Čo je život,

Ani neviem ako sa to mohlo stať,

ale nechcelo sa mi z postele ani vstať.

Bolelo ma celé telo, v hlave hučalo,

v postieľke moje malé dieťa plakalo.

Nemocničná izba, podlaha umytá persterilom,

telo sa chveje, bojíš sa samá urobiť krok,

lekári len kývajú hlavami, vraj nejaký šok,

červené krvinky zabudli na poriadok.

Začali sa veľmi rýchlo rozpadať, 

nové nebolo skade brať.

Prichádza noc,

tma, mátožné tiene sa mihajú po plafóne,

kostnatá ruka sa po mne načahuje.

Všade zima, čudný chlad, hrdlo stiahnuté,

nemôžem ani zakričať, začínam sa veľmi bať,

srdce bije čoraz slabšie, už som zabudla počítať,

nie, to sa nemôže stať.

Ja ešte nie som pripravená, bojím sa,

zuby mi drkocú, spať, spať, som taká unavená,

vládkyňa tmy mi pahýľom máva,

hlava, ruky, nohy sú zrazu ako z olova.

Modlíš sa všetky modlitby, na ktoré si spomenieš:

" Anjeličku, môj strážničku, Otče náš, Verím,"

 Matka Božia, nedopusť, ešte nemôžem, musím žiť,

mojím deťom musím jedlo navariť.

Strach, ten sa nedá ani opísať, tá čudná dáma

stále sa nemá k odchodu, kdesi kohút kikiríka,

prvý slnečný lúč si nesmelo cestu hľadá, svitá!

Konečne ráno, od úľavy som sa rozplakala.

Desivý chlad sa začal strácať, 

ruky, nohy som si zasa cítila,

z hrude odišla ťažoba, srdce začalo strmo biť,

krv, tá živá tekutina začala v mojich žilách pôsobiť.

Milý Bože, ďakujem Ti,

mne sa tak veľmi, veľmi žiadalo žiť!