Láska láska láska!

Mám 62 rokov a slovko láska má pre mňa
skôr chuť blenu, horkú, trpkú, odpornú.
Myseľ spomienkami letí do diaľok,
vidím sa, ale som to ešte JA?

Len včera som bola mladá, štíhla, šikovná,
dnes pripadám si, že stupila som do H...A!
Fuj, ako to vyzerá na tom bielom papieri,
možno mi to nikto ani neuverí,
ale aj v týchto rokoch chcem v bruchu
cítiť motýle, ako sa jemné trepocú.

Nie, nie som samá, to len tak vyzerá,
ja mám dokonca aj manžela.
Keď sme sa mladí brali, hovoril málo,
to bola výhoda, veď dvaja nemôžu byť rovnakí,

teraz tiež veľa nepovie, keď chcem počuť slová,
kreslo a diaľkový ovládač mi odpovie.
Ľudia milí, viete dobre poradiť?
Takto sa už nedá ďalej žiť!

Ach, áno, aj registrované partnerstvo
je dnes v móde, ale ja túžim po slobode.
Kirschnerka spieva: „ nechcem byť žienka domáca"
ani ja, už som hrala v každej úlohe.

Najskôr som bola priateľkou, manželkou, matkou,
milenkou, gazdinou, upratovačkou, práčkou,
umývačkou, kuchárkou, holičkou a neviem čím ešte,
môže to mať aj iný sled, ale roky prešli, už ich niet!

Je neskorý večer, sedím pri stole v kuchyni
a len smutne bilancujem,
dávno ma nedržal za ruku
a ani tango netancujem.

Tak, čo bude s tými motýľmi?
Nemáš milenca? pýtajú sa známi,
a ja musím hlavou pokrútiť
a ďalej ten môj ťažký život žiť!