BIELE MRAKY Kapitola IX.

O pár dní mi napísala sms.
-Ahoj Lukáš. Rozmýšľala som nad tebou po tom našom rozhovore. Stretneme sa?-
Akurád som sa bol tetovať. Kérka nebola veľmi drahá. Nechal som si na predlaktie vytetovať
dievča s maskou- moju Popolušku. Bol tam so mnou Robo. Z tej sms som bol veľmi nadšený.
Bola to tá najlepšia vec, ktorá sa mi mohla stať. Odpísal som jej len jednoducho, aby nemala
podozrenie, že ma to veľmi potešilo: -Ahoj. Dobre. Dnes o siedmej večer? Na štadióne?-
Na to mi už prišla len jediná sms: -Ok-
Po tom, ako som sa s boľavou rukou vymanil z tetovacieho štúdia, zašiel som ešte do
autoškoly a podal som si žiadosť na vodičský preukaz. Že odkiaľ som na to vzal? Nakoľko bola
otázka času, kedy sa vrátim do nášho zabaveného bytu exekútormi bez možnosti návratu,
vyjebal som sa už na to a svoju pozornosť som upriamil na iné veci. Eliška mi povedala, že
pôjde bývať k priateľovi Milanovi. Aj mi ho predstavila. Celkom v pohode típek. Hneď som si
pomyslel, že ak jej čo len raz skriví vlások na hlave, zabijem ho.
Situácia doma bola taká vážna, že som si hľadal podnájom. S otcom som sa o tom snažil
rozprávať. Vravel som mu nech sa vzchopí, lebo bude na ulici. Nechcel ma počúvať. Vôbec na
to nereagoval. Skúšal som to niekoľko krát. Hulákal som na neho, ale on nič. Len mykol
plecom a odpil si z fľaše, čo držal v ruke. Bál som sa o neho. Bál som sa, čo s ním bude. Ak by
som si niekedy našiel podnájom, nemohol by som ho vziať bývať k sebe. Všetko by mi
zdevastoval a ešte by sme sa pobili. Nebolo možné zachrániť ho pred ulicou. A tak som s ním
snažil aspoň komunikovať. Ale bolo to úplne márne. Celé noci som prebdel. Nie len kvôli
mojim abstinenčným príznakom, kvôli ktorým som stále mával hrozné stavy bezmocnosti, ale
už aj kvôli mojej existencii a otcovi. Ak by som ho nechal na ulici, vyčítal by som si to, ale iná
možnosť jednoducho neexistovala.
V ten večer som sa s Popoluškou nakoniec stretol. Pamätám si to presne. Všetky detaily. Už
som ju tam čakal. V sluchátkach od telefónu mi hrali dve piesene. Flashing lights od Kanye
West a následne X od Xzibita. Počúval som tieto veci často, ale v mysli mi zostali, lebo sa mi
k tomu viazalo veľmi dôležité stretnutie s Popoluškou. Vonku bol horúci vzduch, slnko sa
pomaly poberalo za kopce. Štadión bol prázdny. Nenechala ma dlho čakať. Prišla v krátkych
fialových šatách bez ramienok. Bola krásna, opálená. Tie šaty jej zvýrazňovali boky a prsia.
Držal som sa, aby som po nej neskočil. Bola fakt neskutočne krásna. Keď som ju zbadal, ako
zastala blízko mňa, dal som si z uší sluchátka okamžite dole. Zmotal som si ich do vrecka
nohavíc. Bol som z nej nervózny. Potili sa mi ruky.
„Ahoj Lukáš" povedala nežne.
„Ahoj Popoluška." Nevedel som, čo jej v tej chvíli povedať.
„Rozmýšľala som nad tebou. A hnevala som sa sama na seba, že to robím. Musela som sa
s tebou stretnúť, aby sme sa porozprávali."
Išla na to opatrne a pomaly. Chápal som to.
