sa konečne budú môcť v teple vyspať, že už nebudú musieť najbližšiu noc mrznúť v tejto prekliatej zime. Iba muž v stredných rokoch s ošľahanou tvárou sa v čele zástupu mračil a nespúšťal zrak zo sviečok horiacich aj v čase, kedy by každá živá duša zhasla všetky svetlá a šla spať. Vo vzduchu sa vznášal jemný závan strachu. 

Pomaly, stále sa obzerajúc, doklusali až do stredu dediny. Všade vládlo mrazivé ticho, nikde ani hlások, ani ston, ani len náznak pohybu. Zdalo sa, že nikto si prichádzajúcu návštevu nevšimol a ak aj áno, neponáhľal sa im v ústrety.

Zosadli pri najbližšom dome a vojak v bielom kabáte rázne zabúchal na vetché drevené dvere.

Spočiatku sa nikto neozýval, na pozadí nočného ticha doznievala iba ozvena búchania a cvengajúcich železných pántov. Za oknom ožiareným blikotajúcim svetlom sa však odrazu mihol tieň. Za dverami čosi zašušťalo a zahrkotala zámka. Na to sa dvere pomaly odchýlili a v medzierke sa zjavili bledé tváre približne päťdesiatročného muža a rovnako starej ženy s dekou prehodenou cez plecia.

"Kto ste?" zašeptal po srbsky domáci, častujúc neskorých návštevníkov podozrievavým pohľadom. 

Zamračený vojak sa ihneď chopil slova a plynulou srbštinou sa predstavil: 

"Som nadporučík Büttner z Alexandrijského regimentu. Prichádzame z Belehradu, aby sme prešetrili sťažnosti obyvateľov tejto dediny..."

"Chvála Bohu!" nenechal ho dopovedať starec a otvoril dvere dokorán. "Dobre, že ste tu! Poďte ďalej, idem zavolať hadnacka!"

Muž vybehol v napochytro oblečenom kožuchu von, nasadil si baranicu a už už sa ponáhľal preč od domu, keď odrazu zastal, otočil sa a ponížene riekol:

"Môže ísť, prosím..., ešte niekto so mnou?"

Büttner si uprostred dverí vymenil pohľad s ostatnými členmi komisie, až sa napokon zastavil pri najvyššom z nich, odetom v bielom kabátci.

"Flückinger, ostaňte tu a robte spoločnosť panej domu, kým sa nevrátim."

Asi tridsaťpäť ročný muž s jemnými bokombradami chápavo prikývol a pokynul ostatným, aby vošli do domu.

"Peter Branković," odvetil muž a pokračoval v nervóznej chôdzi.

"Je vám zima, Peter?" neodpustil si otázku Büttner.

Starý muž však neodpovedal, iba pridal do kroku. Nadporučík sa teda rozhodol nevenovať pozornosť hmatateľnému strachu a radšej skúsil zmeniť tému.

"Ako ďaleko býva kapitán?"

"Hadnack? Nie ďaleko, ešte pár domov a sme tam."

"Ako dlho ho poznáte?"

Možno sa to Büttnerovi len zazdalo, no Peter pri premýšľaní nad niečím iným než nástrahami bezhviezdnej noci trochu pookrial.

"Odkedy sa stal našim hadnackom. Je to dobrý muž. V dedine má dobrú povesť."

Keď sa blížili ku hadnackovmu domu, z opačnej strany sa z tmy vynorili dvaja mladí muži s fakľami a puškami. Obaja boli teplo oblečení, pripravení vonku stráviť celú noc. Zrejme sa jednalo o stráž na pravidelnej obchôdzke. Svojim nedôverčivým pohľadom sa najskôr zastavili pri Büttnerovi, no keď vo svetle pochodní rozpoznali starého Petra a rakúsku unformu, nechali ich pristúpiť ku vchodu do hadnackovej drevenice.

Tentokrát sa dvere otvorili skôr, než sa ich nadporučík vôbec stihol dotknúť. Zjavila sa v nich mohutná postava hadnacka s rukou na šabli. Musel počuť ich príchod skôr než dorazili k domu.

"Beograd?" nadhodil domnienku priamo k Büttnerovi bez akéhokoľvek predchádzajúceho pozdravu, čo len vyvolalo ďalšie Büttnerove zmrštené obrvy. Na jednej strane ho síce rozčuľovalo, keď niekto zabúdal na slušné spôsoby, no na strane druhej mu imponovala kapitánova snaha nezdržiavať sa zbytočnými formalitami.

"Nemýlite sa, prišli sme na základe správy medika Glasera. Büttner," natiahol k nemu ruku na pozdrav.

"Gorschitz. A poslali len vás?" zháčil sa hadnack počas pevného stisnutia dlaní.

