Morena: 9

Spisovateľ/ka: Rafael | Vložené dňa: 4. januára 2017
http://citanie.madness.sk/view-51147.php

Kapitola 9: Bohyňa dáva dar 

 Jaseň stál meravo pri okne, nechával si ovievať tvár vlhkým vetrom, čo ostal po daždi. Aj nebo bolo ešte zatiahnuté, po oblohe putovali mraky, ktoré zahaľovali slnečný kotúč. Tie sa do tmy ale určite stratia a noc bude čistá. Naposledy sa nadýchol a zvrtol sa. Prezrel si izbu, potešil svoj pohľad všetkým prepychom a rozlúčil sa. Ktovie kedy sa sem zasa vráti.
 S úsmevom vyšiel na chodbu a zavrel dvere. Išiel za Triglavom, pretože cítil Morenu. Prišla si po chlapca aj s tými ľuďmi. Musel uznať, že ho prekvapili. Nečakal, že sa ukážu teraz. Myslel si, že zaútočia v noci, ale bohyni neostáva veľa času.
 Bola len škoda, že to netrvalo dlhšie. Mal rád takéto hry.

 Pred nimi sa týčil zámok. Stál na skale, ktorú z jednej strany obmývala lesná bystrina, čo vytvorila strž. Tá sa potom strácala v lese, čo sa tiahol v okolí. Z nádvoria sa dalo dostať kamenným mostom, ktorý viedol na cestu. Skrývali sa v húšťave naľavo od nej. Boli vzrušení a nedočkaví, chceli pomstiť druhov a konečne skoncovať s Vladanom.
 „Prichystajte sa chlapci. Skontrolujte zbrane!" vydával príkazy Imo. Všetci sa začali kontrolovať.
 „A ako sa dostaneme dnu? Určite nás nepustia," vyzvedal Juro.
 „Ty ostaneš tu. A nám otvorí Morena, však?" pozrel podozrievavo na ženu sediacu obďaleč na kameni.
 „Nič sa neboj, dostaneme sa tam," ozvala sa. Jurovi to ale po chuti nebolo.
 „Chcem ísť s vami, kapitán!"
 „Počúvaj príkazy a nepapuľuj!"
 Mládenec sa odul, vrátil zbrane staršiemu bračekovi, ktorý sa na neho uškrnul a postrapatil mu vlasy. Potom si ruky prekrížil na prsiach.
 „Pripravení?!" zakričal. Odpoveďou mu zborové zamrmlanie. Imo sa postavil a s ním niekoľko chlapcov. Otočili sa na ženu. Tá už čakala, povýšenecky si ich premeriavala.
 „Poďme!"
 Imo s niekoľkými chlapmi vybehli vpred. Bežali po kraji cesty, krčili sa a obzerali na strany. Naproti tomu Morena išla stredom, s miernym úškrnom sledovala ich obavy. Až teraz videla, akí sú vydesení. Dlho sa ale na nich dívať nemohla. Z cimburia sa ozval krik, dvojica vojakov na stráži si ich všimla, a začala strieľať.
 Družina sa pritisla k múru a opätovali paľbu. Morena došla k bráne, priložila svoju dlaň na masívne drevo. To bolo okované čiernym železom, viselo na veľkých pántoch. V chvíľke sa zmenilo na kus ľadu, tisíce až milióny íverov vystrelilo od jej ruky. Akoby bránu odpálilo niekoľko sudov s pušných prachom.
 Ostria tenké, ale zato dlhé ako prst dospelého človeka, zasiahli všetkých ktorí boli vonku. Vojakov a pár sluhov, čo sa nestihli ukryť. Veliteľ a zvyšok jednotky mali šťastie. Len čo vyšli na nádvorie, uvideli paseku čo narobila Morena. Všade po zemi sa váľali ľudia, krv vytvárala malé kaluže a vietor niesol ich krik. Prichodiaci vzhliadli. Valili sa na nich zbojníci, ktorých nezabili. Strhla sa bitka.

