Oči, ktoré nespia

 Zazvonil som na zvonček pri dverách. Musel som si ale ihneď utrieť prst do svetra. Bol celý špinavý a ja som nemal v úmysle zisťovať, od čoho. Trochu som sa zaklonil a skúsil pozrieť do okna. Už keď som sem išiel, zbadal som na nich ťažké závesy. Tí dnu asi nemajú veľmi radi svetlo.

 Zbadal som pohyb a zbystril som. Upravil som si oblečenie, prešiel rukou po ulízaných svetlých vlasoch. A čakal. Čakal. Čakal. Nebavilo ma tam naďalej stáť, tak som sa znovu pokúsil na seba upozorniť zvončekom, no nestihol som sa ho ani dotknúť, dvere sa rozleteli. Stál v nich neupravení chlap, štyridsiatnik. Na sebe mal spodky a v ústach zapálenú cigaru. Gánil na mňa.

 „Čo chcete!" vybafol a ja som mal tvár celú v obláčiku dymu. Rukou som rozriedil opar a vyčaril som najkrajší úsmev, aký som dokázal zahrať. 

 „Dobrý deň! Som Ray Autumn, a prišiel som sem, aby..." nedal mi dopovedať.

 „Nič kupovať nechceme! Hrncov a kadejakých hovadín máme už dosť!" odvrkol a chcel mi zavrieť dvere pred nosom. Najradšej by som mu tú cigaretu vopchal do tej jeho špinavej rite, ale ovládol som sa. Rukou som vrazil do dverí, čím ich nemohol zavrieť. 

 „...nedali ste mi dopovedať, milý pán Robin!" povedal som ostrejšie, načo oslovený reagoval rovnako.

 „Vypadnite z môjho domu!" kričal a chvíľu sme sa pretláčali. 

 „Čo sa deje, kurva?!" započul som hlas ženy. Sila poľavila a kľučka dverí vrazila do priľahlej steny. Strapatá, pravdepodobne manželka, tam stála s otvorenými ústami a divým výrazom. Nevyzerala o nič lepšie, ako jej podarený manžel.

 „Dobrý deň, pani Robinová!" znovu som zahral, upravil si vlasy. Podal som jej ruku. Prijala ju a naďalej po mne zazerala. „Viete, kto som? Volali sme spolu, pamätáte?"

 Neisto prikývla. Pripomenul som jej svoje meno. V očiach sa zablyslo poznanie. 

 „Och, že ste to nepovedali hneď!" zvolala a práve zabila svojho manžela pohľadom. „Robert! Pusti pána dnu, prišiel zo sociálky!" spresnila a snažila sa upraviť. Pán Robin zahasil cigaretu do najbližšieho kvetináča, a odbehol sa obliecť. Znechutene som za ním pozeral.

 „Mysleli sme si, že prídete neskôr," pozerala rýchlo po chodbe, na ktorej stála. Neohrozene som vošiel dnu. Zažil som veľa neporiadku, no toto bolo niečo extra. Bál som sa dotknúť steny plecom.

 „Viete, osvedčil sa nám systém, že sa ohlásime týždeň vopred, ale neudáme presný deň. Tiež by som rád strávil dlhší čas s vašou neterou," povedal som a otočil sa späť na ňu. Iba prikyvovala, vôbec nezapochybovala, že klamem. 

 „Iste, iste. Rozumiem." Zasunula si prameň mastných vlasov za ucho.

 „Karin, prečo nezavedieš pána do obývačky?" zvolal Robert a prešiel k nám. Mal na sebe deravé tepláky a špinavé biele tielko. Jeho manželka ho zabila pohľadom druhýkrát.

 „Ach, nerobte si starosti!" zvolal som mierne vykoľajený. Nemal som v pláne sadať si na ich gauč, ktorý by mohol byť pokojne liahňou pre šváby. „Nezabúdajte, som tu hlavne kvôli vašej neteri! Čo ma privádza k tomu, kde je?"

 „Na poschodí, vo svojej izbe," odpovedala pani Robinová a ukázala na schody. Poďakoval som jej úsmevom a zvrtol som sa.

 „Nemám ísť s vami?" spýtal sa starostlivo Robert. Zodvihol som ruku. Ešte to by mi chýbalo.

 „Nemusíte, poradím si. Hádam nemáte dom ako bludisko?" zasmial som sa, oni urobili to isté.

 „Nie," pripustila žena. „Ak by ste niečo potrebovali, zavolajte na nás."

 Nechal som ich tam stáť. Sledovali ma, až pokým som nevyšiel hore. Vážne som nechápal, kto pri zmysloch dokáže nechať desaťročné dieťa v takom prostredí. 

 Prešiel som chodbou až k posledným dverám. Tie boli trochu iné ako ostatné, takže som stavil na ne. Boli poodchýlené. Zastal som pred nimi a započúval sa. Dievča sa s niekým rozprávalo. 

 „...mám ťa rada.."

 „Aj ja teba," počul som tenký hlások, ktorý určite nepatril dievčatku. „Musíš odísť."

 „Ale ja nemám kam," oponovalo.