„To ma teší." Odsekol som tiež pomerne opatrne. Bál som sa, že ju vyplaším. Pri nej som
málokedy vedel nájsť tie správne slová.
„Vieš, veľmi si ma zmiatol. Myslela som, že to je za mnou. Ale keď som ťa tam vonku uvidela
a po tom, čo si mi povedal ma niečo pichlo pri srdci. Nikdy som na teba nezabudla. Aj keď
som sa veľmi snažila. Otázka je len taká, že neviem, čo s tým mám teraz robiť!"
31
„Prišla si sa so mnou porozprávať, lebo si mala nutkanie ma vidieť, alebo sa ma len chceš
poopytovať na všetko, čo ťa ťažilo?" Hádal som.
„Myslím, že oboje. Lukáš, ako ti mám teraz niečo veriť po tom, ako si ma celý čas nášho
vzťahu vodil za nos?"
„Poznáš na to moje dôvody. Povedal som ti ich pred pár dňami. Nemohol som ti povedať
všetko. Nemohol som o teba po rozchode bojovať, aj keď som veľmi chcel. Bol som
narkoman. Mal som čo robiť so sebou samým."
„A ako to vyzerá s tebou a bývaním?" Odrazu trochu otočila tému.
„Zle!" priznal som jej a pozrel som sa do diaľky.
„Takže exekúcia?"
„Exekúcia!"
„Kedy?"
„Čo nevidieť. Dávam tomu pár týždňov!"
„Máš plán?"
Vadilo mi, že riešila moju situáciu, a nie nás.
„To je v poriadku. Ja si už pomôžem. Bavme sa o nás!"
„Zaujímalo ma to, ale dobre. Prepáč, ak sa ti o tom nehovorí dobre."
„Máš niekoho?" spýtal som sa jej. Myslím, že to bola dôležitejšia otázka. Musel som to
vedieť, aj keď ani odpoveď na ňu mi nezaručovala, že sa ku mne Popoluška vráti.
Boli sme ako dvaja cudzinci.
„Či niekoho mám? Nie, teraz nikoho nemám." Vyzerala byť prekvapená, neviem prečo. Pri jej
odpovedi mi padol kameň zo srdca. Bál som sa, že som ju navždy stratil.
Celý ten náš rozhovor bol však aj naďalej divný.
„Tak sa ťa opýtam na rovinu- mám u teba ešte niekedy šancu?"
Zostala na mňa hľadieť, ale nevyčítal som z jej pohľadu vôbec nič.
Po chvíli povedala: „Neviem. Bojím sa ďalšieho sklamania."
„K tomuto ti môžem povedať len toľko, že som už dlhú dobu čistý. O mojom otcovi a situácii
doma už vieš. Sklamal som ťa, lebo som bol nezodpovedný a staval som medzi nás múr. Ale
veci sa menia. Neprestal som na teba myslieť."
„Je pre mňa ťažké prebúdzať niečo mŕtve."
„Nikdy to nebolo mŕtve. Aspoň nie u mňa. Urobil som veľa chýb, viem, ale ver, že som za ne
čiastočne zaplatil. V mladosti ľudia proste robia blbosti. Ak mám aspoň malú nádej, povedz
mi to. Ak nie, aj to mi povedz, nech sa netrápim a môžeme to uzavrieť!"
Zhlboka som dýchal. Mohla mi povedať, že by sme to teda mali nadobro uzavrieť a rozlúčiť sa
v dobrom. Ona ku mne však pristúpila a pohladila ma po ruke.
„Ja nechcem byť sudca. Celý ten čas som kvôli tebe trpela. Chodil si kade tade s kamarátmi
a nezdvíhal si mi telefón. Keď som sa s tebou chcela rozprávať, bol si nadopovaný nejakým
svinstvom, ktoré ti bralo identitu a triezvy pohľad na svet. Stratil si ma, pretože si medzi
mnou a tebou postavil tak veľký múr, že som ťa cezeň nevidela. Nedalo sa nahliadnuť do
tvojho vnútra. Nemal si záujem o moju lásku. A po rozchode som chodila ako bez duše.
