AZRIELOVA KNIHA MŔTVYCH 2

 

 Chlap, v novom obleku ušitom na mieru, stál nad mŕtvolami, ktoré jeho ľudia ráno objavili. V jednej ruke držal okuliare, druhou si prešiel po krátkych čiernych vlasoch. Vzdychol si a začal sa prechádzať pomedzi telá. Všetko sledoval skúsenými očami, ktoré boli skryté za šošovkami s bielou dúhovkou. 

 Telá nevykazovali známky iného útoku okrem strelných rán. Tie však prišli z ich pištolí, keď sa snažili zasiahnuť nejaký terč. Na to však stihol prísť. Spoznával typ útoku. Videl tváre ľudí, ktorí prišli do kontaktu s jednou alebo druhou stranou. Tváre pretiahnuté do škaredých grimás, ktoré im spôsobilo vyťahovanie duší. Len nevedel, kto by to mohol urobiť. Alebo prečo. Nakoniec ho jeden človek predsa napadol. 

 Obzrel si tovar, či nie je poškodený a vyšiel von k autu, ktoré na neho čakalo. Pri dverách stál vodič. Keď uvidel prichádzať svojho pána, ihneď ich otvoril. Len čo bol muž pri dverách, uvoľnil kravatu a obzrel sa na piatich mužov, ktorí už začali vynášať mŕtvoly. Zakýval na jedného z nich, ktorý okamžite pustil mŕtveho a pribehol.

 „Áno, pán Azrev?" spýtal sa a čakal. Bolo vidieť, že má strach. Veď kto by sa nebál jedného z členov frakcie Regula.

 „Keď skončíte, ihneď preložte tovar a pošlite ho. Stratili sme už dosť času... Nechám vám tu Síria," povedal. Z auta vyšla čierna hmota. Chlap pár krokov cúvol. S takými vecami nebolo radno sa zahrávať. 

 Hmota zastala tesne pri mužovi a začala sa meniť. Objavili sa nohy. Potom boky, driek a všetko ako u normálneho človeka. Zrazu pred ním stála žena. Len s tým rozdielom, že telo sa jej hýbalo ako keď do vody hodíte kameň. A bola celá čierna. Vlasy jej stúpali k oblohe do určitej výšky a potom sa strácali ako dym. Akoby jej na hlave plápolal nikdy nehasnúci oheň. Oči mala bez dúhovky alebo bielka. Boli iba strieborné. Odzrkadľoval sa v nich nezáujem o svoje okolie. 

 Takto pozrela aj na muža pred sebou. Ten len ťažko prehĺtal. Počul už o nej. Patrila medzi najsilnejších mŕtvych, ktorých Azrev vedel privolať.

 „Nemyslím, že tu váš familiár bude potrebný, pán Azrev..." povedal chlap. Nebol veľmi nadšený z prítomnosti nejakého ducha.

 „Súhlasím. Ostávam s tebou," povedala Sírius a bez toho, aby sa dotkla zeme, prešla k autu. Už nasadala, keď na ňu pozrel Azrev.  Jeho biele šošovky sa zapichli do jej strieborných provizórnych očí. Chvíľu na seba pozerali. Čistič si už myslel, že sa jej zbavil, ale nakoniec sa pánovmu pohľadu podvolila. Odstúpila ďalej od auta.

 „Ostáva s vami. Iba pre istotu. Ak by sa zase niečo zvrtlo," povedal bez väčších emócií a nasadol. Vodič sa tváril, že nič nevidel ani nepočul. Len čo jeho zákazník nasadol, zavrel dvere a prešiel za volant. Naštartoval. Mierili do mesta.

 Chlap ostal stáť spolu s familiárom pána Azreva. Sírius sa na neho pozrela. Bez hnevu alebo inej ľudskej emócie. Mala v nich iba ľahostajnosť. Napriek tomu bude chrániť týchto mužov. Pretože jej to prikázal jej pán. Aj keď jej to nemusel ani povedať. Stačilo, aby cítila jeho vôľu.

 Išiel ulicou. Všade bolo plno ľudí, ktorí sa ponáhľali ktovie kde. Pretláčal sa pomedzi nich a snažil sa dostať čo najrýchlejšie k prechodu, aby stihol zelenú. Ale ako vždy. Mal smolu. Dav ho nepustil a musel čakať na ďalšiu. Takto je to vždy. Už to videl. Celý deň na hovno! 