 Vladan počul huriavk, jeho služobníctvo bezhlavo pobehovalo naokolo ako sliepka bez hlavy. Neboli zvyknutí na prepady, vyše dvadsať rokov sa nestrhla nikde bitka. A hoci bol napajedený na svojich sluhov aj vojakov, v malej časti svojej hlavy ich chápal. Ale len vo veľmi malej. Nakoniec amok prebral každú jeho čiastôčku, hrdosť a pýcha nedali na seba dlho čakať.
 Vybehol na chodbu, zdrapil prvého sluhu čo mu prišiel pod ruku a zreval na neho:
 „Okamžite brať zbrane a brániť zámok, pľuhy!"
 Sluha s vyvalenými očami len nechápavo prikývol a stratil sa. Knieža malo zlý pocit, že ten sa už nevráti. Ako väčšina jeho služobníctva. Čo by tak pomohlo? Jaseň! Ešte ho tu nevidel. Ani chlapca. Obavy zo zrady sa stali skutočnosťou. Rozbehol sa do Triglavovej izby, odsácal slúžky a hrešil na plné ústa.
 Len čo sa vynoril spoza rohu, zbadal Jaseňa ako drží chlapca a spolu odchádzajú. Jeho hnev sa ešte znásobil.
 „Zrádzaš ma?!" zakričal za ním. Jaseň sa lenivo obrátil. Na tvári mal opäť úškľabok.
 „Toto nie je o zrade. Bola to len hra a ty si prehral."
 Vyvaľoval na neho oči. Vtom mu to napadlo. Siahol na rukoväť svojej dýky.
 „Chlapec ale patrí mne!"
 Triglav sa pozrel na Jaseňa, ešte viac mu stisol ruku.
 „Oh, knieža mýliš sa. Triglav nepatrí tebe, ale mne."
 Obrátili sa na odchod. Vladan ale dlho neváhal, šmaril dýkou a tá sa zabodla Jaseňovi do ramena. Rýchlo pobehol, ovalil chlapca a rozbehol sa s ním v náručí na opačnú stranu, akou mienil ísť jeho čarodej.
 Jaseň si siahol na ruku a vytiahol nebezpečný predmet von. Vladan netušil koho rozhneval. Čarodej z temnými očami šiel po stope kniežaťa, ktoré sa chcelo stratiť.

 Prechádzala pomedzi bojujúcich, guľky sa od nej odrážali. Nič si nevšímala, oči a celú svoju pozornosť upierala na okná zámku. Tam niekde bol Jaseň a Triglav. Oboch cítila. Dve osoby, ktoré sem nepatrili. Chcela vojsť do vnútra, no cestu jej zahatil veliteľ Vladanovych stráží. Držal pred sebou šabľu.
 „Nikam nepôjdeš!" zvolal pevne rozhodnutý ochrániť knieža.
 „Prac sa mi z cesty," povedala nevýrazne. Ani sa nehol. „Nepočul si ma? Nechcem tvoj život."
 „Aj tak ti nemôžem dovoliť prejsť!" Hneď nato sa zahnal, ale Morena sa ani nepohla. Meč by bol narazil na jej štít, no úder vykryl Imo, ktorý k nej stihol pribehnúť. Chvíľu sa pretláčali, až veliteľ musel ustúpiť.
 „Čo tu ešte stojíš?!" pozrel na ňu. „Dodržíme dohodu."
 Morena sa uškrnula a prešla vedľa. Veliteľovi, ktorý chcel na ňu znovu zaútočiť, sa postavil do cesty Imo. Vyšla na pár schodov a otočila sa. Celé nádvorie mala ako na dlani. Videla ako sa Smrť preháňa pomedzi chlapov, ako sa im ukazuje v podobách, ktoré chceli vidieť pred odchodom. V jednom momente sa všetky podoby sestry, matky, milej a brata pozreli jej smerom.
 Otočila sa od toho pohľadu a stratila sa v zámku.