Záležalo mi na tebe a bála som sa o to, ako nakoniec dopadneš.. Veľmi som ti chcela napísať,
ale moja česť mi to nedovolila. Keď som ťa pár dní dozadu uvidela stáť vonku, bola som
šťastná, že žiješ a že si v poriadku. Nikdy mi na tebe neprestalo záležať. Ani po tom roku
a pol. Konečne po dlhej dobe som zacítila tvoju vôňu. Cítila som aj to, že si ku mne konečne
úprimný. Ja síce nechápem, čo sa predtým odohrávalo v tvojom vnútri, aký je pocit byť
v pouličnej komunite. Neviem o tom veľa, ale viem, že ťa k tomu asi muselo niečo doviezť.
A ja som ťa mala brať takého, akým si bol. Teraz vidím, že si sa rozhodol bojovať. Ak je
32
pravda, čo si mi vravel, že si absolvoval liečenie, potom klobúk dole. To si vyžaduje obrovské
odhodlanie a odvahu. Možno som ťa dostatočne nevedela pochopiť. Niekde hlboko vo mne
mi na tebe nikdy neprestalo záležať. Teraz sa ťa snažím chápať. A veľa vecí chápem. Nemáš
to v živote jednoduché. Verím, že každá zlá vec v živote prináša nový pozitívny prínos. Možno
je čas vzájomne si odpustiť. Ktovie."
Rozprávala krásne. Akoby to v tej chvíli práve prečítala niekde v knihe múdrostí. Celý som sa
z toho roztriasol. Zhlboka som dýchal. Snažil som sa sústrediť na to, čo robiť. A snažil som sa
byť znova nečitateľným drsniakom, ale nešlo mi to veľmi. A nebolo by mi to ani na nič platné.
Nikdy ma neprestala prekvapovať. Jej slová mi takmer vyrážali dych. Tá baba bola
neskutočná. Bola krásna a úprimná. Citlivá. Bola vážne úplne iná liga v porovnaní s inými
babami. A z toho ma teda riadne mrazilo. O to všetko som takmer úplne prišiel. Pri tej
predstave som si skoro dal do držky.
Čakala na moju reakciu.
„Tebe niet čo odpustiť!" povedal som nakoniec zopár slov. Bol som príšerný rozprávač.
Vôbec som to nevedel.
„To nehovor. Vždy je vina na obidvoch stranách!"
„Odpustila si mi?" spýtal som sa pre istotu.
„Áno, odpustila!"
„Máš veľké srdce, väčšie, ako som čakal!"
„Nie, to nie je o veľkosti srdca. Je to o pochopení a láske!"
„Poď sem!" pošepkal som jej do ucha a objal som ju. Stisol som jej prekrásne krehké telo,
ako som len vedel. Nebránila sa. Cítil som sa byť šťastný. Odpustil mi človek, ktorého som
mal najradšej na svete. Nikdy by som neveril tomu, že sa to stane po toľkom čase. Že mi
odpustí a že ju ešte niekedy uvidím. Cítil som sa úplne dobre. Až ma to prekvapilo.
Dala mi druhú šancu. V ten večer som ju nalákal do parku. Pobozkal som ju tam. Bozkávať jej
pery bolo návykovejšie ako všetky drogy sveta. A účinky to malo oveľa silnejšie
a euforickejšie. Okrem iných vecí som na nej miloval to, že takmer vždy mi pri bozkávaní
strčila ruku pod tričko a hladila mi pri tom brucho a moju zarastenú hruď. V tom, ako to
robila ju nikdy nikto neprekoná. Vždy sa mi z toho postavil vták. A ja som sa len držal, aby
som ju nešmykol. Čo s takou nedočkavou kráskou?