 Všetko začalo ráno. Hneď ako sa zobudil, spadol z postele. To ho vystrašil Momo. Potom musel prejsť po schodoch, ktoré škrípali aj pri najmenšom tlaku nohy. Aj keď chcel ísť potichu, vždy ho každý počul. Neznášal ich! 

Ďalej musel počúvať Kaťu a sestru Florentínu, ktoré vždy sršia optimizmom a dobrou náladou. Akoby ich v živote nič netrápilo. Ich raňajšou témou na rozplývanie bol film, ktorý včera pozerali. Samozrejme, že mu ho Kaťa začala opisovať, ale sotva niečo pochytil. Bolo to niečo o upíroch či čo. 

 Potom malá roztržka s troma neznesiteľnými súrodencami. Aj keď neboli súrodencami pokrvne. Len boli stále spolu. Démonická trojka. Tak ich volal. Oni ho na oplátku volali Sopeľ. Pretože bol pomalý, nič ho nezaujímalo. Preto aj tá roztržka bola skôr jednostranná. A ako vždy ich uzemnila Kaťa.

 To bolo predtým ako odišiel z domu. Teraz mieril do práce. Už videl svojho šéfa. Olaf bude nahnevaný. Vlastne ten chlap je nasratý na každého a na všetko. Zdá sa, akoby sa tá jeho povaha zhoršovala každým dňom. Nie dňom. Každou minútou. Sekundou. S každým jeho nádychom a výdychom.

 Naskočila zelená. Rýchlo sa snažil prekľučkovať pomedzi chodcov. Nechcel meškať, ale už to vlastne robil. Stiahol si kapucňu ešte viac do tváre. Zrazu ucítil, že sa pri jeho hlave niečo pohlo. Malá čierna guľôčka sa zmenila. Vyšli z nej štyri malé nohy. Hlava s dlhými ušami a chvostom. Telo tvorili akoby chuchvalce hmoty, ktoré vírili a strácali sa. Vyzerala ako malá púštna líška. Tam, kde mali byť oči, sa leskli biele iskričky.

 „Ilari mešká," povedala hmota a kráčala nad jeho plecom. Nohy sa jej pritom strácali a znovu sa objavovali. 

 „Viem, Momo. Nemusíš mi to pripomínať," poznamenal chlapec a šiel rovnakou rýchlosťou. Už meškal. Tak čo? Horšie to už byť nemôže. 

 Vyhol sa páru, čím sa dostal na okraj chodníka. Teraz išiel tesne pri ceste, na ktorej s trúbením stáli autá na červenej. Nevšímal si hluk, ktorý spôsobili. Nemohol sa zastavovať. Ale keď prechádzal pri čiernom vyleštenom BMW s tónovanými sklami, musel spomaliť. To auto mu niečo pripomínalo. Lenže s pamäťou bol na tom slabo. Mal také motto. Čo nepovažuje za dôležité, to si nezapamätá. A toto bol ten prípad. Aj keď musel pripustiť, že to bola dobrá mašina.

 Prešiel pri nej a videl svoj zdeformovaný odraz. Jeho malú líšku však nevidel. S ťažkým povzdychom a s jasným vedomím, že takéto auto mať nikdy nebude, ho prešiel. Ale urobil pár krokov a auto sa pohlo. Otočil hlavou. Nemohol nič vidieť. Zrýchlil. Auto takisto. Prestávalo samu to páčiť. 

 Nerozbehol sa však ako to býva vo filmoch. Ani sa nesnažil skryť do nejakej uličky. Proste išiel stále rovno. Možno si to len nahovára.

 „Ilariho niekto sleduje," poznamenal Momo. Chlapec sa pozrel na vec nad svojím plecom. Toto určite počuť nechcel. Vlastne si to nepriznával.

 „Mýliš sa," odpovedal so skrývanými obavami. Momo nahol hlavu nabok ako to robia niekedy psy. Nepovedal však nič. Stále sa držal nad jeho ramenom. 

 Jasné, že sa mýli...Veď, kto by ma chcel sledovať? Nie som žiadny mafián ani nič podobné... pomyslel si a pozrel na cestu po svojej ruke. Auto sa držalo pri ňom.

 Zahol, pretože sa ulica stáčala. Auto odbočilo tiež. Už ho to nebavilo. Určite to nie sú mafiáni. Možno sa stratili a len sa hanbia spýtať na cestu.

 Bože! Ty si riadny magor, ak si to myslíš! Povedal si pre seba a zastal. Prešiel na kraj chodníka a počkal pokiaľ nezastaví aj BMW.

