Oči, ktoré nespia

 Stáli sme v úzkej uličke. Ja, môj starší partner, ktorý na mňa mieril, a obďaleč ešte dvaja detektívi asi v jeho veku. Poznal som ich z videnia, no bolo zrejmé, že oni mňa poznajú lepšie. Dávali si väčší pozor.

 Skúsil som sa načiahnuť po zbrani, ktorú som mal v puzdre na boku, ale parťák len pokýval hlavou s ľútostivým výrazom. Mal som mu veriť, že ho to mrzí? Dalo sa to len ťažko, keďže sa ma pravdepodobne snaží zabiť.

 „...bol si hlúpy! Mal si počúvnuť Wilkinsa a nechať to tak!" hovoril jeden z tých vzadu. „Ale škoda slov, zelenáč!"

 „Varoval som ťa, nemal si sa v tom rýpať..." hovoril s ľútosťou v hlase Wilkins. Bol ostrieľaný detektív a za ten krátky čas, čo sme sa poznali, aj dobrý parťák. 

 „Neľutujem to. Urobil by som to znovu!" povedal som, hoci takto tvárou v tvár smrti mi rozhodne jedno všetko nebolo.

 „Tvrdohlavý!" odpľul si ten istý a otočil sa. „Odprac ho, počkáme ťa v aute."

 Obaja sa zvrtli a nechali nás tam samých. Teraz alebo nikdy!

 „Cameron, no tak! Viem, že si dobrý chlap a poliš!" skúšal som prosebne, dokonca som k nemu podišiel. Zastavila ma hlaveň, čo mi narazila na hruď.

 „Buď ticho, John!" ozval sa rozčúlene, po váhaní nebolo ani stopy. „Myslíš, že som s týmto spokojný? Kurva! Toľkokrát som sa ťa snažil varovať, no nepočúval si. Teraz budeš musieť platiť."

 „Vážne to chceš urobiť? Ako sa môžeš pozrieť svojim deťom do očí?!"

 „Radšej pôjdem do pekla s tým vedomím, že som dal svojim deťom všetko, čo som mohol. Hoci by som mal aj zabiť."

 „Aj vlastného parťáka?" spýtal som sa, ale v jeho očiach som zbadal odpoveď.

 „Aj. Je mi to ľúto, ale nemal si to robiť," povedal.

 Počul som výstrel, po ňom ešte jeden. Telom mi prešla páľava a to som už cítil, že chrbtom padám k zemi. Cameron sa mi stratil z dohľadu, jeho postavu vystriedalo nebo. Nemôžem povedať, že som videl krásnu oblohu plnú hviezd. To, čo som videl, bolo len svetelné znečistenie a chuchvalce pary, ktoré stúpali z blízkeho kanála.

 Nechcel som ešte zomrieť. Bol som príliš mladý. Mohol som toho toľko dokázať, len keby som si vyberal lepšie ľudí, ktorým môžem veriť...

 ...zdalo sa mi, že tam ležím nekonečne dlho. Telo mi chladlo, dych sa spomalil. Oči som mal čoraz ťažšie, no stále som ich dokázal udržať otvorené.

 Od betónu som začul čiesi kroky. Myslel som si, že mám halucinácie, ale keď sa nado mnou objavila postava, zavrhol som to. Bol to muž v dlhom hrubom kabáte. Na hlave mal klobúk zo štyridsiatych rokov, ktorý mu kryl tvár. Vyzeral, akoby vypadol z čiernobieleho filmu. 

 „Pozrime sa, zas taký mladý," ozval sa a čupol si vedľa.

 „Kto si? Smrtka? Prišla si si po mňa?"

 Trošku pootočil hlavou a ja som zbadal jemný úsmev. 

 „Chcel by si, aby som ňou bol?"

 „Ak mám na výber, tak by som radšej privítal dobrého chirurga. Rád by som ešte pobudol na zemi," snažil som sa o vtip. Hlavne vtedy, keď som bol vydesený.

 „Aj s dušou na jazyku sa niekto snaží byť vtipný? No dobre, a čo ak ti tvoje želanie dokážem splniť?"

 „Tak dostaneš moju dušu," opäť som zavtipkoval. Neznámemu sa stratil úsmev z tváre, očividne mu to smiešne neprišlo.

 „Tú si nechaj, nepotrebujem ju. Radšej si ťa najmem."

 „A o čo pôjde?" snažil som sa spýtať z posledných síl, oči som už neovládal.

 „Dozvieš sa," povedal a postavil sa. Odchádzal a ja som tam naďalej ležal. Vystrelil si zo mňa? Žiadnej pomoci sa nedočkám?

 „Hej!" zakričal som na neho, ale neotočil sa. „Hej! Ja nechcem zomrieť!" 

 Moje hrdlo bolo čoraz suchšie a telo chladnejšie. Cítil som, že sa z toho nedostanem.

 „...volaj ma Luke..." 

 To posledné som počul vedľa svojej hlavy, keď som stratil vedomie.