Tak ako pády prinášajú vzlety, tak ja vzlety niekedy môžu predstavovať hrozbu pádov, aj keď
sme si už predtým rozbili pri páde hubu. Pár týždňov po tom, ako sme sa s Popoluškou dali
znova dokopy a sľúbili sme si úprimnosť ma nadobro vyhodili z bytu. A otca tiež. Mal som už
nájdený podnájom, tak som sa tam presťahoval. Nakoniec som otcovi povedal, že môže ísť
bývať so mnou. Nemal som srdce na to, nechať ho niekde na ulici. Ale on len schytil svoju
fľašu a zabuchol za sebou dvere. Nevedel som o ňom viac vôbec nič. Jeho postoj ma dosť
sklamal a nahneval. Bola to pre mňa veľmi ťažká situácia. Najskôr som za to cítil vinu, ale
potom som sa zmieril s tým, že otec bol deviant, ktorého jeho vlastný život a život jeho
blízkych vôbec nezaujímal. Hral sa na hrdého, ale bol to zbabelec. Najväčší, akého som kedy
poznal. Zaprisahal som sa vtedy, že ho už v živote nechcem vidieť. No bolelo ma to veľmi. Tá
jeho ľahostajnosť ma odzbrojila. Úplne som z toho bol mimo. Niekoľko mesiacov. Chodieval
som von s chalanmi. S Robom a Andrejom. Marek si našiel prácu v Blave a tam si aj našiel
priateľku. Peter sa oženil. A odsťahoval sa do Váhoviec, blízko Serede. Robo naďalej frčal na
perníku. A ponúkal ho aj tomu mladému Andrejovi. A on si šnupol. Bol som od neho o dosť
starší a mojou povinnosťou bolo (podobne ako vtedy Petrovou) odhovárať ho od toho
svinstva. A aj som to robieval. Ešte predtým, ako s tým začal v sedemnástich. Veľmi som sa
33
snažil. Hovoril som mu o tom, aká troska z neho zostane, nech sa na to vyserie. No podobne,
ako to bolo v mojom prípade, ani on neposlúchol. A odvtedy na tom šľapal. Ja som si občas
len zapálil jointa a napil som sa z vína. K pervitínu som už našťastie nikdy neprivoňal. Tá
závislosť ma môže hockedy dobehnúť, ale držal som sa dobre. Mal som dvadsať dva rokov
a ešte stále som s chalanmi občas zašiel na zábavu. Rád som s nimi trávieval čas. Rád som
s nimi pil a rád som s nimi spomínal na Tomáša a Mareka a na ich spoločné prešľapy. Mal
som za sebou úspešne spravený vodičský preukaz. A niekedy v tom období sa ku mne
nasťahovala Popoluška. Chceli sme vyskúšať, ako nám to spolu v jednej domácnosti pôjde.
Vadili jej moje výjazdy s kamarátmi. Ale ja som ju upozornil, že taký jednoducho som a ona
ma musí brať takého, aký som bol. Odmietal som sa s ňou o tom donekonečna hádať.
Chalani v partii boli ako moji bratia. Vždy, keď ma potrebovali, bol som pri nich a naopak. Bol
to taký náš malý záväzok. Popoluška to nakoniec pochopila.
Bola októbrová sobota. V ten deň mi nejaký chlap zaklopal na dvere. Otvorila mu Popoluška.
Hneď ma bola do kúpeľne zavolať. Vraj to je veľmi súrne. A ja som šiel. Nepoznal som ho. Bol
starý, mohol mať okolo šesťdesiatky. Vyzeral dosť strhane.
„Čo sa deje? Kto ste?" spýtal som sa ho.
„Vy ste Lukáš? Lukáš Žikavský?"
„Áno, to som ja. Niečo sa deje? Poznáme sa?"
„Nie, nepoznáme. Posiela ma istý Dalibor!"
„Dalibor?" rozpamätával som sa na toho starého skrachovanca, čo nám predával kedysi
dávno marihuanu.
„Áno, už si na neho spomínam. Taký starý šedivý chlap. Čo je s ním?"
„Posiela ma za Vami kvôli jednej veľmi chúlostivej veci. Môžem vojsť dnu?"