"Zvyšok komisie ostal v Petrovom dome s jeho manželkou. Práporčík a traja ránhojiči."

Hadnack súhlasne prikývol. Na to sa otočil k dvom strážcom a prikázal im:

"Miloi! Joachim! Pokračujte v obchôdzke! Dnes v noci tu nechcem žiadny prúser!"

Obaja sa bez otáľania vrátili k svojim úlohám.

Ostávajúca trojica, hadnack, nadporučík a Peter, sa vydala späť k Petrovmu domu. Peter už kráčal pokojnejšie, akoby púha prítomnosť hadnacka v ňom vyvolávala pocit bezpečia. 

"Prišli ste rýchlo," prerušil ticho hadnack, keď s Büttnerom úmyselne pár krokov zaostali za starcom.

"Belehrad prikladá týmto udalostiam väčšiu dôležitosť než si myslíte," odvetil Büttner. Námraza z rozvážneho dychu sa mu zrážala na ostro krojených fúzoch a briadke, čo mu pridávalo na rokoch a vážnosti.

"Smiem vedieť, čo ich odrazu vedie k toľkému záujmu o našu dedinu?" pokračoval hadnack.

Büttner sa mierne naklonil k nemu a zašepkal:

"To, že nie je jediná." 

Nečakal na hadnackovu reakciu a odtiahol sa od neho pokračujúc v chôdzi, akoby nič podstatné nepovedal. 

"Nechcem byť drzý," nedal sa odbiť kapitán, "ale čo vedie Belehrad k viere, že traja felčiari odhalia viac než jeden univerzitne vzdelaný medikus?"

Büttner sa najskôr odmlčal, akoby mu niečo skrslo v mysli, no potom odvetil:

"Belehrad si ich menovite vyžiadal, takže predpokladám, že reputácia minimálne jedného z nich bola pre tento prípad potrebná." Fakt, že začiatkom misie ani jedného z ránhojičov nepoznal, radšej vynechal. Navyše si nedovolil pochybovať o rozhodnutiach vrchného veliteľa.

Bolo mu jasné, že hadnackovu zvedavosť svojimi úsečnými odpoveďami síce neukojil, no aspoň docielil, aby sa už nič nepýtal. Kým dorazili k Petrovmu domu, všetci už sedeli okolo stola a Petrova žena naň kládla hrniec s drevenými miskami. 

"Dobrý večer, páni," pozdravil návštevníkov formálne hadnack a sňal si z hlavy baranicu. "Volám sa Gorschitz, som hadnack, kapitán miestnych hajdúchov. Všetkých nás teší, že ste prišli."

Na to vstal od stola mladý ránhojič s jemnými bokombradami a prehovoril:

"Moje meno je Johann Flückinger. Som plukovný ránhojič pešieho regimentu baróna Fürstenbuscha. Toto sú moji dvaja pomocní ránhojiči Siegel a Baumgarten. Sprevádzajú nás nadporučík Büttner a práporčík von Lindenfels z Alexandrijského regimentu, aby zabezpečili našu bezpečnosť a overili záverečnú správu z prešetrovania."

Jeho srbština nebola tak plynulá ako Büttnerova, no na rakúskeho felčiara to nebolo zlé.

"Takže v skutku odborná komisia," pokýval hadnack uznanlivo hlavou. Prítomní sa však nevedeli zbaviť pocitu, že v tom bola štipka sarkazmu. "Sme radi, že sa tunajšia situácia berie dostatočne vážne," ukončil vetu pohľadom na Büttnera. Ten nepohol ani brvou a prirodzene nadviazal:

"A práve vzhľadom na vážnosť situácie budeme potrebovať výpovede očitých svedkov a najstarších hajdúchov z dediny. Ránhojiči prezrú exhumované telá in situ, najlepšie za denného svetla. Predpokladám, kapitán, že nemá význam začínať s vyšetrovaním teraz v noci..."

"Máte za sebou dlhú cestu," súhlasil hadnack. "Môžete začať dopoludnia. A ak sa nemýlim, týmto ľuďom vôbec nebude vadiť, ak tu niektorí z Vás prespia."

Pozrel sa na Petra, ten sa spýtavo otočil k svojej žene. Ona prikývla. Muž je možno hlavou rodiny, no žena je zvyčajne krkom.

"V tom prípade som sa s vami rád zvítal, páni. Verím, že po svitaní budú naše mysle jasnejšie," povedal hadnack, otvoril dvere a skôr, než ich za sebou zabuchol, dodal: "Opatrujte sa."

Všetci prítomní ostali pohľadom visieť na drevených doskách so zlovestne sa hompáľajúcim cesnakovým vencom.