 Juro sa nestihol ani dvakrát nadýchnuť, Morena práve prešla dverami, keď sa na ceste pred zámkom vzniesla hmla, sivá ako grošák. Zhustla, stočila sa do nebies a náhle sa rozplynula. Uprostred cesty stál špinavý a roztrasený Jakub a obzrel sa na všetky strany.
Mladík aj s niekoľkými chlapcami vyskočili ako s posoleným zadkom, zamierili na Jakuba. Juro sa odvážil vyjsť z úkrytu.
 „Kto si?! Čert?!" zakričal na neho. Jakub sa otočil.
 „Toto je Vladanov zámok?" rýchlo pobehol k chlapcovi a chytil ho za ramená.
 „Hej...počkaj ja ťa poznám..." zatiahol a poriadne si ho obzrel. „Ty si kapitánov kamarát, však?"
 „Kde je Imo a Morena?" zatriasol ním, až sa mu ruka s pištoľou kývala.
 „Už zaútočili..." nestihol dopovedať, lebo Jakub ho pustil a utekal do zámku.
 „Aj ja chcem ísť!" zakričal za ním smutne Juro, ale kapitánov kamarát sa neotočil. Vletel na nádvorie ako strela. Hneď sa ale musel skryť za časť múru, ktorú pokropili strely. Pomaly vykukol a všetko si prezrel. Imo sa s niekým bil, jeho chlapci sa tiež držali celkom dobre. Nato ho upútali schody, čo viedli do hlbín zámku.
 Nadýchol sa a vybehol. Preskakoval telá a zbrane, vyhýbal sa útokom čo na neho mierili. Jeho mrštné telo zlodeja mu teraz bolo na osoh. Bez zranení alebo škrabancov sa dostal až k cieľu. Vybehol po nich akoby mu za pätami horelo. Prebehol niekoľko chodieb a schodov, až sa zrazil s Vladanom. Obaja na seba chvíľu zazerali, až sa knieža spamätalo skôr.
 „Čo tu hľadáš, otrhanec?!"
 Jakub pozrel na chlapca v jeho náručí.
 „Nie je to Triglav?"
 „Čo sa staráš? Zmizni!" stúpil mu na nohu a prešiel vedľa jojkajúceho Jakuba. Ten, keď videl, že sa chce s chlapcom stratiť, premohol bolesť a schmatol Vladana za golier. Potiahol, chlap zaspätkoval, temer spadol.
 „Rád by som si ho vzal," usmial sa Jakub a ukázal na Triglava.
 „Nič ti nedám, špina zavšivená!" drmolil Vladan, položil chlapca na zem a strhol zo steny dlhý stredoveký meč. Jakub zdvihol ruky v obrannom geste.
 „Nemusíte hneď vyťahovať meč. Mohli sme sa dohodnúť...Alebo radšej stávku?"
 „Rozsekám ťa ako barana!" kričal Vladan, zaháňal sa mečiskom. Jakub uskakoval a vyhýbal sa útokom. Kus železa bol po malej chvíľke priťažký, knieža nebolo zvyknuté na toľkú tiaž. Chcel to využiť, rozbehol sa ku Triglavovi, ale knieža malo ešte dosť síl, seklo rovno. V momente bol na kolenách, zaklonil sa. Ako sa šmýkal po podlahe, zbadal nad sebou čepeľ. Keby bol mieril nižšie, tak mu odfaklí z nosa.
 Vyskočil na nohy a už sa načahoval po chlapca, keď mu pred ruku dopadla čepeľ. Koniec sa zapichol do dreva v podlahe. Jakub pohľadom prešiel až hore k ruke, a od nej až ku Vladanovmu nahnevanému výrazu. Hry skončili. Knieža by ho v súboji na meče určite zabilo, ale Jakub v takýchto prípadoch nehral čisto. Vrazil mu svoju päsť do tváre, až sa vyvalil na bok. Zviezol sa po stene na zem vedľa Triglava.
 Jakub sa poobzeral a vbehol do prvých dverí, ktoré uvidel. Vzal z postele prestieradlo a omotal ho okolo bezvládneho kniežaťa. Pre prípad žeby sa prebral a chcel utiecť. Zviazal ho na uzol a potom sa sústredil na chlapca. Potľapkal ho po líci, až sa prebral. Usmial sa.
 „Ty si Triglav, však?"
 Chlapča nebadane prikývlo.
 „A ty si kto?"
 „Tvoj kamarát."
 Chlapec zatlieskal a postavil sa.
 „A kam teraz pôjdeme?"
 Ostal prekvapený jeho naivitou. Šiel by asi s každým, kto by bol k nemu len trochu dobrý.
 „Kam pôjdeme? Za tvojou materou!" rozhodol Jakub a ruka v ruke ju odišli hľadať.

