AZRIELOVA KNIHA MŔTVYCH- Oprava
Spisovateľ/ka: Rafael | Vložené dňa: 14. januára 2017
http://citanie.madness.sk/view-51174.php
http://citanie.madness.sk/view-51174.php
Za oponou
Vieš, tento príbeh sa stal dávno. Niektorí začali vravieť, že si ho vymysleli, aby si krátili dlhé zimné chvíle pri ohni, iní zas tvrdili, že sa skutočne stal. Neviem, či majú pravdu jedni alebo druhí, no ja verím, že je pravdivý. Poviem ti o ňom, a ty sa rozhodneš, či mu uveríš.
Ľudia majú tendenciu všetko zveličovať alebo prikrášľovať. Ani kráľ tohto príbehu nebol výnimkou. Raz som počul, že bol zlý a krutý, že temnota mu dávala život. Bola pre neho dôležitá ako vzduch, ktorý dýchal. Potom to bol dobrý kráľ, ktorý žil len pre ľudí. Bol spravodlivý a múdry. Že všetci ho milovali. Ja si ale myslím, že človek, hoc je akokoľvek dobrý a láskavý, môže padnúť. A preto sa aj z neho stal nakoniec tyran.
Nik si už nepamätá prečo sa zmenil. Ja verím, že kvôli láske. Pretože láska ide ruka v ruke s nenávisťou. Ako to už býva, kráľ mal svoju kráľovnú. Obetoval by pre ňu všetko, dokonca aj vlastný život. Ale po dlhej kráľovninej chorobe ho Smrť odmietla, a vzala si ju.
Zronený a ubolený, zatvrdil svoje srdce pred všetkou krásou. Jeho žiaľ sa stal medovým motúzom pre bytosť z hlbín temnoty. Démon povedal kráľovi, že ho zbaví utrpenia a on súhlasil. Na oplátku si démon vypýtal jeho nesmrteľnú dušu. Od tej chvíle sa všetko zmenilo.
Vedení bytosťou, začal sa obklopovať mágmi a alchymistami. Stali sa jeho najbližšími spoločníkmi, pretože nikto viac nechcel zotrvať v jeho blízkosti. Všetko začala pustnúť, kraj postihla bieda a choroby.
Ale čas plynul a on starol. Vedel, že ak zomrie, prepadne bytosti. Preto začal súriť svojich prisluhovačov, aby našli spôsob ako sa vyhnúť skonu. Bola to dlhá doba, až sa jednému z nich podarilo vymyslieť kúzlo.
„Ak ty nechceš zomrieť, musíš byť ako Smrť," povedal mu kúzelník. „Toto ti pomôže vziať si moc od Zubatej."
Stačilo, že mu ho dal, kráľ sa zbavil nepotrebného čarodeja. Nechcel, aby ešte niekto iný okrem neho, poznal to zaklínadlo. Vyhýbal sa bytosti aj čarodejom, až pokým neostal pripútaný na posteli. Tesne pred svojim odchodom mohol vidieť Smrť, ako sa démon načahuje za jeho dušou. S poslednými výdychmi vyriekol kúzlo alchymistu. Smrť pocítila ako z nej uniká sila a preto sa stratila.
„Čo si to spravil?!" zúrila bytosť, pretože nedostala svoju odmenu.
„Ani ty ani Smrť nedostanete môj život!"
Teda musela ostať slúžiť nesmrteľnému kráľovi, hoci jej hnev bol nekonečný. Kráľ vládol naďalej, ešte krutejšie sa správal k poddaným. Vedeli, že sa s ním niečo stalo, že vraj nemôže zomrieť. Začali ho volať Nekromant, pretože dokázal prebúdzať k životu mŕtvych.
No ani Smrť nepovedala posledné slovo. Nič nemôže žiť večne, ani králi. Preto raz v treskúcej zime zachránila chlapca, ktorý mal zomrieť.
„Pôjdeš ku kráľovi a vezmeš mu život," povedala mu. Chlapec súhlasil, pretože chcel pomôcť ľuďom od zlého kráľa.
„Ale ako sa mu môžem postaviť?"
„Dám ti kúsok svojej moci. No aby sa prebudila, musíš vziať život niekoho tebe blízkeho. To je podmienka, ktorá sa musí dodržať!"
A tak chlapec odišiel do svojho domu a vzal si dušu svojej jedinej sestry. Horké slzy mu vtedy zmočili tvár. Dúfal, že sa s ňou stretne a odpustí mu. Keď bola Smrť spokojná, odviedla ho pred zámok. Kráľ na neho poslal svojich mŕtvych, ale chlapec vyzbrojení jej mocou, odolal útokom.
„Zničte ho!" kričal rozzúrene, ale nik sa mu nemohol rovnať. „Chcem, aby si sa ho zbavil!" kričal na temnú bytosť, ale tá nepočúvla.
„Oklamal si ma, nedal si mi, čo mi patrí. Preto budem sledovať, ako sa tvoja duša stane mojou," odvetil mu prízrak a stratil sa. Nechal kráľa samotného. Ako sa chlapec blížil, kráľ cítil, že mu pomáha Smrť. Preto si povedal, že ak ho nezabijú mŕtve prízraky, zabije ho obyčajná čepeľ.