Napínal teda sluch k iným, jemnejším zvukom, až kým sa mu nepodarilo zo všetkých vnemov odfiltrovať nočný vánok s poletujúcim snehom za oknami. Započúval sa do spočiatku ostrej a neprívetivej symfónie srbskej meluzíny. Myseľ mu začala poletovať s unášanými vločkami niekam von do uličiek pomedzi strechy obťažkané snehom, ponad čmudiace komíny, až ku vrcholcom konárov okolitých dubov. Jeho vedomie napokon splynulo s prízračnou šeďou bezhviezdnej noci a dovolilo mu na chvíľu opustiť kráľovstvo, v ktorom neustále prebiehal boj medzi racionálnym analytickým myslením a vierou v nadprirodzený pôvod udalostí, ktoré nevieme alebo nechceme pochopiť inak. Škoda, že len na chvíľu.

V snovom ševelení vetra odrazu zachytil takmer nečujný zvuk. Znel priam melodicky, akoby ani nepochádzal zo sveta prírodných javov, ale bol vylúdený cielene, s určitým úmyslom. 

Bol to hlas. Nedokázal určiť, či ľudský, no každopádne ho volal po mene. Napol všetky zmysly, o ktorých si myslel, že má nad nimi plnú kontrolu a snažil sa lokalizovať zdroj volania. Hlas však akoby prichádzal odvšadiaľ.

"Johannes..., Johannes...," volal ho.

Znel nástojčivo, priam prosebne. Akoby samotná existencia zdroja hlasu závisela od získania jeho pozornosti. 

"Johannes..., neopúšťaj ma..."

Odrazu sa ho zmocnil strach, že ten zdroj pozná. Že presne vie, kto naňho volá. Že sa len začínajú odlupovať vrstvy utlačeného podvedomia, aby mohlo na povrch vyplávať niečo, čo dlho popieral.

"Zachráň ma...," prosil dievčenský hlások. "Zachráň ma..., braček..."

Flückinger takmer vykríkol, keď s trhnutím prudko precitol zo sna. Zaliaty studeným potom spadol naspäť do perín a oddal sa slastnému vrzúkaniu Lindenfelsovho chrápania.

Pohľad na nadporučíka Büttnera, však jeho myšlienky odtrhol úplne iným smerom. Flückinger očividne nebol jediným, kto mal za sebou krušnú noc. Büttner mal už síce prvé šediny, no v noci aj vďaka Lindenfelsovi mu nejaké isto pribudli. Flückingerovi sa však zazdalo, že jeho zjav nie je spôsobený len nedostatkom spánku. Büttnera poznal ako muža v stredných rokoch s pohnutou vojenskou minulosťou, no teraz vyzeral predovšetkým ustarane ako človek, ktorého ťažké rozhodnutia ešte len čakajú. Občas si kládol otázku, prečo jeho kariérny postup skončil pri nadporučíkovi a nepovýšili ho už aspoň na podplukovníka.

"Myslím, že už sme všetci," začal jednoducho Büttner. 

Flückinger síce nikde nevidel hadnacka, ktorý sa určite postaral o zhromaždenie všetkých potrebných svedkov, no Büttner zrejme nemienil ďalej otáľať. Sadol si teda na voľnú stoličku vedľa nadporučíka, otvoril kalamár s atramentom a pripravil si zastrúhané pero. Kvôli domácim zvolili ako rokovací jazyk srbštinu, no poznámky si plánoval zapisovať vo svojej rodnej nemčine.

"Dnes sme sa stretli, aby sme si vypočuli výpovede svedectiev týkajúce sa nedávnych úmrtí obyvateľov Medveđe," pokračoval ustaraný nadporučík. "Svedectvá už síce boli spísané v správe od medika Glasera, no nakoľko Belehrad trvá na dôkladnejšom prešetrení udalostí, žiadam Vás o opätovnú spoluprácu pre vyhotovenie nového záznamu." Spravil krátku odmlku, akoby čakal, či všetci súhlasia a potom pokračoval: "Poprosím teda najstarších hajdúchov o ich vyjadrenia."

Posunkom ruky naznačil, aby sa hajdúsi dohodli medzi sebou, kto začne ako prvý. Po krátkej výmene pohľadov a prikyvovaní sa postavil zavalitý hajdúch so zvlnenou sivou bradou a prehovoril:

"Ako už veľavážená vrchnosť isto vie, všetko sa začalo hajdúchom menom Arnont Paule. Pred piatimi rokmi spadol z voza a zlomil si krk. Ľudia začali byť poverčiví, lebo každý vedel, že ešte za svojho života bol v Kossowe v tureckom Srbsku súžený upírom, a aby sa tohto súženia zbavil, zjedol hlinu z hrobu oného upíra a potrel sa jeho krvou." 

Jednotlivé slová vyslovoval pomaly a zreteľne, akoby sa bál, že niektoré nebudú zaznamenané. Flückinger sústredene počúval a robil si poznámky. Büttner mierne prikyvoval hlavou pri každom fakte, akoby si v hlave iba odškrtával zoznam známych udalostí.