„Nie, povedzte mi to tu na chodbe!" odsekol som mu.
„No dobre, keď inak nedáte. Prišiel som Vám oznámiť, že Váš otec Jano dnes ráno zomrel!"
Tá správa bola ako vpich kopije rovno do môjho hrudníka.
„Čo ste to povedali?" Stále som sa a snažil tú hroznú informáciu vstrebať. Neveril som tomu,
čo počujem.
„Počuli ste dobre. Je mi to ľúto. Ráno sme ho našli na železničnej stanici blízko jedného
stánku podchladeného. Pravdepodobne ho niekto prepadol. Ale je dosť možné, že sa otrávil
alkoholom." Ten chlap sypal slová za slovami a ja som stále nechápal, čo sa mi to vlastne
snažil povedať. Musel som si preto sadnúť. Musel som sa sústrediť na svoje dýchanie,
pretože inak by som asi hodil tyčku. Srdce mi začalo rýchlo búšiť, ale krvi by sa mi nik
nedorezal.
„Ste si istý?"
„Ten Dalibor Vás vraj dobre pozná. Takže vyzerá to tak, že on si istý je!" odsekol narýchlo.
„A kde je?"
„Váš otec?" spýtal sa priblblo a to ma vytočilo.
„Samozrejme že on!!" zvýšil som hlas.
„V márnici. Musíte ho ísť identifikovať. Úprimnú sústrasť" odvetil neznámy, otočil sa na
opätku a zmizol zo môjho dohľadu. A ja som zostal sedieť na stoličke neschopný akéhokoľvek
pohybu, či slova. Cítil som, ako ma Popoluška objala. Ale ani jej objatie mi nezaplátalo tú
strašnú trhlinu, ktorá sa mi po zistení tej správy urobila niekde na duši. Bol som úplne v šoku.
Chcelo sa mi plakať, ale nešlo to. Namiesto toho som bol vydrbaný ako poistky dobrú hodinu.
V mysli mi pretekal tok myšlienok. Vybavovali sa mi všetky spomienky na otca. Ako sme
s Eliškou boli malí a ako nám kopec vecí prísne zakazoval. Ale aj to, aké veci som sa od neho
34
do života naučil. Vybavil som si obraz našej idylickej rodiny. Rodičov, ktorí sa ľúbili. A potom
otca, ktorý veľmi trpel, keď ho mama opustila a nechala mu na krku pôžičky a dve decká.
Spomenul som si na to, ako to s ním vtedy zamávalo a ako to nezvládol. Nech už zlyhal
akokoľvek, otca má každý z nás len jedného. A ja som ho ako otca mal svojim spôsobom rád.
Tá správa so mnou zakývala ako nič. Ledva som vedel, ako sa volám. Vyvaľoval som oči
a snažil som sa chápať. Ale nešlo mi to vôbec. Miesto toho ma začala prepadávať strašná
vina. Vina za to, že som s ním netrávil vyše času, ale radšej som sa flákal vonku s kamarátmi.
Vina za to, že keď za sebou naposledy zatvoril dvere, neutekal som za ním a nehľadal som
ho. Nechal som ho napospas svetu a jeho milovanému alkoholu. Vinu za to, že som sa s ním
ani len nerozlúčil, lebo keď zatvoril dvere, bolo to naposledy, čo som ho videl živého. Toto
všetko, všetky tieto myšlienky a spomienky ma vyhecovali k tomu ísť čo najskôr do márnice
a vidieť ho. Hneď som sa obliekol, narýchlo sa rozlúčil s Popoluškou a utekal som na autobus
dúfajúc, že došlo len k nejakému omylu a milý Dalibor bol len riadne zhúlený. Celú
nekonečnú cestu autobusom som si predstavoval, že uvidím niekde pri bare otca živého
a zdravého. Predstavoval som si, ako prídem na miesto, odokryjem plachtu a tam bude spať
úplne cudzí človek. Ale realita bola úplne iná. Bol to on. A mne sa zrútil svet... .
