Pôjdem na Slovensko

V zmrákaní jesennom, skorom
osamelý v tieni stromov,
sám so sebou vediem hovor
v cudzej krajine.

Život zriedka drieme neustále vrie,
odniekiaľ zdiaľky hudba znie
a ľudská samopaš do nej výska.

Šumenie mora ma k sebe zve
a zblízka, veľmi zblízka
mi rozpráva čosi o - vine.

Akáže vina?
Aký hriech?
Počujem v sebe zlostný smiech.

Prečo si opustil rodinu, domov, zem?
Azda väčší hlt jedla ješ?
Z ľahšieho prídelu vyžiješ?
Vedieť chcem.

Kto to chce vedieť?
Pýtam sa.
Hudba, van vánku, more, nebesá?
A ktosi v tebe človek, vo vnútri.

Nehanbi sa, slzy si utri
a hlavu do dlaní vtlač.

Plač, človek, plač!

Anna Vodičková