Hajdúch pokračoval:

"Dvadsať alebo tridsať dní po jeho smrti sa niektorí ľudia začali sťažovať, že ich tento Arnont Paule sužuje, na čo potom skutočne štyri osoby ním boli zabité. Aby toto zlo zastavili, na radu Hadnacka Barjaktara, ktorý sa už podobných udalostí zúčastnil, Arnonta Paule sme po štyridsiatich dňoch od jeho smrti vykopali a zistili, že je úplne nedotknutý a nerozložený, že mu čerstvá krv vytekala z očí, nosa, úst a uší, že košeľa, rubáš aj prestieradlo boli celé zakrvavené, staré nechty na rukách aj nohách s kožou odpadli a iné nové narástli. Keďže z tohto sme vyvodili, že je skutočným upírom, tak sme mu podľa zvyku srdce prebili kolom, pričom vydal hlasité zastonanie a vypustil zo seba mnoho krvi. Ešte v ten istý deň sme telo spálili na popol a hodili ho naspäť do hrobu."

Muž so sivou bradou sa pomaly v tichosti posadil, čím dal najavo, že skončil svoju časť rozprávania. 

Flückinger na najstarších hajdúchov hodil spýtavý pohľad.

"A ďalej...?"

Z druhého konca miestnosti sa zrazu ozval hlas kapitána Gorschitza.

"Každý, kto bol súžený upírom a ním zabitý, sa tiež musí stať upírom."

Všetky pohľady sa otočili tým smerom až zastali na zachmúrenej tvári kapitána hajdúchov.

"Arnontove obete boli teda tiež vykopané... a popravené rovnakým spôsobom," pokračoval.

Odtlačil sa od drevenej zárubne, o ktorú sa doteraz opieral ukrytý za zástupom ľudí a prešiel do stredu miestnosti. "Arnont Paule však nenapádal iba ľudí...," spravil významnú odmlku a zahľadel sa na Büttnera, "ale aj dobytok a vysával mu krv. Keď teda ľudia zjedli mäso z takéhoto dobytka, ukázalo sa, že sa tu znova nachádzajú ďalší upíri. V priebehu troch mesiacov 17 mladých a starých osôb umrelo, medzi nimi niektorí bez predtým známej choroby, po dvoch, nanajvýš troch dňoch."

Jeden zo starých hajdúchov sa zrazu rozplakal. Hadnack k nemu pristúpil a položil mu ruku na rameno.

"Joviza...," chcel ho utešiť, no hajdúch ho prerušil a striasol si jeho ruku z pleca.

"Stanoika...," dostal zo seba trasľavým hlasom, "...moja nevesta... Pred pätnástimi dňami sa svieža a zdravá uložila na spánok... No potom sa o polnoci so strašným krikom a trasúc sa strachom zobudila a sťažovala sa, že ju škrtil môj syn Miloe. Ale on už bol...," zavzlykal, "deväť týždňov mŕtvy... Cítila bolesť na hrudi... z hodiny na hodinu chradla... až napokon na tretí deň..."

Rozplakal sa ešte viac, hadnack ho opäť chytil za rameno, otočil sa ku komisii a povedal:

"Skúste pochopiť, že každého z nás sa tu v posledných mesiacoch dotkla veľká strata. Jediné, po čom títo ľudia túžia je, aby už bol všetkému utrpeniu koniec. Ak totiž má tento teror pokračovať, neostane v tejto prekliatej dedine ani živá duša."

"A možno tak to práve Boh chce!" zahromžil odrazu doteraz ticho sediaci kňaz. Jeho pobúrená nálada všetkých prísediacich prekvapila. Plešina na hlave sa mu v zápale rozprávania leskla potom.

"Nevravte mi," častoval karhajúcim pohľadom všetkých naokolo, "že nikomu z vás ešte nenapadlo, kto je zodpovedný za naše utrpenie. Kto sa zdráha podať pomocnú ruku vo chvíli, keď to ľud skutočne potrebuje a miesto toho len odkladá jediné možné riešenie ďalšou zbytočnou byrokraciou. Keby sa Habsburgovci toľko netlačili na územia, ktoré im nepatria, nikdy by sme sa nezúčastnili týchto hrôz!"

"Na vašom mieste by som sa do politických záležitostí veľmi nemiešal, svätý otec," napomenul ho Büttner. "Inak by som vám musel pripomenúť veľkorysosť cisára pri udeľovaní privilégií srbským utečencom. Opravte ma, ak sa mýlim, ale nie sú to práve vaši krajania, ktorí získali slobodu vierovyznania práve v čase prenasledovania protestantov? Alebo by ste tu chceli mať radšej Turkov a každé ráno počúvať spev nejakého muezína?"