 „Čo chce Ilari robiť?" spýtal sa opäť Momo. Bez toho, aby otvoril papuľku. Bolo to akoby sa jeho slová dostávali Ilarimu priamo do hlavy. Taký druh telepatie.

 „Spýtam sa ich, čo chcú!"

 No len čo auto zastalo, ukázali sa ruky a vtiahli ho dovnútra. Potom odfrčali.

 Žena okolo tridsiatky sedela za stolom. Ruku s pohárikom mala položenú na ňom. Druhou rukou si držala čelo. Vedľa stála fľaša vodky. Zase to prehnala. Nemala by sa tak opíjať počas nedele. Potom nemôže vstať z postele.

 Trochu sa posunula a pritom zložila nohy z rohu stola, na ktorých mala obuté vojenské kanady. Dopadli na hrubý koberec iba s tlmeným buchnutím. Po jej ľavej ruke sa na ňu usmievali budovy mesta a ranné slnko, ktoré sa pretlačilo pomedzi olovené jesenné mraky. 

 Pretočila sa na stoličke a ukázala výhľadu chrbát. Ruky si položila na stôl, načiahla sa po fľašu. Naliali si a vypila pohár do dna. Oproti nej stáli dve nové kreslá a dvere so sklenenou vitrážou, zobrazujúcou kosatce. Volali jej pred chvíľou, že majú toho, kto jej včera zničil auto. Už sa tešila. Dala ruku pod stôl, kde nahmatala svoju zbraň. Mala ju tam len pre istotu. 

 Znovu si naliala, keď sa otvorili dvere. Vstúpil chlap asi v jej veku. S výčitkou pozrel najprv na pohár, fľašu a potom jej do tváre. Dívala sa na neho svojimi orieškovými očami. Bez rečí dvihla pohár na znak prípitku a potom ho kopla do seba. Pritom trhla hlavou. Konce ofiny, ktoré mala učesané nabok, sa pohli tiež. To isté sa stalo s jej zvyšnými vlasmi. 

S hlasným výdychom položila pohár späť. Teraz bola úplne sústredená.

 „Čo je, Boris?" spýtala sa a oprela sa o operadlo kresla. Ruky si prekrížila na hrudi. 

 „Už ho priviedli," poznamenal Boris a vyšiel von. Nečakal na žiadne jej reči. Hneď za ním sa dovalili dvaja jej muži. Pred sebou viedli chlapca s kapucňou. Posadili ho pred šéfku a odišli za Borisom.

 Teraz sa na seba pozerali. Obaja prekvapení. Bolo ticho. Pretrhla ho však žena.

 „Bože, prečo mi sem vedú kadejakého somráka! Hej, chlapec! Čo si vykrádal kontajneri?" 

 Oslovený ostal naďalej ticho. Pozrel na svoje veci. Obyčajná mikina a na nej vesta. Normálne rifle a tenisky. To si robí srandu? 

 „Prečo sa na mňa tak pozeráš? Čo vyzerám ako nejaká ukrajinská kurva, či čo?" spýtala sa pobavene a nahla sa ponad stôl. 

 „Nie, to som nepovedal," odpovedal Ilari pokojne. Nechápal, prečo ho sem priviedli. Čo najskôr by však chcel vypadnúť. Takto mu dá Olaf padáka.

 „Dobre. Otázkou je, prečo ťa sem tí idioti priviedli...Povedali mi, že našli toho, kto mi zničil auto. Namiesto toho privedú nejaké decko," povedala žena teraz už viac- menej pre seba. Oči však nespúšťala z Ilariho.

 „Ja vám to nepoviem. A ocenil by som, keby som mohol odísť," povedal a vstával. Stačil jediný jej varovný pohľad a ostal sedieť.

 „Tí moji chlapi sú síce mantáci, ale určite by v tomto chybu neurobili. Naozaj ti nič nehovorí nové čierne BMW, preliačina na kapote a prasknuté čelné sklo?" spýtala sa a čakala.

 Ilari ostal ticho. Niečo mu to ozaj pripomínalo. Ako mu to všetko zhrnula. Potom si to vybavil. Včerajšia bitka. Nejaký chalani ho prepadli. Stačil zdrhnúť, ale hádzali po ňom kameňmi. Tie dopadli na čierne BMW. Už si spomínal.

 „Aha, to auto..." povedal a snažil sa získať čas. Ale čo môže robiť? Tá žena ho zabije!