V ten večer som o sebe Popoluške najskôr nedal vedieť. Keď som išiel z márnice, zavolal som
Robovi. Zo zúfalstva som v tom momente nepotreboval nič, len ísť sa opiť. Robo ma chápal.
Nepýtal sa ma, prečo nechcem byť radšej s Popoluškou. Mal som ju rád, ale sú isté veci,
ktoré nerád dávam najavo. Nechcel som, aby ma videla takého zúboženého a aby ma
ľutovala. Bol som z toho pohľadu na mŕtveho otca úplne mimo. Bol som znechutený,
naštvaný sám na seba, niekoľkokrát som po ceste odtiaľ hodil tyčku do kanála. Nemohol som
tomu celému veriť. Mal som úplne vygumovanú hlavu. Odrazu som vedel, ako sa cítil chudák
Tomáš, keď mu umrela mama. Cítil som sa úplne pod psa. Všetko bolo nanič. Nič ma v tej
chvíli nedokázalo nadchnúť. Najhoršie bolo, že som ešte musel zavolať Eliške a zdeliť jej tú
hroznú správu. Bola to veľmi ťažká úloha. Celý som sa pri tom triasol. Keď som jej to zdelil,
vypol som si telefón. Predieral som sa medzi ľuďmi ako zvyčajne v kapucni, aby som sa tak
skryl pre celým svetom, zapol som si sluchátka a postával som blízko malej autobusovej
zastávky, kde som čakal na Roba. Fajčil som jednu cigaretu od druhej. Stále som sa
neovládateľne triasol. Hlavou sa mi túlali myšlienky. Všetky boli o otcovi. O tom, čo budem
robiť. O tej mojej zbabelosti a hrdosti, ktorá mi nedovolila sa s ním aspoň rozlúčiť. Vyčítal
som si kopec vecí. Išlo ma rozjebať. A potom sa na rohu ulice objavil Robo.
„Cervas chlape. Si v poho?"
„Nie, som v piči človeče!" povzdychol som si. Hľadal som vhodné slová, ktorými by som
Robovi opísal moje stavy bezmocnosti, ale nakoniec som len mlčal. Všetky slová mi uleteli.
Nedokázal som ani poriadne rozprávať.
„Je mi to ľúto. Pomôžem ti?" spýtal sa ma a ja som pozrel do diaľky opretý o plechovú
zastávku, vydýchol som dym a pokrútil som negatívne hlavou.
„Je to v piči. Všetko sa to drbe. A čo na to Tamara?"
„Nič, vypol som si mobil!"
„Vy ste sa pohádali!"
„Nie, potrebujem mať len teraz pokoj."
„Rozumiem. Tu máš!" povedal Robo a podal mi fľašu tvrdého. Potľapkal ma súcitne po pleci.
Po prvých hltoch silnej hruškovice som si predsa len zapol telefón a napísal som Popoluške
sms, že nech ma nečaká. Že idem s chalanmi von vyvetrať hlavu. A že mi otec leží v márnici.
35
Mal som od nej osem zmeškaných hovorov a jednu sms či som v poriadku. Na moju sms mi
napísala, že dobre a mám si dávať pozor. Na záver sms mi napísala ľúbim ťa. Vedel som, že
túžila byť so mnou v ťažkých chvíľach a ja som od nej len zbabelo utekal, keď mi bolo
najhoršie. Ale taký som bol. Nechcel som ju zaťažovať mojimi problémami
a nekontrolovateľnými stavmi zúfalstva. Vtedy som potreboval byť zašitý vonku. To bol totiž
odmalička môj svet. Ulica.
Spolu s Robom sme šli pre Andreja a nejakého Martina, ktorý sa kamarátil s Andrejom.