Kňaz sa takmer urazil, no nenechal sa odradiť.

"Pán poručík," zúžil oči do odsudzujúceho výrazu.

"Nadporučík," opravil ho chladne Büttner.

Kňaz zažmurkal a pokračoval: 

"...asi vám treba pripomenúť, že vy tu nežijete. Vám tu nezomrel nikto blízky a ani jedného z vašich blízkych ste nemuseli opätovne vykopávať z miesta jeho posledného odpočinku. A k tým vašim privilégiám - vždy to bolo niečo za niečo. Pravoslávnu vieru sme si mohli ponechať len vďaka doplneniu vašich vojenských radov. Čo tým chcem povedať je,... že neviem, či je horšie žiť pod vami alebo pod Turkami, lebo ľud, ktorý tu žije, si to aj tak vždy odnesie."

Flückinger sa pri počúvaní vývinu diskusie zahniezdil na stoličke. Vôbec sa mu nepáčilo ako sa dnešný deň začal, bolo tu priveľa emócií a aj unavený Büttner napriek svojej vojenskej rozhodnosti pôsobil, že mu nechýba veľa, aby prekročil pomyselnú hranicu slušnosti k vystrašenému ľudu. Už-už videl ako sa nadporučík pripravuje niečo dodať, radšej ho teda predbehol:

"V tom, že tu nežijeme, žiaľ máte pravdu, svätý otec a plne chápem Vaše obavy. Musí to byť skutočne veľmi ťažké, prísť o niekoho blízkeho za tak strašných okolností a ešte sa k tomu všetkému musieť opätovne vracať kvôli nejakému ďalšiemu vyšetrovaniu. Práve preto sme vám však vďační za vašu spoluprácu, za vašu srbskú neoblomnosť postaviť sa zoči voči kritickým chvíľam a pomôcť nám vniesť svetlo do týchto udalostí."

Büttner ostal mierne prekvapený, že sa mladý felčiar chce vôbec pustiť do debaty s rozhorčeným svätuškárom, no nechal ho dopovedať. 

"Všetci členovia tejto výpravy boli vybraní na základe určitých špecifických predpokladov. Belehrad nemieni mrhať prostriedkami na ďalšie zbytočné expedície a záleží mu na vyriešení vašej situácie. Jediné čo teda môžem v tejto chvíli urobiť, je ubezpečiť vás, že každý z nás urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby toto miesto mohlo aj naďalej zostať vašim bezpečným domovom."

Keď skončil, kňaz sa napriahol, že chce ešte niečo dodať, no Flückinger ho opäť prerušil:

"A pokiaľ si robíte starosti s Dušanovým zákonníkom, netrápte sa. Medicus Glaser mal na svoje činy pádne dôvody, nikto vás teda nezbaví titulu kvôli exhumáciám minulým, ani dnešným, nakoľko nezáviseli od vášho rozhodnutia."

Dušanov zákonník zriadený pred takmer štyristo rokmi cárom Štefanom Dušanom prísne zakazoval exhumácie a kňazom, ktorí sa ich dopustil hrozili tresty. Flückinger si bol dobre vedomý, odkiaľ ešte môže prameniť kňazova nervozita. Bolo toho naňho jednoducho priveľa - tlak vyvíjaný z každej strany, od jeho ovečiek, od vrchnosti, aj patriarchov.

Po Flückingerových slovách si napokon kňaz nasrdene vydýchol a usadil sa späť do stoličky. Keď sa uistil, že aspoň na chvíľu sa vyšetrovanie bude uberať želaným smerom, obrátil sa Flückinger k Büttnerovi:

"Myslím, že je na čase, aby sme sa presunuli na cintorín, pán nadporučík. Zimné dni sú krátke a nerád by som vykonával sekcie pri západe slnka."

Neprišlo mu veľmi vhodné dodať, že okrem horších svetelných podmienok bude určite aj sakramenská zima a hrabanie sa v zamrznutých mŕtvolách komplikuje autopsiu, keďže jednotlivé orgány sa od seba ťažšie oddeľujú.

Büttner s nečitateľným výrazom v tvári len prikývol a dodal pre ostatných:

"Ak ešte bude chcieť niekto čokoľvek doplniť do zápisu, bude mať na to priestor v priebehu dňa. Počas exhumácií si však neprajeme byť rušení priveľkým počtom ľudí, preto by som poprosil, aby nás sprevádzali iba najstarší hajdúsi z dediny, prípadne niekoľko silných mužov, ktorí pomôžu vykopať hroby. Po dotknutých príbuzných bude poslané počas konkrétnych exhumácií."

