Slovenská krajina

Žili sme celkom šťastné, spolu dva národy,
kým dvaja páni bažiaci po moci, nemali
rande vo vile pri Brne a naše štáty malé,
delili si, jeden tebe, jeden mne.

Ešte len teraz Slovač zaplače,
keď slovenské skvosty
zdobia české paláce. Vraj nároky
sú premlčané, Slovač už nič nedostane.

Prvý mocipán, za tri obdobia vládarenia
nevedel si nič odložiť,
teraz na starobu v trojizbovom byte
a so starou korzičkou musí žiť.

Druhý mocipán, plné ústa reči mal,
dvojnásobne platy Slovači sľuboval,
že veľké sú jeho zásluhy,
Brusel nás dnes ťahá za stuhy.

Tretí mocipán, ešte sedí na stolci,
zabúda, že len dovtedy bude sedieť
na stolci, kým ho tam držia jeho
poplatní paholci.

Nadútosť, arogancia, pýcha
na nás z ich vládnutia dýcha.
Do kedy? Do kedy ešte bratia?
Či nám našu pošliapanú česť vrátia?

Veď sa len pozrite okolo seba,
byrokratov, úradníkov je všade dosť,
ale či je nám to treba?

Chamtivé ruky kmásajú,
Slovensko naše na kusy trhajú,
keď veľké kusy si urvali,
hneď za svoje vlastníctvo to vydali.

Aj naše krásne Tatry si podelili,
všeličo tam postavili

a len vykročíte chodníkom, keď tu závora-
ďalej ani krok- toto je súkromný majetok.

Aká je budúcnosť našej krajiny?
Ohnuté chrbty, pohľad do zeme upretý,
úsmev nikde nevidíš, tým bohatým
len tíško závidíš,

že naša mladá demokrácia je pre nich
ako zlatý lom, že nie každý Slovák
je tým pravým Slovakom.

Šľachta naša novodobá už nevie, čo by urobila,
aby priepasť medzi nami vyhĺbila.
vidím to tak, že im už iba erby chýbajú,
keď si také paláce stavajú.

Ich čisté svedomie a ruky pracovité
chránia psy dobré živené,
kamery a múry vysoké kamenné.

Prepáč, Slovensko moje, že taká skepsa
vanie z mojich viet a slov, verím, že
ešte príde čas, keď Slovák bude zasa
hrdým Slovakom.