 Otvorila dvere a pred ňou sa ukázala veľká jedáleň s mohutným stolom. Po stenách viseli obrazy, staré zbrane a štíty. Po jej druhej ruky boli obrovské okná, z ktorých bola vidieť bystrina, čo tiekla vedľa zámku. Možno by to ocenila, ale teraz nie. Pohla sa, keď sa na druhom konci rozleteli dvere a dnu vstúpil rozhnevaný Jaseň. Obaja zastali a sledovali sa.
 „Ty?" znela jej otázka. Už dlhšie ho podozrievala.
 Usmial sa. Úprimne.
 „Takže si ma našla. A to som si myslel, že sa mi podarí utiecť."
 „Kde je Triglav?"
 „Ako vidíš, so mnou nie je."
 „Kde je Triglav!" zopakovala svoju otázku hlasnejšie.
 „Zabúdaš, že nie som tvoj poskok, Morena. Preto nezvyšuj hlas!" povedal temne, po úsmeve neostalo nič.
 „Prišla som si po chlapca. Ty ma nezaujímaš, tak sa mi prac z cesty!" pohla sa výhražne. Ani ním nehlo. Namiesto toho sa spod jeho nôh začalo čosi uvoľňovať. Akoby sa vzniesli iskry, čierne ako tá najtemnejšia noc. Vlnili sa v ilúzii plameňov, ktoré boli skoro také vysoké ako on sám.
 Nad Morenou sa akosi zatiahlo, od stropu začali padať drobné snehové chumáčiky, ktoré sa začali prudko stáčať, až jedným tempom vírili okolo jej tela. Boli ako ochrana.
 Náhle sa za ich chrbtami začalo čosi črtať. Odstupovalo to a zväčšovalo až skoro po strop. Ako z hmly sa z nich vytvorili postavy. Jaseňove iskry vytvorili muža s dlhými bielymi vlasmi. Vpredu na dvoch prameňoch mu viseli kované spony, ktoré končili s vlasmi. Na sebe mal čierne rúcho a v ruke zvieral kopiju, na ktorej boli vyryté rôzne runy a rytiny.
 Z Moreny začal vystupovať ľadový opar, miestnosť ochladla. Snehová búrka vytvorila ženu, s bielymi očami a čiernymi vlasmi stiahnutými na zátylku, zvyšok spustený. Okolo hlavy sa vytvorila koruna z ľadových kryštálov. Štyri veľké, vznášajúce sa oproti sebe, a medzi nimi niekoľko menších v tvare snehovej vločky. Na sebe mala zbroj, v ruke zvierala obrovský meč. Jeho línia bola rovná a tenká bez záštity. Prechádzal rovno do rukoväte a bol priezračný ako ľad.
 V tej chvíli sa vo dverách objavili Jakub s Triglavom.
 „Kto to, pri všetkých svätých, je?" zachripel Jakub od strachu. Chlapec sa usmial.
 „Černoboh, môj otec."
 S otvorenými ústami sa pozrel na chlapca vedľa.
 „A čo je toto?" neveriacky sa spýtal Jakub a ukázal na postavy. Pretože to bolo niečo iné, ako doposiaľ zažil.
 „To je stará sila a sláva dávnych bohov. Niečo, čo v nich ešte zostalo. Posledná iskra," povedal Triglav na počudovanie rozumne, s veľkými očami očakával ich súboj.

 „Tak sa ukáž," zapriadol Černoboh. Ani jeden sa nepohol, stačilo, že od ich tiel vystrelili vlny energie. Nezastavil ich ani stôl alebo stoličky. Len čo sa ich dotkli, začali sa strácať. Menili sa na prach postupne, ako sa blížili k sebe. Čierny plameň Jaseňa a belostná búrka Moreny. Vrazili do seba v strede jedálne, zmrštili sa a mágia sa rozplynula v energii, ktorá oboch zasiahla. Okná sa razom rozleteli, črepiny padli dolu do strže.
 Jakubom aj Triglavom trhlo dozadu.

 „Morenááá!" zakričal Jakub, schmatol Triglava a bežal popri stene k nej. Jaseň a obor za ním sa na nich pozreli. Vystrel ruku a čierne plamene vystrelili. Obalili sa okolo chlapcovho pásu a stiahli ho späť za neho. Nechtiac ale potiahli aj Jakuba, keďže sa ho Triglav držal ako kliešť.
 Na jej tvári sa nepohol ani sval, hoci bola nesmierne vďačná, že sa vrátil.
 „Daj mi ich!"
 „Drahá, nejako ti veľmi záleží na tom smrteľníkovi," pozrel za seba. Jakubovi prebehli po tele zimomriavky. Náhle sa zdvihol, pod krkom cítil tlak, dýchanie bolo čoraz ťažšie. „Viem, že ste toho na ceste zažili veľa. Veď som vám tie prekvapenia pripravoval sám."
 „Polož ho!" zakričala. Aj Triglav začal akosi viac mrnčať. Vedel, že žena z trónu vie byť strašidelná.
 „Poď, Morena! Ukončíme to."
 Povolil zovretie a Jakub padol na zem ako hruška. Triglav sa k nemu takmer doplazil.

 

Spisovateľov komentár k príspevku

a jedem do finále ;)


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8