V miestnosti to zašumelo a ľudia začali pomaly vstávať a vychádzať von. Keď sa každý zúčastnený prestal venovať ústrednej dvojici, Büttner sa naklonil k Flückingerovi a po nemecky zašepkal tak, aby ho nikto iný nepočul:

"Spíšte vyčerpávajúcu správu, aby už nebolo potrebné sa sem vracať. Tieto udalosti sa dnes uzavrú, či už na ich príčinu prídete alebo nie."

Flückinger sa hneď chopil velenia a začal úkolovať svojich podriadených ránhojičov:

"Takže, Siegel, Baumgarten, snažme sa byť efektívni. Každý z vás si vezme na starosť jeden z hrobov a spíše mi o zosnulom všetko, čo o nich od obyvateľov vieme. Skôr než si zašpiníme ruky tak, že budú vaše poznámky nečitateľné. Ja začnem tu."

Vytiahol z brašne niekoľko papierov a grafitovú ceruzku. V teréne sa mu osvedčila viac než pero s kalamárom. Nie len, že písanie atramentom bolo zdĺhavejšie, ale v zime mohla tekutina ľahko zamrznúť. Na svoju sadu ceruziek z mestečka Stein bei Nürnberg bol zároveň patrične hrdý. Už starí Rimania si boli vedomí nežiadúcich účinkov olova a pravidelné používanie olovených tyčiniek na kreslenie a písanie ani jemu ako lekárovi neprišlo príliš zdravé.

S pripravenými pomôckami v rukách sa otočil k hadnackovi: 

"Čo mi viete povedať o tomto hrobe, kapitán?"

"Je tu pochovaná Stana, dvadsaťročné dievča, ktoré umrelo pred dvomi mesiacmi," odpovedal zdráhavo hadnack, zatiaľ čo sa štyria Cigáni pustili do práce s lopatami. "Bola chorá iba tri dni. Bola tehotná,... jej dieťa umrelo hneď po pôrode a..."

Flückinger si rýchlo zapisoval, a keď kapitán urobil odmlku, hodil naňho spýtavý pohľad. 

"A...?"

Hadnack sa k nemu trochu naklonil, akoby chcel povedať niečo neprístojné a doplnil:

"...bolo spoly zožraté psami."

Flückinger mierne zvraštil obočie, mal pocit, že zle počul. 

"Ako sa niečo také mohlo stať?"

"Telo zrejme nebolo dostatočne hlboko pochované."

Flückinger si predstavil mľaskajúce čeľuste trhajúce malé telíčko na franforce za zúrivého vyhladnutého vrčania. Ešte ani poriadne nezačal a už mal chuť nepýtať sa na ďalšie podrobnosti, no ak chcel vykonať kvalitnú prácu, zmysel mohol mať každý detail. Zapísal si teda aj poslednú poznámku a potom si šiel pripraviť náradie. 

Vykopať v mrazivom počasí jamu hlbokú takmer jeden a pol metra nie je jednoduchá záležitosť, no Flückinger nechcel čakať zatvorený niekde v teple, aby mu niečo neuniklo. Vykopaná zem mala jemne žltkastý nádych, očividne znak ílovitej pôdy, ktorý súvisel s pomerne blízkou polohou rieky a občasnými záplavami. Tie tu však museli byť veľmi dávno, súdiac podľa terajšieho koryta Moravy a rozlohy cintorína. 

Rozhliadol sa okolo a všimol si, že cintorín je obohnaný radom rôzne vysokých stromov, museli byť teda vysádzané v rôznych obdobiach a nie všetky naraz. Ktovie, kto všetko žil v týchto končinách. Turci boli koniec koncov vyhnaní sotva pred tridsiatimi rokmi. Niektoré zo stromov možno vysadili ešte pôvodní obyvatelia, iné zas noví osadníci. A niektorí z uhorských osadníkov už možno aj ležia v niektorom z načatých hrobov, kúsok od svojho vlastnoručne zasadeného stromu. Aspoň po nich ostalo aj niečo iné, než iba smútok a strach príbuzných.

Keď sa Cigáňom podarilo prehĺbiť jamu dostatočne hlboko na upevnenie lán k rakve, Flückinger prikývol a dal im súhlas, že môžu ťahať.

Rakva sa namáhavo dvíhala stále bližšie a bližšie k okraju, až ju napokon s hrmotom zložili vedľa jamy. Bola značne opotrebovaná, viditeľne už bola raz otváraná. Flückinger sa postavil pred ňu a mierne zneisteným hlasom nakázal:

"Otvoriť..."

Chlapi namáhavo odstránili pribité klince, vypáčili jednoduché veko rakvy a zložili ho bokom. 

Pohľad, ktorý sa Flückingerovi naskytol spôsobil, že zostal nehybne stáť zaliaty zdesením.

"Ako dlho ste hovorili, že je mŕtva?"

"Dva mesiace."

Flückinger nasucho preglgol. 