 „Tak si spomínaš...Vidím však, že mi ho nemáš ako zaplatiť," prehovorila zrazu. Po agresivite nebolo ani stopy. „Ale nejako sa mi revanšovať musíš," povedala vecne. Ako sa tak na neho pozerala, sotva by jej mohol dať stovku. Očividne pochádzal z chudobnejších pomerov.

 „Nerozumiem, prečo by som to mal platiť ja. To auto poškodili nejakí iní chlapci. Ja ich nepoznám," ozval sa Ilari.

 „Je mi jedno, kto to spravil. Teba sme našli, tak to zacvakáš sám!" upozornila ho. Na ten jej tón sa nedalo nijako odpovedať. „Dobre. Vidím, že si pochopil. Budeš u mňa pracovať. Začneš zajtra!" povedala teraz s úsmevom a naliala si ďalšieho panáka. Vôbec ju nezaujímalo, či s tým súhlasí.

 „Ilari má problém?" spýtal sa Momo. Sedel mu nad plecom a všetko sledoval.

 „Asi áno," odpovedal s povzdychom a šeptom. Čo mohol robiť?

 Postavil sa. Vôbec ho netrápilo, či mu to jeho nová zamestnávateľka dovolila. Nešiel však nikam. Zdola sa ozvali výkriky a rachot. Náhle sa otvorili dvere. Dvojicu vnútri ovial chlad. Medzi zárubňou stál chlap v obleku a s bielymi šošovkami. Vstúpil dnu. Za ním prešli čierne tiene. Držali v provizórnych rukách Borisa a ešte jedného jej chlapa.

 „Tak tu sa schovávaš, ty ukrajinská kurva!" zakričal muž. Ilari sa nestihol ani nadýchnuť. Stihol si očkom všimnúť, že skočila na stôl. Zrazu dopadla na zem. Ale to už mal jej ruku na tvári a padal do kresla, do ktorého ho strčila.

 „Ale ale, nie je to sám buznička Azrev?! Stále štýlový... Aj s tými šošovkami," povedala posmešne a v ruke pred sebou držala zbraň. Čiernu berettu so slonovinou rukoväťou. 

 Do čoho som sa to zaplietol? Je to snáď nejaký vtip? A kde si Momo? Prebleslo Ilarimu hlavou. Nevšimol si, kedy jeho kamoš zmizol. Teraz sedel v kresle a snažil si to veľmi nevšímať. Ale aspoň zistil, odkiaľ nabrala tú nadávku.

 „Mala by si sa držať späť, Irina! Ak nechceš, aby sa z tvojich kamošov stali mŕtvoly!" znela vyhrážka. Nezdalo sa však, že by sa oslovená zľakla.

 „Čo, doriti chceš, Bogdan?" spýtala, ruku stále držala vystretú. Mierila rovno na čelo návštevy. Vôbec ju netrápilo, že okolo sa to hemží jeho mŕtvymi poskokmi.

 „Nič konkrétne. Iba to, aby si upozornila Svätých, nech sa držia vlastnej strany. Nemajú prechádzať za rieku," povedal rovnako pokojne Bogdan. Zložila zbraň.

 „Nerozumiem, bieloočko." Naozaj bola prekvapená. Tiež nemusela Svätých, ale ak jej pomáhali, tak sa nemohla sťažovať.

 „Nepretvaruj sa. Viem, že si ich poslala ty!"

 „Vážne nechápem, o čom to stále točíš, Azrev! A konečne pusť mojich ľudí!" zakričala. Na malý okamih sa zháčil. Mal jej veriť? Vážne nevyzerala, že by o niečom vedela. Nadýchol sa a potom predniesol krátke kúzlo. Jeho tiene sa rozplynuli. Chlapi spadli na zem.

 „Dnes som dostal správu, že niekto zabil mojich chlapov. Bol som tam a všetko naznačuje, že to boli Svätí."

 „Vieš dobre, že ich celkom kontrolovať nemôžem. Dávam ti však slovo, že ja som ich neposlala," povedala. Obaja sa na seba pozerali. Poznali sa dosť dlho. A nemuseli sa. Ale ak už dávali slovo, to platilo. To bolo asi jediné, v čom si mohli navzájom veriť. 

 „Ešte jeden taký útok a nebudem sa držať späť...Odkáž im to," povedal Bogdan a zvrtol sa. Pohľadom stačil zavadiť o Ilariho. Prepichol ho očami a stratil sa na chodbe. V miestnosti ostali len oni štyria. Zakrátko nato sa ukázal aj Momo.