Poviedka o Holandsku

Mám jedného priateľa. Je to Holanďan. Keď som ešte v Holandsku bola, správal sa ku mne veľmi milo. Vzal ma do Haarlemu. U Alberta Heijna sme si kúpili (kamoš kúpil) keksy za tri eurá, džús a buchtu. Tá buchta bola pre mňa. Potom sme šli do parku. Tráva bola čerstvo pokosená, slnko nad nami a fúkal typický silný holandský tajfún. Keďže boli naokolo stromy,vietor sa dal zvládnuť. Opýtal sa, či mi nevadí ak pustí hudbu. Prikývla som. Vytiahol z ruksaku malý čierny reproduktor a pustil Heatens od 21 pilots. Potom sa ma opýtal, či takú hudbu počúvame aj na Slovensku. Zasmiala som sa a povedala som mu, že s internetom som sa prvýkrát oboznámila tu v Holandsku, pretože my vo východnej Európe nemáme elektrinu.Živíme sa lovom levov, tygrov a zubrov. Niekedy chodíme poľovať na mamuty. Zasmial sa
a povedal, že som čudná. Bolo mi to jedno, pretože on bol jediný Holanďan, ktorý chápal môj sarkazmus. Boli sme priatelia. Čudovala som sa, ako je možné, že človek, ktorý pozeral iné večerníčky ako ja mi rozumie. No ako na každom aj na ňom bolo niečo zvláštne, čo som nevedela pomenovať. Čas mi však ukázal čistú pravdu. O niekoľko mesiacov, keď som už bola späť na Slovensku, napísala mi jedna priateľka s prosbou o pomoc. Potrebovala preložiť jeden dokument z Holandčiny a poslať potrebné údaje na daňoné veci. Napísala som môjmu vytúženému blondiačikovi s modrými očkami ďaleko do Holandska. S veľkým nadšením mi odpísal, že mi s rád pomôže, dal mi email a požiadal ma, aby som mu dokument odoslala mailom na tú adresu. „Aké rozkošné! Tí Holanďania sú tak milí!" toto som si povedala, poslala som mu dokument a čakala som. Čakala som deň, dva, tri a nič. Priateľ s veľkým H z malého Holandska neodpisoval. Na
facebooku online bol ale jednoducho neodpísal. Nakoniec mi pomohol Slovák Peťo z východu, ktorý žije v nízkej zemi a preložil to. Nemám jedného priateľa.