Keď sa spamätal z prvotného šoku, podišiel bližšie k rakve a opatrne sa nahol nad telo oblečené v dlhom bielom rubáši. Skúmavo si ho začal obzerať z každej strany. Nechcel veriť vlastným očiam ani ušiam. Vraj dva mesiace. Ako plukovný ránhojič videl už desiatky tiel v rozličných štádiách rozkladu, no toto sa vymykalo akejkoľvek zažitej skúsenosti. Telo bolo prakticky neporušené. Farba pleti jemne ružová, vlasy akoby pokračovali v raste aj po smrti, dokonca aj nechty na rukách boli odrastené. Tmavovlasé dievča akoby len ležalo v hlbokom spánku. 

Všetky tieto znaky boli už samy o sebe mätúce, no predsa tu ešte niečo nebolo v poriadku. Keď si uvedomil čo to je, prešiel mu mráz po chrbte. Oči a uši neboli jedinými zmyslovými orgánmi, ktoré používal. V tom mraze takmer zabudol na čuch.

Mŕtvola nezapáchala. 

Ba práve naopak, sálal z nej veľmi jemný, takmer nezachytiteľný závan vône ruží.

"Ako to vyzerá s vašimi predbežnými závermi, páni?"

Flückinger unavene zastrčil do koženého puzdra očistený skalpel.

"Exhumovali sme trinásť hrobov a...," stíšil hlas a poobzeral sa, "...skutočne nenachádzam spojitosť medzi jednotlivými faktami, ktorá by ukazovala na spoločnú príčinu. Nerozumiem tomu." Pokrútil hlavou. "Myslel som si, že spomalenie rozkladu môže byť spôsobené pôdou a súčasnými teplotami. No keď sme vykopali barjaktarovu manželku, aj s dieťaťom, zistili sme, že javili prirodzené známky rozkladu, ako by sa dali očakávať po siedmych týždňoch ležania tela v zemi. Pritom hneď vedľa bol hrob, v ktorom už dva mesiace ležalo desať ročné dievča a nejavilo prakticky žiadne známky rozkladu. Nedáva to zmysel."

Büttner sa zachmúrene zahľadel do diaľky na dav ľudí pri vstupe do cintorína.

"A mali by ste vedieť ešte niečo, nadporučík," pokračoval Flückinger. "V jednom z hrobov ležala aj hadnackova žena a dieťa."

Büttner zamyslene mlčky prikývol. Potom sa otočil späť k ránhojičom.

"Našli ste ešte niečo zvláštne?" spýtal sa.

"Áno, aj nie," odvetil Flückinger. "Ako som už povedal, telá boli vo veľmi zachovalom stave. Nie však len zvonka. Aj vnútorné orgány, pulmo, hepar, stomachus... sa javia ako neporušené. Čo ma však zaráža ešte viac je fakt, že krv v nich, aj v artériách i venách nie je zrazená. Je akoby... čerstvá." 

Pošúchal sa za hlavou a ešte dodal:

"Dokonca to vyzerá, že v cavitate pectoris...v hrudnej dutine... bolo viac vytečenej krvi, než by malo byť."

"Naznačujete azda, že začínate veriť tým báchorkám o vampíroch?" uškrnul sa Büttner. Poznámka vyznela trochu urážlivo, no Flückingera sa očividne nedotkla. Iba jemne skrivil pery a odvetil:

"Nie, chcem iba naznačiť, že sa tu stretávame s niečím, čo nemá obdobu a že nemôžeme viniť ani Glasera, že si nevedel dať rady."

"V tom prípade ma napadá už iba jedna otázka," odvetil Büttner, "Máte všetko, čo ste pre svoju správu potrebovali?"

Flückinger si pohľadom premeral malý drevený pracovný stolík plný papierov s poznámkami. Hlavou sa mu pritom prehnala sumarizácia všetkých pitiev a svedeckých výpovedí. Niečo mu na tom všetkom nesedelo, no neprichádzalo mu na um, čo presne. Siegel a Baumgarten práve odložili prvú brašnu naplnenú chirurgickými nástrojmi.

"Myslím, že áno," odpovedal napokon a akékoľvek pochybnosti zahnal myšlienkou, že si všetky zápisky ešte niekoľko krát prejde niekde v teple a v suchu.

"Dokončite teda oficiálnu verziu správy pre Belehrad," nariadil mu Büttner. "Buďte stručný, ale výstižný. Neviem prečo si Botta d'Adorno vybral práve vás, ale tú správu nepodpíšem, kým nebudem presvedčený, že túto záležitosť môžeme považovať za uzavretú."

"Akoby sa už stalo," dodal Flückinger a začal si čistiť zvyšné nástroje.

Na to sa Büttner otočil k práve príchodziemu kňazovi a Hadnackovi. Aj oni si očividne všimli, že prešetrovanie sa skončilo.