 „Máš. Prišiel si po teba."

 „Kto?" 

 „On."

 Nato som roztvoril dvere. Dievča sedelo samo uprostred izby, nikde nikoho. Sledovalo ma. Mala pekné tmavé kučeravé vlasy, veľké hnedé oči. Pokožku mala hnedú ako Španielka. Spomenul som si na spis. Jej matka bola.

 „Ahoj," skúsil som, ale s deťmi mi to nešlo. Aj tak som tu bol kvôli niečomu inému.

 „Ahoj. Prišiel si po mňa?" 

 „Nie," povedal som. Chvíľu na mňa pozerala a potom sa bez záujmu otočila na svoju bábiku. „S kým si sa to rozprávala?"

 „S mamou."

 „Tvoja mama je mŕtva."

 Znovu sa na mňa pozrela. Uvedomil som si, že toto dievča sa nikdy nesmialo. Ani by som sa nečudoval.

 „Ja ju vidím...a ešte niekoho," pozrela niekde za mňa. Pocítil som chlad, pomaly som sa obzrel. Nič tam nebolo. Znepokojene som zazrel na dievča. Vážne ich videla?

 „Ako sa voláš?"

 „Harmony. A ty?"

 „Udržíš tajomstvo, Harmony?" spýtal som, naposledy som pozrel do chodby a zavrel som dvere. Sadol som si k nej.

 „Podľa toho, či ty udržíš to moje," povedala a prešla prstom po vlasoch bábiky.

 „Moje pravé meno je John. Prišiel som sem, aby som vás zbavil zlých vecí," vôbec som netušil ako to popísať. Sledovala ma.

 „Nemusíš sa báť, John. Tete o tom nepoviem. Ale ty jej nesmieš povedať, že sa rozprávam s mamou."

 „Sľubuješ?" usmial som sa.

 „Sľubujem," povedala, ale neusmiala sa. Podali sme si ruky. Vtedy sme započuli kroky a škrípanie dreva. Obaja sme pozreli na dvere.

 „To nie je ona," povedala potichu. Znepokojene som sa na ňu pozrel. Do izby vstúpila jej teta Karin. Niesla na tácke dve krabičky mlieka a balíček sušienok. Obaly boli nové, asi ich bola kúpiť v blízkom kráme. Usmievala sa na nás. 

 „Vidím, že sa dobre bavíte," zapriadla, a ja som mal sto chutí vykričať jej do očí, čo si myslím o ich metódach výchovy.

 „Ako inak. Harmony je skvelá spoločníčka," povedal som so smiechom a vzal som od hostiteľky tácku. Položil som ju vedľa nás.

 „To som rada. Bavte sa, a o chvíľku môžete prísť na obed. Samozrejme, pre vás to platí rovnako pán Autumn."

Radšej by som zjedol niečo z kontajnera, ako z ich tanierov.

 „Ďakujem za pozvanie, ale musím odmietnuť. Keď skončíme, budem musieť odísť. Viete, bude ma čakať priateľka," sprisahanecky som povedal a Karin sa zasmiala.

 „No nechám vás!" povedala a zazrela na Harmony. Očividne sa bála, že povie niečo nevhodné, čo by im mohlo uškodiť.

 „Ešte raz vďaka," povedal som a žena odchádzala. Vo dverách sa zháčila. Počuli sme kroky a vrzgot. Sledovali sme chodbu, no nikto tam nebol. Očkom som strelil po dievčati. Bola napätá rovnako, ako ja. 

 Po pár minútach sa Karin osmelila, zavrela dvere a počuli sme, ako rýchlo zbehla dolu.

 „Mama vraví, aby som odtiaľto odišla. Nevie ako dlho ma bude ešte môcť chrániť," povedala zrazu Harmony.

 „Kedy ti to povedala?"

 „Predtým, ako si prišiel. Je to zlé miesto."

 Sledoval som ju. Hrala sa s bábikou, hlas mala pevný, ani tvár nič neprezrádzala. Ale nejako som vedel, že sa bojí.

 „Harmony, " oslovil som ju, pokiaľ som vo vrecku hľadal kus papiera. Pozrela na mňa. Mal som šťastie, pretože som našiel bloček z obchodu, kde som si dnes kupoval raňajky. „Dám ti svoje číslo. Ak by sa niečo stalo, zavolaj."

 Postavil som sa a začal prehľadávať stolík. Modrou pastelkou som načarbal svoje číslo a podal som ho dievčaťu.

 „Nemusím ti hovoriť, že ho máš schovať." Pokrútila hlavou. Chápala to. Chvíľku som na ňu ešte pozeral a zvrtol som sa. Hoci som mal v pláne poriadne sa tu poobzerať, ani malý rozhovor nebol na škodu. Prešiel som k dverám, keď na nich niekto zaklopal. Nadýchol som sa a otvoril ich. Ako inak, nikto tam nebol.

 Neohrozene som prešiel až ku schodom a tam som sa obzrel. Harmony stála medzi zárubňou a pozorovala ma. Dlhšie som sa na ňu nedokázal dívať, preto som zbehol dolu.