Poznal som ho z videnia. Bolo mi to jedno, s kým budem. Potreboval som len chľastať. A to
som aj urobil. Išlo to do mňa ako nič. Rozhodli sme sa ísť do herne. Ešte nikdy som tam
nebol, chodil tam len Robo s Andrejom. A tak, ako vždy, aj tentoraz tam presrali prachy. A ja
som sa len kukal. Mne takýto druh zábavy naozaj nič nehovoril. Ale rešpektoval som ich
rozhodnutia, že tam chodili. Je to len vec názoru. Potom sme sa pobrali do neďalekého baru
a tam sa stalo niečo, o čom sa mi nikdy ani nesnilo. Bola chyba, že som odkopol Popolušku
a tak, ako vždy som uprednostnil radšej partiu. To bol krok vedľa. Oľutoval som to snáď
tisíckrát. Zašli sme do toho baru a ja som domáce zapíjal pivom. Bol som úplne opitý, keď ma
chalani vytiahli tancovať s nejakými babami. Pamätám si ten večer len matne. Ale to, čo sa
stalo si žiaľ pamätám dobre. Začala okolo mňa tancovať nejaká Sandra. Bola chudá, mala
krásne dlhé blonďaté vlasy, taká pipka mestská. Klasika- kurvička. Mala asi osemnásť rokov.
Nevedel som to veľmi odhadnúť, lebo nastala doba, kedy aj päťnásť ročné dievča vyzerá na
dvadsať. Tuším som sa jej na vek ani nepýtal. Proste sa mi páčila. Myslel som vtedy na moju
Popolušku, ale ani to mi nezabránilo sa s milou blonďatou pipkou vypariť von. Robo
s Andrejom boli pod vplyvom, preto ma vôbec nevnímali. Ani som nevedel, kde boli. Milá
Pipka si ma vonku premeriavala pohľadmi a ja som stál ledva na nohách. Pamätám si, ako sa
mi postavil vták z jej výstrihu. Bolo jej vidieť až do obývačky. Nepamätám si detaily. Neviem
čo mi hovorila. Len som ju začal vyzliekať. Pamätám si, ako mi bolo zima na vtáka, lebo vonku
bola kemra jak blázen. Potom si útržkovo pamätám, že som ho do nej zasunul. Po stojačky.
O stenu baru. Zozadu. Pamätám si jej vzdychy a moju potetovanú ruku zapierajúcu sa
o stenu, z ktorej sa na mňa usmievala Popoluškina zahalená tvár. Neviem, ako dlho sme tam
spolu boli. Nepamätám si, či som použil gumu, alebo nie. Nepamätám si, kde sa Pipka
vyparila. Zrazu jej nebolo. Nepamätám si, ako som sa dostal späť na zábavu, ani čo som
potom stváral. Zobudil ma Robo. Spal som za stolom s fľašou pri ruke. Zatvárali. Precitol som
a nevedel som si zo začiatku spomenúť kde to som. Ani Robo nevyzeral, že to vie. Pobrali
sme sa teda domov. O Andrejovi a Martinovi sme nič nevedeli. Asi odišli z klubu dávnejšie,
len my dvaja sme si to nepamätali.
Dotrepal som sa domov taxíkom okolo piatej ráno. Popoluška spala. Ale nespala v posteli.
Spala na kresle. Zrejme ma chcela počkať. Nemohol som sa na ňu ani poriadne pozrieť, tak
zle som sa cítil z udalostí, ktoré sa stali. No nakoniec som sa na ňu zostal pozerať. Neveriacky.
Nechcelo sa mi uveriť, že som tú krásnu spiacu princeznú podviedol. Že som stratil nadobro
jej dôveru a tiež srdce, pre hlúpu ľudskú potrebu a neukojenosť. Dochádzalo mi to už do tej
mojej gebule cestou v taxíku. Aký som ja hlúpy debil. Nevedel som si predstaviť, že by som sa
jej niekedy priznal s takou dôležitou, ale zároveň úbohou vecou. V to ráno, mlčky stojac nad
spiacim krehkým nevinným stvorením, akoby som bol odporná šelma rozbehnutá zničiť
všetko krásne, čo sa len dá som zhodnotil, že ak sa o mojej hlúpej opileckej nevere toto
krásne stvorenie niekedy dozvie, bez mihnutia oka ma opustí. Ba čo viac- zničí jej to srdce.