Vyrútil sa na bezbranného chlapca. A hoci vedel, že takto zomrie, šiel mu naproti. Kráľ do neho zabodol svoj meč, ale nezastavilo ho to. Posunul sa až k vystrašenému kráľovi a dotkol sa jeho hrude. Obalilo ich svetlo. Chlapcova duša sa vzniesla do oblakov a kráľovu dušu uchmatol nočný prízrak.
Až keď sa ľudia odvážili vrátiť, našli nevládne telo chlapca a kôpku prachu, ktorý ostal po nesmrteľnom panovníkovi. Strach ich ale prinútil, aby sa tam viac nevrátili, no chýry sa rozniesli. Chýry o Nekromantovi a Svätom, ktorý ho porazil.
V hangári pri rieke sa svietilo. Chlapi páčili drevené debny a prezerali si ich obsah. Medzi pilinami sa na nich usmievali nové zbrane a nábojnice, ktoré boli spolu zlepené do obdĺžnikov. Rehotali sa medzi sebou a drgali do seba, keď sa jeden z nich začal hrať na Ramba. Vzal do oboch rúk najnovšie samopaly a tváril sa, že strieľa. Pritom vydával zvuky ako ratata alebo prfff.
Ďalší pridal nejaký oplzlý vtip, načo sa ešte viac rozosmiali. Pre nich to bol bežný večer. Kontrola tovaru pred exportom. Nemohli si dovoliť, aby cez ich územie prechádzal bez toho, aby o tom nevedeli. A hlavne, čo je to za tovar.
Jeden z nich stál trošku ďalej a nevšímal si ich. V rukách držal tvrdú podložku, na ktorej mal pripnutý papier so zoznamom vecí, ktoré by mali byť v škatuliach. V ústach hrýzol pero a v hlave si prepočítaval, či na niečo nezabudol. Keď usúdil, že je všetko v poriadku, odfajkol si to zo zoznamu a presunul sa k ďalšej. Jeho pomocník ju znovu zavrel a pristúpil k šéfovi. Takto to pokračovalo, až pokým sa šéf nedostal k samozvanému Rambovi.
„Vráť to čím skôr späť, aby som ti tú tvoju sprostú hlavu nemusel obiť o tamten stĺp," povedal a ukázal perom za seba. Bol tam naozaj stĺp. Poriadne hrubý. Oceľová výstuž a betón. Chlap pustil zbrane a vložil ich späť.
„Prepáč, šéf..." povedal potichu a ihneď sa stratil medzi ostatnými, ktorí sa ešte neprestali rehotať.
Šéf si znovu v hlave všetko prepočítal a bez naťahovania sa presunul k ďalšej. Jeho druhá ruka všetko zatvorila. Ešte posledná. Konečne. Neznášal túto časť svojej práce. Spočítal tovar z poslednej debny a otočil sa na chlapov.
„To je na dnes všetko. Môžt..." nedopovedal. Svetlá zhasli, zahalila ich temnota. Nečakali. Hneď vytiahli zbrane. Dokonca sa ukázali malé bodky bateriek. Tie však na osvetlenie takého veľkého priestoru nestačili.
„Kto to, doriti, bude tentoraz?" spýtal sa Rambo. Svietil raz na šéfa, potom niekde do kúta. Adrenalín stúpal. Na nočné prepady boli zvyknutí. Často sa im stalo, že museli zastreliť pár odvážlivcov, ktorí chceli ukradnúť tovar.
Šéf nestihol odpovedať. Veľké železné vráta sa otvorili. Dnu sa vohnal chladný mrazivý vzduch, ukázala sa hviezdna obloha. Všetky lúče sa sústredili k bráne. Stál v nich muž. Vysoký, oblečený do dlhého kabáta. Na hlave mal kapucňu. Bol celý v čiernom. Vyzeral ako smrť.
„Ihneď vypadni, zmrd!" zakričal šéf a pripravil sa na problémy. Chlap nevyzeral, že by sa zľakol. Iba dvihol ruku. Ukázal na neho prstom, niečo zamrmlal.
Všetkých zamrazilo. Nie však z počasia vonku. Miestnosť sa ochladila. V svetle bateriek videli, ako sa vzduch zráža do obláčikov pary. Striaslo ich. Poznali ten pocit. Mali ho vždy, keď boli so šéfom. Nie s týmto tu. S tým, ktorý všetko riadil. Skladali zbrane. Dokonca sa začali smiať jeden z druhého. Smiech im však zamrzol v hrdlách.
Spoza chlapa sa vynorili tiene. Akoby z noci. Napriek tomu že boli tmavé, vyčnievali z nej. Mihli sa pozdĺž neosvetlených častí, potom preskočili medzi mužov. Padali s výkrikmi strachu a hrôzy. Vyzeralo to ako šialená tieňová hra. Svetlo skákalo a hýbalo sa. Ťažko sa dalo určiť, odkiaľ sa tiene vynorili. Zabíjali chlapov bez súcitu a zľutovania.
Ozvali sa výstrely, ale bolo to k ničomu. Nedali sa zabiť. Guľky sa odrážali od kovu a zabodávali sa do betónu a dreva škatúľ. Alebo do mäkkých tiel mužov. Nakoniec dostali aj šéfa. Zoznam mu vypadol z ľadových rúk.
Chlap počkal, pokiaľ to jeho služobníci dokončia a potom ich zavolal späť. Stratili sa tak, ako sa objavili. Ich hlavný znak, mráz, sa stratil tiež. V hangári ostali iba nehybné telá. Bez duší.
