JESEŇ

Jeseň ma dlhé vlasy babieho leta,

zo skrýše svoju paletu vybrala,

mieša farebné odtiene, aj ich skúša,

pozeraj, červená, oranž a žltá to vyhrala.

Vetrík sa na vietor mení,

ba niekedy na riadne vetrisko,

to všetko však patrí ku jeseni,

tak ako ku sekere porisko.

Dážde zmáčajú naše tváre,

hustá hmla často všetko zahalí,

všetko je ako vatou obalené,

len je to mokré a veľmi studené.

Stromy začali zhadzovať svoje ozdoby,

lístie nám už nešuchoce pod nohami,

na zemi je z toho blato klzké,

to už nemá nič spoločné s letnými krásami.

Leto sa nám spája s láskou, či láskami,

jeseň zasa hrá šach s našimi depresiami.

Kráčaš a dážď ti oslepuje oči,

hlboký zármutok je v tvojej duši.

Vonkajsí chlad ani nevnímaš,

prečo jesenný rozchod bolí viac,

ako rozchod v krásny letný čas?

Sklonená hlava,pohľad upretý k zemi,

tvoje srdce prekypuje toľkými slovami,

no ústa nevydajú ani hláska,

za všetko môže odmietnutá láska.

Slza ti kanie dole lícom,

jemnú brázdu vyoráva,

už nie je taká slaná,

už je s jesenným dážďom pomiešaná.

Ani bolesť už tak nepáli,

aj smútok dobrotivá hmla zahalí.

Stromy bez lístia, konáre holé, obnažené

chcú ťa dočiahnuť, či ochranu ti ponúknuť?

Odlomíš malý konárik, prešiel ten ťažký okamih,

chrbát vystrieš, oči zdvihneš a pre seba povieš:

" Tak, ako všetko v živote, niečo začína a niečo konči,

nevešiam viac hlavu,

veď hneď ako minulosť prekročím,

sa nová láska ku mne pritočí!"                       Muška