Ona za nič nemohla, to ja. Nechcel som o ňu prísť. No zároveň som k nej bol rozhodnutý byť
úprimný. Lenže priznať sa jej s niečím tak ohyzdným, na to som nemal dostatok síl. Nie v to
36
ráno. Ani v to ráno potom. Ba ani o mesiac či dva. Bol som zbabelec. Miloval som ju veľmi,
ale sebeckým spôsobom. Mala právo vedieť o mne, aký som hajzel a čo som spravil tej noci,
keď mi umrel otec. Možno, keby som je to bol povedal hneď v to ráno, mohlo to byť všetko
úplne inak. Bol som zbabelec a sebec. Bezpochyby. Myslel som si, že sa na to časom
zabudne, že sa mi to vygumuje z mozgu. Presne z tej hemisféry, ktorú som mazať potreboval.
Myslel som, že čas pochová všetky tie moje matné spomienky na kozy blonďatej Pipky.
Lenže.... omyl. Pohľadmi do Popoluškiných čistých očí som bol každým razom vyše slabší
a spomienky na Sandru ostrejšie. Vždy, keď som to Popoluške po našom neskrotnom sexe
chcel povedať, radšej som sa išiel prejsť k Robovi. Lenže Robo mal kopec blbých rečí. Nič iné
sa od neho ani nedalo čakať. Bol môj kamarát a ja som ho mal rád, vždy pri mne stál, ale čo
sa týkalo vzťahov, nemohol som od neho čakať radu. On sám nikdy nemal dlhší vzťah a kvôli
perníku ho ani žiadna dlhodobo nechcela.
„Ty si na ženské ako lepidlo. Vidíš, ako sa ti pri prvej príležitosti ponúkajú. Buď len rád!"
hovoril.
„Nerozumieš tomu!" odvrátil som od neho zrak.
„Práveže áno. Sex nie je nič iné, ako chvíľkový pôžitok. Nie je v tom žiaden cit. Tak sa stalo,
no a? Ona o tom nemá ako vedieť a ty jej to nemusíš vešať na krk."
„Bojoval som za jej pozornosť. Dala mi šancu. Tretiu mi už nikdy nedá. Nie je hlúpa, aby sa so
mnou po tom všetkom, čo jej robím a čo som robil zahadzovala."
„Luky, vieš, hrozne to prežívaš!"
„Nie, len sa vo mne ozýva svedomie. Ja ju mám veľmi rád. Nechcem jej ublížiť!"
„No, na to si mal myslieť vtedy, keď si z nohavíc tasil toho svojho piskúňa. Ale bola pekná,
takú by som bez okolkov dal dolu aj ja. Ale vieš ako, ja bohužial nevypadám ako ty. Mne sa
ženy nehádžu samé pod nohy. Ja sa vždy musím zmieriť s tými, ktoré na teba nemajú.
Hmmm, potom som dobrý aj ja." Škeril sa prihlúplo.
„Netrep Robo somariny. Radšej mi daj zapáliť!" povedal som mu podráždene, lebo jeho reči
ma začali srať a vzal som si od neho cigaretu a oheň.
Bolo to týranie. Trýznenie. Avšak po čase, asi cca štyri mesiace som na tie udalosti našťastie
pozabudol. Nič som Popoluške nepovedal a dúfal som, že tak, ako to bolo to aj zostane. Začal
som nad tým všetkým mávať rukou. Ale lož má krátke nohy, ako sa vraví a každá pravda po
čase vyjde na povrch. Môže to trvať roky, mesiace, ale napokon to naozaj aj tak je. Najskôr
som tomu neveril, až kým som sa o tom nepresvedčil na vlastnej koži sám... . Žiaľ.