Po čom ženy túžia

Poznáte to. Prídete večer po celodennej práci domov a už vo dverách vás ovanie čudný pocit. Určite, ale naozaj určite som na niečo zabudol. Ešte skôr, ako prekročím prah dverí sa začína vnútorný boj. Nikto nevyhrá. Prehráte iba vy. Do šľaka,čo som to len mal urobiť, zariadiť, doniesť. Do čerta, deti! Niééé, deti sú už veľké, tých sa to iste netýka. Alebo, predsa len? Pravá noha prekračuje prah a z čela padajú prvé kvapky potu. Do riti, prečo je tak horúco! Kým sa nezodpovedaná otázka nebezpečnou rýchlosťou kotúľa dole čelom, opatrne položím tašku s nákupom na zem. Vlastne, sú to tri tašky. Bleskovo skenujem ich obsah a porovnávam ho so zoznamom pokrkvanom v zadnom vrecku nohavíc. Zdá sa, že nič nechýba. Odvaha sa predsa len pomaličky vytráca. Druhou nohou sa dostávam do predsiene. A zrazu mi to došlo! Svokra! Ale, čo s ňou? Mal som jej niečo doniesť, vybrať lieky, alebo som ju nebodaj ráno zabudol zaviesť k lekárovi? Ďalšie kropaje potu si nachádzajú cestu pod tričko a z chrbta si robia diaľnicu. Tak, čo je to som mnou? Čo som vlastne zabudol? Úrad som vybavil hneď ráno, aj banku, lieky som tiež vybral, ale takmer som na to zabudol. Červík pochybnosti hlodá ďalej. Nemáme nejaké výročie, alebo sviatok v rodine, či nebodaj som zabudol na meniny detí. Už to ďalej nevydržím. Je tak horúco. Aj počítač som dal opraviť, a trávu som kosil včera, postreky čakajú v garáži. Vzduch sa už nedá dýchať. Nech sa stane, čo sa má. Veď som to už zažil mnohokrát. Tie dve hodiny výčitiek, čo som mal, kde som nebol, prečo som to neurobil, neobjednal, načo som to urobil, načo objednal, kde som bol tak dlho....však to poznáte. So zovretým hrdlom a malou dušičkou vstupujem do domu. Hneď ma zavetrili. Áno, zavetrili! Je horúco, potím sa ako sviňa! Čakám odovzdane na ortieľ. Z izby sa ozvalo zborové, naliehavé...."Kúpil si nanuky?!... No, neporazí vás?...Jasomasi