Ja

Chodievam sa dívať na jeho plešinu. Dvíham sa na špičky dúfajúc, že uvidím jeho tvár. Ale nevidím nič, len kúsok čela. Stojím a čakám, lebo tak unikám pred realitou. Znie to podivne unikať státím. Asi preto ten únik nie je perfektný. Možno by som mala utekať hore dole popod okná a naozaj by som unikla. Dostala by som sa do lepšieho sveta, kde spomienky neexistujú a kde život prebieha len v prítomnosti, nezanecháva stopy ani väzby na nič a na nikoho. Bola by som len ja a ja a svet. Nič medzi nami by mi nebránilo žiť slobodne. Láska k blížnemu obmedzuje, pretože núti človeka myslieť aj na iného než len na seba. A pritom sebectvo je tak krásne a bezstarostné. Záleží len na mne a to viem ovplyvniť. Cítim smútok za tým, čo sa mohlo diať, ale nedialo. Máte niekedy pocit, že v pamäti sú prázdne miesta, nie preto žeby ste na tie veci zabudli, ale preto že sa nestali? Pamäť tým trpí a namiesto toho, aby prázdne miesta vyplnila novými zážitkami, necháva ich otvorené, aby sme si vytvárali predstavy o tom, čo v nich mohlo byť a potom cítime sklamanie. Napriek tomu, že som nemala žiadne očakávania, som sklamaná. Tie prázdne miesta ma prenasledujú a chcem sa ich zbaviť postávaním pod oknami školy. Tam za nimi sedí muž, o ktorom veľa neviem, ale ktorý ma zasiahol. Možno za iných okolností by pre mňa bol len okolidúcim. No teraz ho potrebujem ako liek proti alzheimru. Aby som prázdne miesta v pamäti vyplnila a mohla dýchať voňavý vzduch okolia. Dusím sa. Zakaždým keď prestávam byť egoistom sa dusím. Pri pohľade na jeho plešinu myslím opäť len na seba a na svoj chtíč, preto sa cítim slobodne, aj keď zviazaná túžbou po niečom nedosiahnuteľnom. Ale myslenie na seba je pre mňa oslobdzujúce, vnímam kyslík v mojom tele , dýcham. Dnes sa tam zas pôjdem postaviť, je to smutná ale krásna chvíľka, lebo som v nej prítomná. Len ja