"Ľudia chcú vedieť, či sa ešte budú musieť v noci báť," začal Hadnack.

"Môžete ich zvolať sem, skončili sme," odpovedal Büttner.

Kňaz viditeľne pobledol. Celý čas každý tušil, že táto chvíľa raz príde, no v okamihu kedy nastala sa zdala byť neznesiteľne blízko.

Kapitán mávol rukou trojici hajdúchov stojacej obďaleč pri vstupe do cintorína, aby prišli k nim.

"Robíte to pre svoje rodiny," povedal im. 

Statní chlapi si najskôr vymenili pohľady medzi sebou a Hadnackom, potom sa pozreli k starému dubu, pod ktorým bolo opreté rôzne náradie. Okrem lopát a čakanov bolo možné rozoznať aj sekery, kladivá a drevené koly.

Chvíľu akoby naberali odvahu na svoj úlohu. Napokon premohli vlastné zábrany a vykročili k stromu. Keď sa vrátili vybavení náradím, Hadnack im pokynul, aby prešli k prvej otvorenej rakve. Pohľadom zavadili o pitvou zakrvavený rubáš a radšej ho odvrátili k dlhým tmavým vlasom lemujúcim jemne ružovú tvár. To však vzápätí oľutovali. Mali pocit, že pred nimi ležiaca bytosť si nezaslúži, čo jej idú vykonať.

Flückinger ich chvíľu pozoroval, a pomaly sa presúval k Hadnackovi.

"Čo bude potom s telami?"

"Zapálime hranicu a popol vysypeme do Moravy."

"Nestačí ho vsypať naspäť do hrobu? Naposledy ich pochovať?"

"Ľudia sa boja. Raz sa už upíri vrátili. Želali si konečné riešenie. Veria, že mŕtvi nemôžu kráčať po tečúcej vode."

Flückinger len chápavo prikývol, nemalo zmysel zvádzať boj s veternými mlynmi. Ostal teda stáť vedľa Hadnacka rozhodnutý, že jeho práca tu skončila a neostáva mu nič iné, len sledovať čo príde.

Jeden z mladých hajdúchov si kľakol k rakve a priložil na hruď dievčiny drevený kôl dlhý takmer jeden lakeť. Ďalší hajdúch podišiel k nemu z druhej strany a priložil čelo kladiva na vrch kola. Zovrel oboma rukami násadu, doprial si hlboký nádych a výdych. Na to kývol poslednému hajdúchovi s masívnou sekerou, že aj on môže zastať svoje miesto. Flückinger potlačil nutkanie zavrieť oči.

To čo nasledovalo spôsobilo stuhnutie krvi v žilách každému zúčastnenému. Trojica hajdúchov pracovala ako dobre vyladený stroj. Úder kladivom, úhyb hajdúcha, švihnutie sekerou. Iba ťažko však niekto počítal s javmi, ktoré úkon sprevádzali.

V momente, keď kladivo udrelo na vrchnú časť dreveného kola a jeho zastrúhaný hrot sa oprel do útlej hrudnej dutiny v mieste srdca, ozvalo sa strašidelné lupnutie. V nasledujúcej sekunde sa telo dievčiny akoby vzdulo, kôl vnikol hlboko do tela a za sténavého zvuku vytryskla na okolostojacich zo všetkých telesných otvorov, starých i nových, tmavočervená tekutina. Kňaz začal dáviť. Ženy zamdleli. Hajdúch držiaci sekeru s dlhým ostrím v prvej chvíli zmeravel zdesením. Naučený pohyb však napokon zvíťazil. 

Ostrie sekery v jedinom brutálnom údere asi palec pod bradou prešlo pokožkou, piatimi vrstvami svalov, nervami, cievami aj šľachami, preniklo pomedzi tretí a štvrtý krčný stavec, vlasy, ľanovú výstelku rakvy a zastavilo sa až v jej drevenom dne. 

Flückingerov pohľad zneprítomnel, ľavá mozgová hemisféra prebrala kontrolu a nedovolila mu myslieť na nič iné, než na anatomickú časť práve dokonaného diela. V hlave si prechádzal latinské názvy jednotlivých oddelených krčných svalov, ktoré sa musel naučiť ešte počas svojho štúdia vo Viedni a ostali niekde v zákutiach pamäte napriek tomu, že školu nikdy nedokončil. 

Čokoľvek bolo v tejto chvíli lepšie, než si uvedomiť, že bol práve svedkom fyzického zmasakrovania pozostatkov dievčaťa, ktoré aj po smrti vyzeralo ako víla. Dievčaťa, ktoré mu svojím zjavom pripomínalo niekoho, koho kedysi dávno veľmi dobre poznal. Dievčaťa, ktoré ho už roky preberalo z nočných môr slovami:

"Johannes,... zachráň ma..."